FOTO - ARCHÍV
V nedeľu uplynulo sto rokov od narodenia Karla Raimunda Poppera v rakúsko-uhorskej Viedni. V malebnom meste na Dunaji, ktoré bolo na začiatku minulého storočia aj významným univerzitným mestom s bohatým intelektuálnym a kultúrnym životom, prišiel na svet jeden z najvýznamnejších mysliteľov minulého storočia. Jeho vízia aj analýza otvorenej spoločnosti a iných problémov, ktoré jasne a zrozumiteľne sformuloval, sú kľúčové.
Bol to ako blesk z jasného neba, keď som kedysi v prvej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia zapla rakúsku televíziu a sledovala obsiahly rozhovor nesmierne vzdelaného - teda schopného dávať dobré otázky - redaktora s mne dovtedy neznámym Karlom Popperom. Hovorili o témach prírodovedných, noetických, metodologických, spoločenskovedných, teda pomerne odťažitých, a predsa vyznieval rozhovor vzrušujúcejšie než ktorákoľvek detektívka Agathy Christie.
Popperova teória troch svetov, sveta vecí či fyzikálnych predmetov, sveta subjektívnej skúsenosti, teda mojich predstáv (napríklad myšlienkových procesov) a sveta viet o sebe, čiže sveta uchopených myšlienok, zostala veľmi pôsobivá a vplyvná v teórii poznania, a nielen v nej.
Pritom je významné, že objektívne myšlienky, teda predovšetkým teórie, môžeme konfrontovať s inými teóriami (čím ich je viac, tým lepšie), kritizovať, skúmať ich pravdivosť či pravdepodobnosť v porovnaní s konkurujúcimi myšlienkami.
V tejto súvislosti ide aj o slávnu metódu pokus a omyl, čiže pokusu dopátrať sa niečoho nie prostredníctvom verifikácie, ale falzifikácie, riešiť problémy, pre ktoré, ako Popper zdôraznil, existujú aj lepšie alebo menej dobré riešenia.
Ale nie preto sa Popper ocitol v Univerzitnej knižnici a aj inde medzi zakázanými autormi, ktorých nebolo dovolené prekladať a podľa možností ani čítať. V prvom rade išlo o jeho veľmi známu úvahu o otvorenej spoločnosti a o jeho kritiku historicizmu, čo bolo inšpiratívne pre ľavé i pravé teórie presvedčením, že dejiny majú určitý cieľ, ku ktorému so železnou zákonitosťou smerujú, že spoločenské zriadenie možno narysovať na rysovacej doske a že ľudia, len čo spoznajú zákonitosti historického vývinu, zmenia svoje vedomie a budú sa uberať predpísaným nevyhnutným smerom.
Vo svojej autobiografii spomína, že pri písaní práce „Bieda historicizmu“ pôsobil naňho aj pakt medzi Josifom Stalinom a Adolfom Hitlerom. „Bieda historicizmu“ a „Otvorená spoločnosť“, obidve sú dielami ku kritickej filozofii politiky, predstavujú Popperov pokus prispieť k pojmu slobody, ktorý sa opäť stal centrálnym pojmom proti totalitným a autoritatívnym myšlienkam.
Počúvať Popperove slová a navyše naživo znamenalo pre mnohých odpoveď na otvorené otázky spoločnosti a jej smerovania.
A čo je u tohto mysliteľa takisto pozoruhodné, je jeho spôsob jednoducho a zrozumiteľne podávať veľmi zložité problémy. Ako zástanca a hlásateľ tolerancie vymedzuje aj hranice toho, čo treba strpieť. „Okrem netolerancie existujú aj pochabosti, ktoré by sme nemali tolerovať, najmä tú, ktorá intelektuálov dovádza k tomu, aby kráčali s poslednou módou… písali nejasným, orkulovitým štýlom… štýlom temných, pôsobivých a nezrozumiteľných slov… tento spôsob písania by sa nielenže nemal obdivovať, ale intelektuáli by ho nemali ani dlhšie strpieť. Je intelektuálne nezodpovedný. Ničí zdravý ľudský rozum…“
Zajtra - Maximilián II.
Autor: ALMA MÜNZOVÁ pre SME
