Prozaickému debutu Uršule Kovalyk Neverné ženy neznášajú vajíčka (Aspekt, Bratislava 2002) predchádzalo získanie prémie v súťaži Poviedka 2001 za prózičku Hry s bratancom, ktorá bola uverejnená aj v príslušnom zborníku a v rozšírenej verzii ju autorka zaradila do svojej prvotiny.
Už táto poviedka, premenovaná v knihe na Betrix a ja, ukazuje v plnej nahote Kovalykovej životnú filozofiu a koniec koncov aj jej estetiku. Ťažko označiť poviedku za autobiografickú, no podľa krátkeho životopisu, uverejneného v zborníku pred každým príspevkom, sa dá usúdiť, že áno. Aj keď sa Kovalyk mohla v autobiografickom profile štylizovať podľa hlavnej postavy zo vstupnej poviedky (lebo text pod fotografiou je dosť sebazhadzovačný), čo je málo pravdepodobné, isté je toľko, že máme pred sebou príbeh plný zúfalstva, hrôzy a hnusu zo života. Estetikou autorky je práve hnus.
Hrdinka, či skôr obeť, vyrastá v rozvrátenom rodinnom prostredí, kde otec-pijan bije ženu i dieťa, ktoré je už od ranej mladosti frustrované natoľko, že začína nenávidieť aj seba. Je iná ako ostatné dievčatá, a keď sa dostane do puberty, jej negativizmus sa ešte vystupňuje: cíti odpor k vlastnému telu, ku škole, k babičke, k celému okoliu. Zdanlivo ju zachráni priateľstvo s bratancom, hraničiace s láskou (po rokoch sa ukáže, že je homosexuál) a s Betrixou, trochu lesboidné, no aj to sa čoskoro zmení, keď jej Betrix „ukradne“ chlapca zo susednej školy, do ktorého sa zamilovala. To je aj jej jediná vášeň v živote. Akú-takú záchranu vidí v čítaní a v poézii.
Autorka presvedčivo, no zároveň s chladnou vecnosťou zachytáva vnútorné konflikty hrdinky a rafinovane ich splieta do bezvýchodiskových situácií: dievča sa napokon vydá (pravdaže, nešťastne), ba dokonca porodí dieťa, o ktorom sa ani nedozvieme, či je to dievča, či chlapec. Všetko je tu totiž preniknuté takým nihilizmom, až sa čudujeme, čo vlastne drží túto úbožiačku pri živote; hádam len pud.
Táto poviedka má v každom ohľade kľúčový význam: ostatné sú skôr záznamom anekdot zo sveta dievčat a vydatých žien. Alebo dokonca lapálií (Orion), na ktorých sa demonštruje brutalita mužov. Autorka má množstvo nápadov, no často ich necháva len v rudimentárnom stave (Jar, Krajina s obhoreným pomarančovníkom, Sen). V dvoch prípadoch však takéto nápady rozpracovala: próza Treska nadhadzuje generačnú otázku vo vyhranenej podobe, keď dcéra obviní otca, že zapríčinil matkinu smrť, lebo bola nútená viesť tradičný život manželky, a on si to prizná – tu, mimochodom, si autorka prihriala feministickú polievočku na uvzatom a donekonečna opakovanom apriorizme; a v druhej próze, podľa ktorej je kniha nazvaná a v ktorej autorka s rozkošnou iróniou zosmiešnila profesionálneho zvodcu žien.
Debut Uršule Kovalyk je príjemným prekvapením v záplave literatúry, ktorú často možno čítať len s veľkou dávkou sebazaprenia. Jej aspoň o čosi ide a vie to kultivovane napísať, hoci sú to prózy kruté a nemilosrdne obžalobné.