Kto s kým, kedy, načo, kde.

Informácia o druhých je pre nás strategicky dôležitá. Ako sa kto správa, čo si oblieka, aký má účes a čo kde povedal, je pre nás často omnoho dôležitejšie, ako to, či bude zajtra pršať, alebo sa zrútia finančné trhy.

Už štvorročné deti v škôlke netvoria jednoliaty kolektív. Vytvárajú frakcie a koalície, ktoré si navzájom konkurujú a vďaka klebetám („Miško sa neumýva, a preto smrdí.“) posilňujú vzájomné väzby. Rokmi len klebetenie vycibríme, zdokonalíme a v dospelosti už dosahujeme majstrovskú úroveň.

Klebetia všetci, len ja nie

Evolučná psychológia, zaoberajúca sa vývojom mysle a komunikácie, dosvedčuje, že niečo také rozšírené ako ohováranie musí byť univerzálnou ľudskou vlastnosťou. Vzniklo zrejme naraz s ľudskou rečou.

Je preto len pozoruhodné, že sa s tým väčšina ľudí nezmierila a naďalej zostáva presvedčená, že túto globálnu burzu klebiet roztáča niekto úplne iný.

„Všimnite si, že hoci klebetíme všetci, každý sám seba snaží prezentovať ako neklebetného,“ upozorňuje etnologička Tatiana Bužeková, ktorá sa skúmaniu klebiet profesionálne venuje. Je to trochu paradoxné. Samozrejme, klebetíme, ale prečo sa potom tvárime, že práve nás klebety nezaujímajú?

Nezničiteľné klebety?

Možno je to tým, že klebety nemajú dobrú povesť - často sú pre nás malicherné, banálne, nepríjemné, škodlivé. V minulosti sa spájali s tmárstvom a poverčivosťou, extrémnym prípadom je obvinenie z bosoráctva v stredoveku dosahujúce niekedy rozmery epidémie.

Čo je väčší problém, klebetám sa darí aj v modernej spoločnosti, hoci sa čakalo, že ako iracionálny prežitok uvoľnia miesto vzdelávaniu a klebetníkmi naďalej zostanú len tí zákerní, hlúpi, s pokriveným charakterom a komplexom menejcennosti. Nestalo sa, ohovárame ďalej a robíme to všetci.

Zvedavosť, údiv, pohŕdanie či smiech. Výrazy tváre pri klebetení majstrovsky zachytil americký maliar a ilustrátor Norman Rockwell

Čo sa nehovorí

Klebetou sa nestane hocičo. Niektoré informácie majú väčší, niektoré menší klebetný potenciál. Šíriť, že kamarát býva v Petržalke, môže byť pre niekoho zaujímavé, ale až zvesť, že podvádza manželku so susedkou, je šťavnatým materiálom k debate za jeho chrbtom.

Klebeta narába s citlivou, verejne neprístupnou informáciou, ktorá nie je určené osobe, o ktorej hovorí. Problém je, že presne tieto informácie priťahujú našu pozornosť a my s tým nič nezmôžeme.

Môžete byť výnimkou. Možno ste naozaj korektný a zdržanlivý typ, intímny život kolegyne z kancelárie vás nezaujíma a debaty nad obedom – kto, kde, s kým - idú mimo vás. Pravdepodobnejšie je však niečo iné.

V momente, keď vo firemnej kuchynke poletuje klebeta z pracoviska, v hlave vám zabliká červené svetielko, o ktorom ani neviete. Pozostatok z pleistocénu, keď kancelária bola jaskyňou a ľudia boli lovci a zberači.

Teória mysle

„Na život v spoločnosti sú ľudia evolučne vybavení,“ vysvetľuje etnologička Tatiana Bužeková.

„Každá informácia o druhých ľuďoch je pre nás strategicky dôležitá. V sociálnom prostredí nám pomáha zorientovať sa a vybrať si stratégiu správania, čo nám môže priniesť výhodu v prežití.“

Včas zachytená informácia (klebeta) napríklad o šéfovi, že potajomky pije alkohol („Už ráno príde do práce pripitý!“), spôsobí, že urýchlene prehodnotíte svoj vzťah k nadriadenému a v očakávaní jeho potupného spoločenského pádu sa pridáte na stranu jeho potenciálneho nástupcu.

Takto to funguje odjakživa a fakt, že sme ako živočíšny druh úspešne prežili do dnešných dní, dokazuje, že to máme v sebe zakorenené od prírody.

V mysli máme množstvo podobných mechanizmov. Spolu tvoria podsystém nazývaný teória mysle alebo intuitívna psychológia, ktorý veľmi rýchlo, bez nášho vedomia spracúva informácie o mentálnych stavoch iných ľudí. Výstupom je automatický signál o človeku naproti, podľa ktorého sa vieme ďalej zariadiť.

Je človek sediaci v kupé vagóna smutný, nahnevaný, zadumaný či veselý? Môžeme čakať, že nás v priebehu niekoľkých minút agresívne napadne alebo zdvorilo ponúkne klobásou? Podľa toho do kupé vstúpime a prisadneme si, alebo hľadáme iné miesto.

Klebetenie spravidla spravidla stojí a padá práve na signáloch tohto typu. Psychologička de Backerová aj preto klebetu prirovnáva k belgickej čokoláde, ktorá nám rovnako rýchlo zachutí a uspokojí nás.

Primáty ako spoločenské zvieratá komunikujú ískaním srsti. Ľudský druh vynašiel reč a začal klebety artikulovať

Prvá klebeta

Niektorí zachádzajú ďalej. Britský antropológ Robin Dunbar tvrí, že ľudský jazyk sa vyvinul na to, aby slúžil klebetám. V evolúcii nahradil ískanie srsti, ktorým primáty nadväzujú blízke vzťahy a vytvárajú koalície.

Ľudské spoločenstvá sa však priveľmi rozrástli, aby si ich členovia škrabkali chrbty vždy, keď chceli klebetiť, preto musel vzniknúť efektívnejší nástroj komunikácie a klebetenia – jazyk, reč. Kedy presne praveký hominid artikuloval historicky prvú klebetu, si však môžeme iba domýšľať.

S evolučnou výbavou je ešte problém. Spoločnosť, na ktorú bola ušitá, nie je spoločnosť, v ktorej žijeme. Dôsledkom toho je, že aj v ére internetu a televízie niekedy stále reagujeme ako praľudia a za dôveryhodnejšie považujeme informácie odovzdané osobne v úzkom kruhu ľudí (tlupe).

To, že známa osobnosť má manželku, tri deti, je možno všeobecne známe, ale klebeta, že je homosexuálom, sa nám pri kaviarenskom stolíku zdá omnoho pravdivejšia, zaujímavejšia a dôveryhodnejšia.

Novodobá tlupa

Dôsledkom evolúcie tiež je, že neklebetíme o hocikom s hocikým. Omnoho radšej ako o neznámej osobe klebetíme o nám blízkom človeku v kruhu ľudí, ktorí sa už dôvernejšie poznajú - sú novodobou tlupou.

Bužeková cituje antropológa Maxa Gluckmana, korí píše, že „právo klebetiť je privilégiom, ktoré človek môže využívať len vtedy, keď patrí k istej skupine: neexistuje jednoduchší spôsob, ako dať cudzincovi pocítiť, že je cudzí, ako začať klebetiť v jeho prítomnosti“.

Na druhej strane, klebetenie je aj povinnosť. Kto chce patriť k skupine, musí klebetiť, inak sa stáva outsiderom presne podľa hesla - kto neklebetí s nami, ide proti nám.

Dozerať a trestať

Na príklade bulvárnych médií veľmi jasne vidíme, že klebeta vždy obsahuje spoločenské normy. Signalizuje ich prekročenie, označuje vinníkov a podľa závažnosti prečinu ich aj trestá.

Príklad? Omnoho zaujímavejšia ako manželská vernosť je pre bulvár bujará nevera (porušuje normu!). Vo väčšine prípadov práve klebeta najlepšie ukazuje, čo spoločnosť toleruje, aké sú jej postoje a hodnoty.

Z klebiet sa dozvedáme aj dôležité informácie, ako je spoločnosť štruktúrovaná, kto kde stojí v spoločenskom rebríčku. Ako píše Tatiana Bužeková, „keď o niekom hovoríme, hoci za jeho chrbtom, dokonca aj urážlivo, signalizuje to mieru jeho spoločenskej dôležitosti“.

Ten, o kom sa neklebetí, bude asi spoločensky bezvýznamná osoba alebo, ako to vystihol Oscar Wilde: „Horšie ako to, že o vás hovoria, môže byť len to, že o vás nehovoria.“

Ženy verzus muži

Zhrňme, že klebetenie patrí medzi najzákladnejšie a najobľúbenejšie ľudské činnosti. Aktivuje v mysli adaptačné mechanizmy citlivé na informácie o nám blízkych ľuďoch, dôležitých pre náš život a prežitie. Zostáva pár otázok. Naozaj klebetia ženy viac ako muži? Nie je to celé iba typická mužská klebeta?

Áno aj nie. Vieme, že väčšina klebiet sa netýka opačného, ale rovnakého pohlavia. Ženy klebetia o ženách a muži o mužoch, čo má tiež evolučné korene v súperení v skupine, keď súperili prirodzene ženy so ženami a muži s mužmi.

Stereotyp ženy klebetnice však niektorí vedci potvrdzujú. „Na rozdiel od mužov, ktorí súperili fyzickou silou, súperenie u žien malo skôr charakter informačnej vojny. Ženy, skôr zberateľky než lovkyne, mohli byť podľa týchto teórii na klebetenie evolučne pripravené lepšie ako muži,“ hovorí Bužeková, no ihneď dodáva, že ani táto teória nie je bez medzier.

Konečnú odpoveď, či sú klebetnejší muži, alebo ženy, teda zatiaľ nemáme. Najskôr si ju vyklebetí každý sám.