FOTO – DANIEL VESELSKÝ
„Bohvie prečo si naši pedagógovia myslia, že Stalin pozná slovenské dejiny lepšie než Slováci,“ napísal kedysi Rudo Sloboda v poviedke Danielovo detstvo, ktorá sa stala neskôr súčasťou románu Britva. Ten vyšiel v roku 1967, no uvedená veta tam už vďaka pozornému oku cenzora nebola a nič netušiaci učiteľ Záhorský povedal svojim žiakom jej novú verziu: „Chcú nám nahovoriť, že Štúr patrí k buržoáznym spiatočníkom.“
Podobných dokladov „dobových tančekov“ nájdeme v edičnej poznámke editora Otta Havrilu v prvom dieli zobraných Slobodových poviedok veľa, a bez zveličenia možno povedať, že vďaka Havrilovej precíznosti je jeho poznámka radostným zavŕšením čítania skvelých poviedok jeho svokra.
Je Láska posledným objavom?
Knihu Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou vydal Koloman Kertész Bagala – člen skupiny L.C.A.: „Druhý zväzok príde na knižný trh ešte pred Vianocami a záverečný na jar.“ Poviedky, ktoré sú radené chronologicky aj s údajmi, kedy a v ktorých časopisoch a knihách vyšli (úvodná časť je z rokov 1958 až 1968), považuje Otto Havrila za to najlepšie, čo Sloboda napísal. „Práve preto mi záležalo na tom, aby sa súborné vydávanie Rudovho diela začalo práve poviedkami. Sú tam všetky, ktoré som vypátral, niektoré sú dokonca v češtine, ich pôvodná slovenská verzia sa nezachovala. Ale nevylučujem, že ešte niekde v súkromí môže nejaká poviedka existovať.“
Za pravdu mu dáva aj čerstvý príklad románu Láska, ktorý sa považoval za stratený, no objavil sa v Poľsku. Sloboda ho napísal pred tridsiatimi rokmi, a keď nesúhlasil s cenzorskými zásahmi vydavateľa, rozhodol sa ho zničiť. Rukopis nakoniec skončil u jeho poľskej priateľky, slavistky Ewy Huncovej. „Sedeli sme spolu v nejakej bratislavskej kaviarni, keď Rudo prišiel sklamaný a rozčúlený s rukopisom pod pazuchou a vyhrážal sa, že ho zničí. Myšlienka, že Láska, ktorá sa mi podľa jeho rozprávania zdala akousi novou etapou v jeho tvorbe, by sa mohla nenávratne stratiť, ma vydesila, a tak mi ju Rudo nakoniec daroval,“ spomína Ewa Huncová v doslove knihy, ktorú vydal Slovart.
Tam vyšiel v týchto dňoch aj jeden z najlepších Slobodových románov Rozum.
Na záver denníky
Vydanie súborného, neobyčajne rozsiahleho diela tejto skutočne kultovej postavy slovenskej modernej literatúry, plachého aj divokého rozprávača i svojského filozofa-samouka, je nad sily jedného vydavateľstva. Sloboda napísal dvadsaťdva prozaických kníh, jednu básnickú zbierku, tri knihy pre deti, dve divadelné hry a štyri filmové scenáre. Podľa Havrilu všetko sa odvíja od finančných možností vydavateľov, okrem Bagalu a Slovartu sa chystá vydávať Slobodu aj Tatran a možno i ďalší.
Bez zveličovania je šťastím, že o Slobodovo dielo sa stará práve Havrila, profesionálny literát. Len vďaka nemu čaká čitateľov vzácny dar, ktorým chce autor akoby vynahradiť svoj predčasný dobrovoľný odchod – denníky. Sloboda si ich roky, aj navzdory tomu, že sám o nich nemal príliš lichotivú mienku, pravidelne písal. „Hoci časť z nich, napríklad z protialkoholického liečenia v Pezinku, zničil, odhadujem ich na niekoľko tisíc strán. Ich spracúvanie je mravčia práca, sú to záznamy, ktoré písal na všetko, čo mu prišlo pod ruku,“ hovorí Havrila.
Zopár ukážok, ktoré boli uverejnené v niektorých časopisoch, potvrdili, že naozaj sa je na čo tešiť. A to i napriek tomu, čo si raz Sloboda poznačil: „Aj tak si do denníka nemôžem zapísať všetko, lebo sa bojím, že to bude čítať jednak žena, dcéra a potom aj mnohí drzí hostia a v neposlednom rade by mohol byť taký názor dokonca aj v politickom zmysle raz proti mne.“
