Spoznávanie nášho spoločenského života prostredníctvom umeleckého literárneho spracovania môže viesť k odstupu, utlmeniu emócií, širšiemu reflektovaniu života, ku katarzii v spoločnosti všeobecne a následne ku kvalitnejšiemu životu vôbec. Nejde mi o pripomenutie kvality, hĺbku záberu a technické spracovanie diela, ale o pojem sám. A nejde iba o posledné desaťročie, ale o dlhšie časové úseky. Musíme si priznať, že z našej literatúry za posledné desaťročia nevzišiel nijaký Kundera, Kiš, Trifonov alebo Popov.
Prečo vlastne spoločenský román chýba? Román alebo viacrozmerný príbeh závisí od fabulácie, sujetu, motivačných aspektov postáv a dostatku tém. Fabulácia?! Nepoznáte tú rozšírenú nechuť na Slovensku k majstrovstvu fabulácie? Naše romány, novely, poviedky a filmy sú väčšinou monotematické, jednofigurálne a mechanicky fabulované. Či niet u nás dostatok udalostí, hmoty pre literatúru? Práve naopak - 90. roky boli plné udalostí. Bolo to obdobie zvratov, nádejí a sklamaní, prekvapení, intríg, zrád… Lenže román nemôže byť dokumentárnym výpočtom správ a záberov zo života. Príbeh potrebuje napätie a napätie potrebuje nejednoznačnosť a pochybnosti.
Pravdaže, literárne dielo závisí nielen od spoločenských udalostí, ale aj od osobnosti a ojedinelosti spisovateľa. Máme azda nedostatok schopných spisovateľov? Sú to spojené nádoby - spisovateľovo dielo je intelektuálnym odrazom okolia - spoločnosti, v ktorom sa spisovateľ nachádza a komunikuje s ním, ktoré ho inšpiruje, poburuje a motivuje zároveň.
Avšak v slovenskej literatúre dominuje lyrika, často zbytočne pertraktovaná prostredníctvom základných pocitov. Nič proti lyrickosti, ale proti jej neustálemu vyzdvihovaniu a dominantnosti. Vo veľmi prevažujúcej miere sme svedkami triumfujúcej nadvlády citov a emócií nad rozumom a racionálnym zmýšľaním. Lyrickosť často odráža stav spoločnosti presiaknutej fenoménmi pocitu ublíženia, chorobného sťažovania sa a vyhovárania sa na všetko, vždy a všade.
Nedávno vyšla kniha Jána Brezinu Spievanie dospievanie. Kniha zachytáva posledných 20 rokov vývinu slovenského intelektuála, ktorého hlavným problémom zostalo, že stojí nikde a v ničom. V autobiografickom kolektívnom hrdinovi sa môže nájsť takmer každý slovenský intelektuál generácie 80. rokov. Literárny kritik V. Mikula v doslove poznamenáva, že hrdina svoju pravdu viac má, ako ju hľadá. Áno, Slovák skôr pravdu má, ako ju hľadá, Slovák viac tvrdí, ako pochybuje. Naše diskusie zväčša prebiehajú triumfovaním jednorazových, konečných a nespochybniteľných skutočností a riešení, ako na základe výmeny jednotlivých argumentov založených na slede príčina - následok. Nekladieme dôraz na súvislosti, ale skôr na predloženie radikálnejšieho triumfu, slúžiacemu skôr na ohúrenie a deklasovanie protivníka ako na riešenie veci. Lenže, román (príbeh) nepozná jednoznačnú pravdu a jednoznačnú lož, nedelí svet na dobro a zlo, neminimalizuje hodnotiace výroky na páči - nepáči, román je o hľadaní, je o relatívnosti.
Nejde len o literatúru - spoločenský román, ide o viacrozmerný príbeh zo slovenskej spoločnosti vyjadrený aj filmom alebo drámou. Napísať v tomto smere dobrý scenár filmu je omnoho jednoduchšie ako napísať román. Sme ale vôbec na Slovensku schopní natočiť film ako v Čechách, Dánsku, Belgicku, Švédsku, Fínsku? Alebo inak: Ako môžeme osloviť a zaujať prichádzajúceho cudzinca - hosťa? Azda nie výpočtom politických, ekonomických a spoločenských udalostí - tie sú všade rovnaké!
Autor: IGOR DANIŠ(Autor je odborným asistentom na VŠ)
