Hľadanie spoločného jazyka o spoločnej minulosti

25. novembra sa v Bratislave uskutoční medzinárodný vedecký seminár mladej generácie slovenských a maďarských historikov s názvom Hľadanie spoločného jazyka o spoločnej minulosti.

S organizátorkou seminára, s historičkou SLÁVKOU OTČENÁŠOVOU sme sa rozprávali o tom, aké sú možnosti hľadania spoločného jazyka slovenských a maďarských historikov.

Veci spoločné raz usporiadať

„Ja pracovať chcem. Dostatočným bojom

je to, že priznať treba minulosť.

Dunaj má dnešok vo vlnení svojom,

aj dávne s budúcim v ňom splynulo.

Po boji predkov pokoj možno hľadať

v rozpomienke, ktorá naň ostala,

no veci spoločné raz usporiadať,

to naša robota - a nemalá.“

Attila József: Pri Dunaji

Preklad: Ján Smrek

Medzinárodný seminár sa koná pod záštitou Ministerstva zahraničných vecí SR a Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Z akej iniciatívy vyvstala vlastne táto konferencia?

Tradíciu stretávania sa s mladými historikmi v Slovenskom inštitúte v Budapešti začal pred niekoľkými rokmi vtedajší veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Juraj Migaš, ktorý podporoval rozvoj slovensko-maďarských vzťahov nielen na diplomatickej úrovni, ale aj organizovaním kultúrnej a akademickej spolupráce medzi mladými slovenskými a maďarskými historikmi. V júni tohto roku nadviazal na túto myšlienku mladý maďarský historik Bálint Varga a vďaka podpore zo strany Univerzity Eötvösa Loránda v Budapešti, Kultúrneho inštitútu Maďarskej republiky na Slovensku a Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne sa uskutočnila zaujímavá medzinárodná študentská konferencia, ktorá predstavovala ďalší krok na ceste za hľadaním spoločnej reči o témach, ktoré nás doteraz rozdeľovali. S odbornými garanciami profesora Štefana Šutaja a docenta Lászlóa Szarku sa nám teraz za podpory Ministerstva zahraničných vecí SR a Katedry histórie FF UPJŠ podarilo pripraviť ďalšie stretnutie mladých historikov, ktorí sú otvorení myšlienke vzájomného dialógu, spoznávania sa a prekonávania starých, politicky motivovaných stereotypných interpretácií minulosti.

Ako by ste hodnotili dialóg medzi slovenskými a maďarskými historikmi? Postrehli ste nejaké generačné alebo národné špecifiká v používaní jazyka o spoločnej minulosti?

Historici môžu svojim čitateľom pomáhať pri vytváraní ich vlastných kritických reflexií týkajúcich sa akýchkoľvek tém o spoločnosti v minulosti, ale aj v prítomnosti. A nemusí to byť nevyhnutne len prostredníctvom prerozprávania konkrétneho historického príbehu. Historici majú možnosť ponúknuť svojim čitateľom aj náhľad do vytvárania historických naratívov, ich konštrukcií i rekonštrukcií, ich politického pozadia a inštrumentalizácie. Historik môže byť užitočný tým, že pomôže svojmu čitateľovi rozvíjať jeho kritické myslenie, vďaka ktorému lepšie pochopí, ako vnímame seba aj tých druhých. Teda stretnutie mladých historikov dvoch susedných štátov je podstatné práve preto, aby sme si najprv navzájom porozumeli a potom takéto porozumenie šírili aj v prostredí, z ktorého pochádzame.

Aj keď história sa dnes ešte často pokladá za nástroj formovania národnej identity, väčšina mladých progresívnych európskych historikov sa od tohto prístupu odkláňa. Vidia sa skôr v úlohe sprostredkovateľov, ktorí sa angažujú v tom, aby svojim čitateľom pomohli zorientovať sa v spoločnosti, v ktorej žijú a vyrovnávať sa s rôznorodosťou sveta, ktorý nás obklopuje. Je však aj pravdou, že takýto prístup vo východnej Európe ešte nie je úplne bežným javom. Preto je nevyhnutné propagovať dobré vzájomné vzťahy medzi ľuďmi žijúcimi v tomto regióne, a následne aj so zvyškom sveta. Takýto prístup je nevyhnutný aj preto, lebo štáty v tomto regióne zdieľajú spoločný záujem rozvoja svojich spoločností v rámci Európskej únie. To je tiež jeden z dôvodov, prečo je dialóg medzi historikmi taký potrebný.

Ktoré témy dominujú teraz medzi mladými slovenskými a maďarskými historikmi?

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že medzi mladými historikmi je evidentný odklon od donedávna presadzovaných politických dejín a na popularite získavajú dejiny každodennosti, mikrohistória, história ideí, no i výskum etnicity a nacionalizmu, pričom vo svojej práci prekonávajú zaužívané postupy a uplatňujú moderné teoretické a metodologické koncepcie. Avšak najdôležitejšími hodnotami v práci historika nie sú konkrétne témy, ale skôr spôsob, akým pristupuje ku skúmaniu dejín a ako minulosť interpretuje širšiemu publiku. Táto záležitosť naberá na vážnosti najmä vtedy, keď ide o vytváranie obrazu tých druhých. Preto je nevyhnutné, aby sa mladí slovenskí a maďarskí historici spoznávali, aby prekonávali vzájomné stereotypy, ktoré vznikli a rozvíjali sa na základe politickej inštrumentalizácie národnej minulosti a aby hľadali spoločný dialóg, ktorý prispeje k nášmu lepšiemu súžitiu v tomto malom regióne.

Na konferenciu je vstup voľný. Program konferencie nájdete tu - kliknite

Slávka Otčenášová (1981)
vyštudovala históriu na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti a doktorát získala na Inštitúte histórie na Prešovskej univerzite. Pôsobí na Katedre histórie Filozofickej fakulty Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Venuje sa historiografii, stereotypom a reprezentáciám minulosti. Vydala knihu Schválená minulosť – kolektívna identita v československých a slovenských učebniciach dejepisu (1918 – 1939).