Na križovatkách bludných ciest bratislavského centrálneho trhoviska zvykne sedávať muzikant samorast, ktorý si zo známeho latinopopevku osvojil práve iba refrén a ten dokola opakuje. I keby ste areál trhoviska obišli niekoľko ráz a z koša vám už nákupy priam padali, jeho práčka z Guantanamery sa stále k činu iba priberá a prať nie a nie. Jeden nevie, či veriť muzikantovi alebo svojim zmyslom. Tento vtieravý pocit straty jednoty miesta a času ma prenasledoval po celý čas silvestrovského programu na prvom okruhu STV, zahláseného pod označením „hlavný“, navyše ako „dobrá a inteligentná zábava“.

Uniklo mi snáď niečo gruntovné, keď som odbehla po otvárač? Kedy sa konečne z tých kukláčov, čo akoby prepadli televízne archívy, čosi vyvrbí? Kedy sa už prestanú tí druhí, spravodlivosť brániaci zakuklenci, ladne, no bezúčelne dlho povaľovať po javiskovej ploche? Kto vlastne komu čo ukradol, kto z toho niečo zachránil a prečo nám to nepredvedie? A na čej strane vlastne stojí ten večný Jánošík, predstavujúci sa ako Mišo Dočko? Prečo sa taký osvedčený herec zníži na pseudoľudovú maškarádu s podúrovňovým Senzusom, stvorenú pre súkromnú zábavu v zariadení IV. c. sk.? Patrí k tým záchrancom televízneho Zlatého pokladu alebo z neho bez bázne a hany loví posledné zvyšky? Programu nepomohlo ani prizvanie ošľahanej Jiřiny Bohdalovej a Lucie Bílej. Prvá z nich dala do placu, ako sa jej niekdajší spoluhráč, pán Menšík, zhostil úlohy dedinského „balíka“, ktorý si príde do Prahy „šmrcnout“ a ako jej v nejakej scéne onoho filmu vypadlo celé ňadro. Lucka zasa vtipom o pánovi, ktorý v noci cestou na WC osloví svoj inštrument „no vidíš, já kvůli tobě vstanu vždycky!“

Anglický profesor českej a slovenskej literatúry na londýnskej univerzite Robert Pynsent zrejme trafil do čierneho, keď pre Lidové noviny (30. 12. 00.) vyhlásil, že „česká literatura je momentálně samá ňadernost a vaginálnost“. Po tom inteligentnom Silvestri v STV si dovolím domýšľať, že sa to zrkadlí sčasti aj v zábave, a to českej i slovenskej. Čo dokazuje, podľa pána Pynsenta, našu pripravenosť vstúpiť do Európskej únie.

To, čím si Martin Sarvaš Production potila dlhé týždne tričko, malo byť v konečnom výsledku príspevkom do súťaže verejnoprávnej zábavy s podobným produktom na Markíze. Súťaž sa nekonala, oba programy boli akoby ich mala jedna mater ľavou zadnou a pri experimentálnom prepínaní ste ani nezbadali, že ide o rôzne okruhy. Bezduché predstierané parodovanie konkurujúcich si staníc nestálo za pozornosť, veď dobre vieme, že na Slovensku sa aj tak všetci od TV kumštu napokon stretajú v jednej posteli. STV mohla ušetriť z nášho, keby bola stále skvelý politický kabaret Milana Markoviča šupla na posledný deň milénia a ošemetný Senzi Senzus nechala plynúť samospádom bez extra réžie. Je ťažko stráviteľný s ňou i bez nej.

Miloslava KODOŇOVÁ