Peter Pišťanek (1960) žije od narodenia v Bratislave-Devínskej Novej Vsi. Vystriedal viacero povolaní (kulisár, strojník, strážca parkoviska), v súčasnosti pôsobí vo firme Gratex. Bol šéfredaktorom internetového denníka inZine. Po časopiseckých začiatkoch koncom 80. rokov debutoval románom Rivers of Babylon (1991), nasledovala kniha poviedok Mladý Dônč (1993), Rivers of Babylon 2: Drevená dedina (1995), Skazky o Vladovi pre veľkých i malých (1996) a Nové skazky o Vladovi (1998), Rivers of Babylon 3: Fredyho koniec (1999) a zbierka poviedok Sekerou & nožom (s Dušanom Taragelom, 1999).
FOTO - VILIAM MACHYNIAK
„Keď som začínal, bolo mi jasné, že nechcem písať žiadnu intelektuálsku červenú knižnicu - ona lekárka, on astronóm, ona sa spustí s výtvarníkom (alebo divadelným režisérom) a teraz to rozoberajú v kaviarni či v kuchyni. To nebol môj svet. Mojím svetom neboli ani tie hrabalovské perličky na dne. Opilecké táraniny a bizarné historky sú možno zaujímavé v krčme, ale v literatúre po chvíli začnú nudiť,“ hovorí PETER PIŠŤANEK. „Zasa postaviť svoj štýl na parodovaní írečitej slovenskej literatúry - lyrizovanej prózy a kritických a socialistických realistov - to sa dá v rámci jednej poviedky a celý vtip je vyčerpaný. Bol tu svet, v ktorom som sa pohyboval, dôkladne som ho mal ohmataný, no nevedel som nájsť metódu, ako ho uchopiť, prefabrikovať, skondenzovať a naliať do prózy. Potom som si prečítal Ruda Slobodu a všetko mi bolo jasné. A zdá sa, že nie len mne. Taragel alebo Otčenáš by asi povedali to isté.“
Nie každý mal to šťastie stretávať sa so Slobodom, ktorý sa tiež narodil a prežil život v Devínskej Novej Vsi.
„Sloboda-spisovateľ ma ovplyvnil predovšetkým svojím pohľadom na svet obyčajných, všedných ľudí, Sloboda-človek, to je debata na samostatný rozhovor.“
Preslávili ste sa najmä románom Rivers of Babylon. Odborná kritika, ktorá ho akceptovala, však zdôraznila aj „estetiku hnusu“, absenciu psychológie v konaní postáv, inšpiráciu v tzv. poklesnutých žánroch. Súhlasíte s tým?
„Samozrejme, so všetkým plne súhlasím. Umeleckú kritiku si vysoko vážim, ako nakoniec každú profesiu, ktorú neovládam, ale úprimne povedané, nesledujem ju, ani keď sa týka môjho vlastného písania. Oveľa viac ma zaujíma názor čitateľov, ktorí do tej knihy investujú vlastné peniaze. Pre nich to píšem, nie pre kritikov.“
Známe je vaše priateľstvo i neraz spoločné písanie s Dušanom Taragelom, s čím priamo súvisí aj vaša tvorivá dogma Slovenská obrodená lyrizovaná sociálno-kritická realistická próza. Určite vám vyhovuje, má aj nejaké negatíva?
„Vymysleli sme ju niekedy pred dvadsiatimi rokmi, skôr z akejsi recesie, ako z nejakej inej potreby. Je však pravda, že keď pôjdeme bod po bode, tak nejakým intuitívnym spôsobom ju dodnes aj Taragel aj ja vo svojich textoch napĺňame. Nestaviame sa k nej však ako k dogme, takže žiadne negatíva pre nás nemá. Je šitá nám na mieru, a pokiaľ je mi známe, nikto okrem nás sa jej zatiaľ nepridržiava. Zaplaťpánboh.“
Slovko lyrizovaná v názve „dogmy“ evokuje, že by ste si mohli tvorbou riešiť osobné problémy. Ale zdá sa, že u vás ide skôr o hru a zábavu. Je to tak?
„Samozrejme. Pravdu povediac, slovo lyrizovaná sa nám tam vtedy dostalo preto, lebo v tých prvých textoch sme trochu parodovali Ondrejova, Figuli a iných autorov rurálnych textov. Boli sme poetickí až strach - naše rané poviedky boli plné temných úvratí, tajomných svrčín, dravých horských tokov, širokých, prostých tvárí, zanovitých pováh a vypätých emócií až na pokraji šialenstva.“
Je teda niečo pri tvorbe pre vás sväté?
„Neviem si na nič také spomenúť. V mojich prózach sa už robilo naozaj všetko. Ako v živote - myslím tým život vo všeobecnosti, nie v mojom osobnom. Ten, naopak, do mojich próz nepatrí. Môj súkromný život, moje vlastné zážitky, to je niečo, z čoho do tých textov preblesne len veľmi málo. Ale nie preto, že by mi bol svätý, ale len preto, že je vcelku nudný a málo dramatický.“
Vo vašej prvej uverejnenej poviedke - Jednej dlhočiznej zimy, sa vyskytla Anča Prepichová, ktorá neskôr žila aj v ďalších dielach. Čím si to zaslúžila?
„Je to vymyslená postava, ako všetky moje postavy. Tak sa mi zapáčila, že som ju úplne samozrejme obsadil do Muziky - tam je radodajnou adolescentkou - i do Rivers of Babylon, kde je prostitútkou. Ničím si to nezaslúžila, len mi bolo ľúto vzdať sa dobre vystavaného charakteru.“
Ako spätne vidíte svoje knihy?
„Hlásim sa k tým knihám, ešte stále ich považujem za celkom vydarené, ale nevraciam sa k nim. Naposledy som ich celé čítal v rámci stránkových korektúr, potom už len ako pomôcku pri písaní pokračovaní, kvôli kontinuite. V elektronickej podobe. Žiadne vlastné knihy doma nemám.“
Prvá časť románu Rivers of Babylon bola sfilmovaná. Ako film vnímate dnes?
„S odstupom sa mi ten film neveľmi páči, stále sa nedokážem zmieriť predovšetkým s troma vecami: so zaradením vnútorného monológu, ktorý je v úplnom rozpore s mojím autorským štýlom, s vložením tých idiotských transcendentálnych sekvencií do deja, a do tretice s umelou a vyšpekulovanou smrťou jednej z hlavných postáv na konci filmu. Mrzí ma to, lebo už teraz viem, že ak sa ešte niekedy bude nakrúcať Rivers 2, tak úvodná sekvencia sa bude musieť odohrávať na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde sa Video-Urban preberie so zážitkom klinickej smrti. Prečo? Pre blbosť.“ (Smiech.)
Ako sa vás týka rozhádanie literárnej obce?
„Nijako. Necítim sa byť jej súčasťou. Tak sa zdá, že mojím jediným spojivom s takzvaným literárnym svetom je môj vydavateľ.“
Okrem literatúry je ďalším vaším hobby hudba. Pamätníci spomínajú na formáciu Devínska Nová Vec, nedávno ste pripravili cédečko neprávom zabudnutej skupiny Gattch. Čo z aktivít v oblasti hudby znamená pre vás najviac?
„V roku 1987 sme mali rozlúčkový koncert a odvtedy sa hudbe ako muzikant nevenujem. Pred pár rokmi ma oslovilo vydavateľstvo Sony Music Bonton, a tak pripravujem vydávanie reedícií albumov klasických slovenských skupín. Najviac z toho pre mňa znamená priateľstvo skvelých hudobníkov, ako Pavol Hammel, Marián Varga, Peter Lipa, Fero Griglák, Fedor Frešo, Dušan Hájek a tiež nezabudnuteľný Jaro Filip, na ktorých som ako adolescent pozeral s detinskou úctou.“
Poviedka Priekopník, ktorú ste písali s Taragelom, vznikala tak dlho, až ste sa ju po Novembri rozhodli odložiť ad acta. Časom ste však zistili, že sa stala opäť aktuálnou. Čo si myslíte o hrubých čiarach za minulosťou?
„Nie som ich veľkým zástancom, aj keď v osobnom živote som už párkrát musel hrubú čiaru urobiť. Našťastie boli to všetko hrubé čiary, za ktorými som nenechal spúšť alebo čo len jednu nešťastnú bytosť. Priekopníka by som asi nezaradil do nejakej normálnej knihy, ale tú spoločnú poviedkovú knihu Sekerou & nožom sme s Taragelom brali ako nejakú zbierku raritných a nevydaných (prinajmenšom nie knižne) textov - spoločných i sólových. Tam sa to hodilo. Ale vracať sa nikam nechcem, som rád, že to mám za sebou. Teším sa na to, čo ma ešte len čaká.“
Máte za sebou viacero zamestnaní, momentálne ste vo funkcii creative manager. Je ďaleká cesta od spisovateľa k takejto práci?
„Už pár rokov pracujem vo firme, ktorá sa zaoberá informačnými technológiami. Som súčasťou marketingového oddelenia, kde môžem využiť skúsenosti, ktoré som získal z reklamného biznisu, v ktorom som robil predtým. Myslím si, že reklama je celkom vhodným a obľúbeným pôsobiskom pre spisovateľov, ktorí sa nevedia alebo nechcú živiť výhradne literatúrou. A nie som v tom sám - veď si len zoberte: Taragel, Erdélyi, Raýman, Uličný, Darovec… celkom dobrá spoločnosť, nie? Takže tá cesta od spisovateľovania k reklame je veľmi krátka a lákavá. Človek predáva to, čo vie - formulovať príťažlivé vetičky.“
Jozef Bžoch sa kedysi vyjadril, že od literatúry nemožno nič žiadať, len čakať. Súhlasíte? A čo môže literatúra (a teda hlavne čitateľ) čakať od vás (s prihliadnutím na vašu terajšiu prácu i na vyhlásenia, že už ste s písaním skončili)?
„V tomto prípade má doyen slovenskej literárnej kritiky nespornú pravdu. Za seba sa môžem čitateľovi zaručiť, že v prípade záujmu sa s mojím menom v kníhkupectvách ešte bude stretávať. To radikálne vyhlásenie sa týkalo skôr môjho angažmán v beletristickom žánri. Chcel som tým povedať, že žiadny Rivers of Babylon 4 sa už nebude konať. Ale ináč, píšem stále. Len či to aj niekto chce čítať.“
