Prísaha na zástavu, ktorú skladajú školáci v USA každý deň na začiatku vyučovania. Fotografia zachytáva pri tomto akte žiakov šiestej triedy z roku 1957.
FOTO– ČTK/AP
V polovici júna vzbudili v Spojených štátoch pozornosť médií výroky dvoch súdov – na západnom i východnom pobreží, ktoré potešili liberálov, ale pobúrili konzervatívcov. Niet pochýb o tom, že Američania, spamätávajúci sa zo šoku 11. septembra a otrasení sériou finančných škandálov, sa vracajú ku konzervatívnym hodnotám.Michael Newdow, obyvateľ neveľkého, ale bohatého mestečka v Kalifornii, patrí k tým 5 percentám Američanov, ktorí neveria v Boha. Absolvoval štúdium medicíny i práva a široká verejnosť ho pozná ako rozhodného obrancu ľudských a ústavných práv. Teraz sa Newdow kvôli súdnemu výroku ocitol na prvých stránkach všetkých novín. Súd na jeho podnet posúdil dve slová v texte prísahy vernosti americkej zástave ako protiústavné. Newdow nechcel, aby jeho desaťročná dcéra prisahala na zástavu.
V tisícoch amerických škôl odriekajú deti s pravou rukou na srdci prísahu na americkú zástavu každý deň pred vyučovaním. V texte je aj veta „o jednom nedeliteľnom národe pred tvárou Boha“.
To Newdowa pobúrilo: „Ústava garantuje rozluku cirkvi a štátu. Deti vo verejných školách nemusia odriekať takýto text,“ argumentoval pred miestnym kuratóriom. Podľa Newdowa táto veta porušuje aj náboženskú slobodu vyznávačov nemonoteistických náboženstiev, napríklad budhistov.
Lokálny súd, bez televíznych kamier, vo vyprázdnenej sále, jeho podnet odmietol, ale keď neskôr odvolací súd pôvodný výrok zmenil, v Amerike to začalo vrieť. Prezident George W. Bush nazval výrok odvolacieho súdu „idiotským“. Deväťdesiat percent Američanov sa vyslovilo (aspoň podľa výskumov verejnej mienky) za uchovanie celého textu prísahy. V posledných týždňoch sa tento „škandál“ objavuje v každej politickej talk-show, v každých novinách, najmä na stranách, kde sa uverejňujú komentáre, ale aj v listárňach čitateľov.
„Prísaha, to je naša história, zdroj našej sily,“ vraví D. K. Webbová, autorka knihy o prísahe. „Nesmieme meniť text prísahy, pretože by sme zmenili aj našu históriu ako spoločenstva a pospolitosti.“
Víťazmi súdneho sporu sa však paradoxne stali konzervatívci. V deň vynesenia súdneho výroku všetky televízne stanice ukázali kongresmanov, ktorí sa na znak protestu zhromaždili v Snemovni reprezentantov, aby zložili prísahu vernosti zástave. V ten istý deň Senát jednohlasne prijal uznesenie, podľa ktorého je súdny výrok nesprávny.
Nasledujúci deň v stovkách kalifornských škôl riaditelia a učitelia, ale aj početní rodičia verejne vystúpili proti rozhodnutiu súdu tak, že každý deň, spolu s deťmi, skladali prísahu na zástavu. Bola to najmohutnejšia akcia občianskeho odporu od čias vietnamskej vojny.
Konzervatívci, ktorí boli za Clintona na osem rokov zahnaní do defenzívy, sa zo dňa na deň pozviechali.
„Demokrati ukradli konzervatívcom liberálne riadenie hospodárstva, takže agendou konzervatívcov je teraz iba rodina a zachovanie náboženstva vo verejnom živote,“ vraví E. J. Dionne, politológ z Brookings Institute vo Washingtone. „Tieto témy už dávnejšie tleli vo vedomí Američanov, ale až diskusie okolo prísahy na zástavu vyniesli plody tohto „trendu“ na prvé stránky novín.
Holloman to ešte okorenil
Prísaha na vernosť zástave je pre obe strany priam ideálnou príležitosťou na spor, pretože ani posledný výrok odvolacieho súdu v Newdowom prípade nie je ešte konečný. Podobný prípad sa odohral aj v štáte Georgia, kde 18-ročný študent strednej školy Michael Holloman odmietol v triede prísahu. Vyhlásil, že učiteľ porušuje paragraf ústavy o rozluke štátu a cirkvi, ktorá bola v 60. rokoch symbolom boja za zrovnoprávnenie černochov. Riaditeľ školy však vyhlásil, že Holloman porušil školský poriadok. Dal mu na výber: buď ostane po vyučovaní za trest „poškole“, alebo ho vylúčia zo školy. Holloman ostal „poškole“, ale jeho otec podal na školu žalobu.
Súd uznáva Bushovu reformu
Konzervatívci oslávili aj ďalšie, tentoraz už celkom jasné víťazstvo, keď Najvyšší súd vyniesol výrok, že ich reforma školstva, ktorá podľa liberálov obišla paragraf o rozluke cirkvi a štátu, je legálna. Táto reforma bola jedným z najdôležitejších bodov Bushovej kampane „zjednocovania konzervatívcov“. Jej podstata spočíva v dôkladnej inšpekcii všetkých základných verejných škôl s prihliadnutím na pokroky, aké ich žiaci dosahujú. V školách s najhoršími výsledkami musia kuratóriá poukázať šekom rodičom finančný obnos vo výške, ktorá sa rovná výške štátnej dotácie na každého žiaka. Rodičia môžu tento šek využiť na to, aby si mohli dovoliť zaplatiť školné v súkromnej škole.
Ochrancovia ľudských práv v Oklahome napadli túto reformu s argumentom, že lokálne kuratórium, menovite odbor osvety, pod zámienkou reformy povoľuje financovanie cirkevných škôl z verejných prostriedkov. Konzervatívci, medzi nimi aj prezident Bush, ani netajili, že väčšina financií poukázaných rodičom detí z najhorších škôl smeruje do škôl, ktoré spravujú cirkvi alebo náboženské organizácie. V Oklahome je až 96 percent súkromných škôl v cirkevných rukách.
„Už dopredu sme vedeli, že z tejto reformy budú profitovať najmä náboženské školy, pretože v tomto štáte sa katolícke a protestantské školy považujú za najlepšie.“
„Pred tvárou Boha“
Výroky súdov spôsobili, že Američania sa začali opäť zamýšľať nad tým, akú úlohu hrá v ich živote náboženstvo. Mnohí experti tvrdia, že táto spoločnosť v každej etape svojich dejín dokázala prisúdiť Bohu iné miesto vo verejnom živote.
„Teraz sme svedkami jednej z takýchto premien,“ vraví John Blake, náboženský publicista z Atlanty.
Prvý text prísahy na zástavu pochádza z roku 1892, keď pastor Francis Bellamy uverejnil v populárnom rodinnom časopise text vlasteneckej modlitby, ktorá sa začínala slovami: „Prisahám vernosť svojej zástave a republike, ktorú táto zástava reprezentuje; jeden národ, nedeliteľný v rovnosti a spravodlivosti pre všetkých.“ Tento text okamžite prijali všetky školy. V nasledujúcich rokoch ho niekoľkokrát nepatrne zmenili. V roku 1943 vyniesol Najvyšší súd výrok, že žiakov nemožno nútiť odriekať modlitby, samozrejme, s podmienkou, že svojím bojkotom nenarušujú vyučovanie. Keď Amerika vstúpila do druhej svetovej vojny, Kongres rozhodol o zaradení prísahy do oficiálneho protokolu zaobchádzania so zástavou.
Najvýznamnejšiu zmenu v texte urobil v roku 1954 prezident Dwight Eisenhower, ktorý k prvej vete dopísal dodatok: „Pred tvárou Boha.“
Historik náboženstva John Baer nepochybuje, že Eisenhowerov čin bol v tom čase pochopiteľný.
„Prezident chcel takto zdôrazniť rozdiely medzi nami a bezbožnými komunistami.“
Eisenhowerov dodatok však už vtedy vyvolal pochybnosti ústavných právnikov, ale nik sa nechcel dostať do sporu s populárnym prezidentom, ktorý tvárou v tvár k nevyhnutnej (ako sa vtedy predpokladalo) vojne so Sovietskym zväzom neustále prízvukoval, že „sila ducha bude vždy najmocnejšou zbraňou v našom arzenále“.
Šesťdesiate roky priniesli, s výnimkou kubánskej krízy, oteplenie vzťahov medzi mocnosťami. Američania si začali uvedomovať potrebu presadzovania radikálnych občianskych reforiem, napríklad rasovej rovnoprávnosti. Narastajúci blahobyt, konzum a rýchla liberalizácia spoločnosti však vytláčali náboženstvo na perifériu verejného života.
Precedens Desiatich prikázaní
Pravdaže – nie všade. V mestečku Elkhart v Indiane schválil mestský úrad pred niekoľkými rokmi projekt vybudovania pomníka Desiatich božích prikázaní. Pomník mal stáť na námestí pred radnicou. Hneď na druhý deň prišiel na radnicu húf občanov, podľa ktorých toto rozhodnutie bolo v rozpore s príslušným paragrafom ústavy o rozluke cirkvi a štátu. Rozhodnúť mal súd. Prívrženci pomníka napísali súdu, že Desať prikázaní tvorí základ Trestného práva, pričom ich prepojenie so všetkými organizáciami riadiacimi verejný život je nespochybniteľné. Na jeseň sa v Elkharte uskutočnia lokálne voľby, o ktorých sa vie, že budú vlastne referendom o pomníku.
Vplyv náboženstva na verejný život sa prejavuje aj vo veľkej politike. Počas víťaznej prezidentskej kampane v roku 1988 George Bush senior zaútočil na svojho súpera Michaela Dukakisa s argumentom, že tento guvernér štátu Massachusetts za Demokratickú stranu vetoval návrh zákona o zavedení povinnej prísahy na zástavu vo všetkých verejných školách tohto štátu.
Ani jediný z významných politikov USA nespochybňuje význam rozluky cirkvi a štátu. Konzervatívci však využívajú narastajúce obavy Američanov a zdôrazňujú, že v každej ťažkej situácii, v ktorej sa kedy USA ocitli, väčšia účasť náboženstva vo verejnom živote štát zakaždým posilnila.
„Bože, chráň Ameriku“
Boh sa na verejnom živote USA zúčastňuje odjakživa. Napriek tomu, že súdy v 70. a 80. rokoch zamietali podnety konzervatívcov, Senát dodnes zachováva tradíciu rannej modlitby pred rokovaniami a tento obrad naživo prenášajú médiá. So senátormi sa modlí pastor alebo katolícky kňaz. Modlitba je veľmi všeobecná, ale odvoláva sa priamo na Boha. Skoro všetci prezidenti končia svoje vystúpenia frázou: „God save America!“ Po 11. septembri sa tieto slová ocitli na obrovských plagátoch, na papieroch vytrhnutých zo školských zošitov, ktoré sa pripínali na ploty, sprejovali na mosty, lepili na sklá výkladov.
Liberáli sa nazdávajú, že konzervatívci by sa mali mierniť, konzervatívci však namietajú, že ich iniciatíva ani v najmenšom nespochybňuje odluku cirkvi od štátu.
„Liberálom sa už podarilo zvýšiť počet potratov vykonávaných na území USA, presadiť špeciálne práva pre homosexuálov a teraz by najradšej vyhnali Boha ešte aj z posledných oáz verejného života, kde sa ešte dokázal udržať,“ vraví Kenneth Connor z Výskumného ústavu rodiny vo Washingtone.
Podobné názory má aj biskup Eddie Long z Georgie, ktorý v polovici júna začal nedeľňajšiu omšu vyhlásením prísahy vernosti zástave. Početným novinárom Long povedal, že „najväčším ohrozením Ameriky nie sú zahraniční teroristi, ale holým okom nepostrehnuteľná rakovina postupujúceho liberalizmu, ktorý ničí naše národné hodnoty“.
Väčšina Američanov by takýto radikálny názor nepodporila. Prieskumy verejnej mienky však dokazujú, že čoraz viac Američanov hľadá v náboženstve odpovede na problémy, či už ide o vojnu, terorizmus alebo o strach zo straty úspor v dôsledku narastajúcej korupcie a škandálov veľkých firiem. V posledných mesiacoch sa počet Američanov, ktorí aspoň raz do týždňa chodia do kostola, zvýšil o desatinu – na 45 percent. Podľa údajov analytického strediska Pew Forum on Religion and Public Life sa rovnako správa iba každý štvrtý Brit a každý dvadsiaty piaty Švéd.
Experti z Pew Forum sú však presvedčení, že ak si aj dnes väčšina Američanov praje väčší vplyv náboženstva na verejný život, siedmi z desiatich členov tejto množiny si zároveň želajú uchovanie rozluky cirkvi a štátu.
„Pre veľkú väčšinu Američanov použitie slova „Boh“ v texte historickej prísahy nepredstavuje narušenie tejto rozluky,“ uvažuje John Blake. „Napriek tomu súhlas so slovom Boh v preambule ústavy ani moderní Američania, ani ich predkovia nikdy nevyslovili. Iba v 20. storočí sa politici štyrikrát pokúšali pretlačiť Boha do preambuly americkej ústavy, naposledy koncom 90. rokov. Zakaždým sa však ukázalo, že takýto pokus je pre politika usilujúceho sa o podporu vo voľbách náramne riskantný. Dokonca aj v konzervatívnych oblastiach.
Sedemdesiat percent Američanov sa nazdáva, že prezident by mal byť človek veriaci, zároveň si 50 percent myslí, že by sa počas výkonu svojej funkcie nemal oháňať svojím náboženským presvedčením.
„To je dôkaz, že Američania k tomuto problému pristupujú veľmi uvážlivo, čo sa nezmení ani v rokoch, keď čoraz viac obyvateľov Ameriky chodí do kostola častejšie ako ich predkovia.
GAZETA WYBORCZA
