Július Satinský (1941, Bratislava), humorista, dramatik, prozaik, fejtonista, herec. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU, už počas štúdií vystupoval s Milanom Lasicom v autorských dialógoch, pôsobil v legendárnom bratislavskom Divadle na korze, začiatkom normalizácie L+S nesmeli vystupovať na Slovensku, tak v rokoch 1971 až 1972 účinkovali v kabarete Večerní Brno. Postupne mohli vystupovať najskôr v spevohre a potom v činohre bratislavskej Novej scény, od osemdesiatych rokov pôsobí Július Satinský v Štúdiu S, dnes premenovanom na Štúdio L+S. V posledných rokoch sa Satinský venuje rozhlasovej a časopiseckej publicistike, vyšlo mu niekoľko kníh. FOTO – ČTK
Moje konce sveta (zo spomienok diaľkového turistu)
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sme chodili s kamarátmi skoro každé leto pešo po Slovensku. Keď hovorím pešo – tak pešo! Znie to veľmi nepravdepodobne, ale prešli sme pešo napríklad z bratislavskej Liga pasáže do Liptovského Mikuláša. (Naša horská expedícia sa volala LI-LI a trvalo nám to PEŠO tri týždne.) Mne nikto nemôže vyčítať, že som nevidel slovenský ľud zblízka! Samozrejme, ľud som nestretával na horách, ale v dolinách. Na slovenských turistických značkovaných cestách po horách stretnete Čechov, Maďarov, Poliakov… Slovákov veľmi zriedka.
Už spomínaná pešia expedícia LI-LI viedla cez Malé Karpaty, Biele Karpaty, Trenčiansku kotlinu, Strážovskú vrchovinu, Malú Fatru, Maguru a cez Chočské vrchy na Orave až po Liptov. Keď idete pešo z južnej Bratislavy do severného Liptovského Mikuláša po horách, vaša trasa je pre normálnych cestovateľov trochu kuriózna: pri prechode z Malých do Bielych Karpát musíte zísť pešo na Moravu (pri Květnej) a potom zasa vyliezť cez Holý vrch, Veľký Lopeník a Mikulčin vrch späť na Slovensko. Tu už je vrch Kykula. Jeden zo slovenských Kykulov, ktorých je po Slovensku viac. Pozor! To je TEN vrch Kykula! Tak, ako mňa deti volajú ten ujo Klobása. Nech už sa na mňa v Jazykovednom ústave Ľudevíta Štúra nehnevajú! (Napríklad aj pri Považskej Bystrici, kde sa narodil Jožo Kroner, je vrch Kykula.) Z Bratislavy po Kykulu to trvá pešo komótne týždeň. Do Liptova je to ešte dva týždne a čo je zasa kuriózne a všetkých prekvapuje: pešo po horách prídete do Liptova zhora – z Oravy! Sám sa tomu čudujem a keby som to na vlastné nohy neprešiel, ani by som tomu neveril.
Po stopách štúrovcov?
Asi podobnou trasou chodili domov k rodičom na prázdniny aj štúrovci. Inak si to neviem predstaviť. Za ich čias nebola železnica a pochybujem, že by mali tie naše chlapčiská – myslím tým Štúr, Hurban, Hodža, Janko Kráľ é tutti quanti – na dostavníky. Bol som šťastný, že sa k nám s Vladom Bednárom (slovenský spisovateľ 1941 – 1984) pridal aj básnik Tomáš Janovic. Málokto, keď vidí v kaviarni Tomáša Janovica – vie si ho predstaviť s batohom na chrbte kráčať po Pinduli, čo je kopec na ceste z Čadce do Luhačovíc cez Jablunkovský priesmyk, Bílý Kříž, Bobek, Jánošec, Kmínek, Bumbálku až na Pindulu. Potom už je len Veľký Javorník, Lemešná, Kohútka, Papajské sedlo. Pulčínske skály a Lidečko. Túto pešiu expedíciu z Čadce do Luhačovíc sme nazvali OSCAR WILDE a trasu sme prešli iba za týždeň! Ale to už sme boli skúsení pešiaci. Mali sme za sebou Zvolen, Košice (cez Rudohorie) a Nitru, Poprad cez Tríbeč, Vtáčnik, Kremnické vrchy, Nízke Tatry až po Kráľovu hoľu a cez Smrečiny po Vernár!
Priznám sa vám, že mám rád konce sveta. Je síce pravda, že naša Zem je guľatá. Už ako skauti sme spievavali „Naša Zem je guľatá, umta-umta-umtatá. Žijú na nej zvieratá, umta-umta-umtatá.“ Ale aj keď je guľatá, jesto na nej veľa koncov sveta. Koniec sveta je miesto, kde máte pocit, že ďalej za ním už nič nie je. Vždy, keď som dostal ten pocit, vedel som, že som na konci sveta. Jeden z pekných koncov sveta je práve pri Kykule: keď zídete z Kykula pri moravsko-slovenskom pomedzí, zrazu prídete k domu, v ktorom bývajú manželia. On je riaditeľom školy, ona učiteľkou. Na široko-ďaleko žiadny iný dom nie je. Je to síce škola, ale keďže je to na konci sveta, pán riaditeľ je zároveň vedúcim pošty (vchod na poštu je z opačnej strany domu) a pani učiteľka má z tretej strany domu obchod-koloniál. Od domu vedú tri cesty do troch dolín, ale to už je za koncom sveta!
Dám na svoje pocity
Ja viem, že to v skutočnosti tak nie je, ale ja dám na svoje pocity! Bol som aj vAdelaide, aj v San Diegu – aj tam majú konce sveta, ale nie také nádherné a výrazné ako tu na Slovensku. Tie tri cesty od domu na samote pod Kykulom vedú do troch dolín: do Bošáckej, Drietomskej a Chocholianskej. Po dvoch dňoch pešej chôdze som sa dostal do Trenčianskej kotliny. (Dá sa to spraviť aj za jeden, ale v dolinách sú vyspelé, dobre zásobené krčmy.)
Jeden z koncov sveta je aj v Slovenskom rudohorí. To sme šli v júli v roku 1974 s Vladom Bednárom tri týždne zo Zvolena cez Hrochoť – Kyslinky, Tlstý javor, Klenovský Vepor, Báňovú sedlo Burdu, Muráň – kúpele Štós, Kojšovskú hoľu a Vyšný Klátov až do Košíc! A furt pršalo! Ale čo je to pre rodoľúbych čundrákov? Musím však priznať, že na tejto trase sme museli na chvíľu odbočiť do civilizácie, pretože Vlado Bednár nemal v čom chodiť po Muránskej planine. (Muránska planina – to je ten zasa ďalší koniec sveta, o ktorých hovorím!).
To bolo tak: v usedavom daždi sme sa vlámali pod Fábovou hoľou do drevorubačského zrubu, v ktorom stál sporák! Okamžite sme v ňom zakúrili a vyzliekli sa donaha. Našu do nitky premočenú odedzu sme porozvešali na šnúry, ktoré tam kamaráti – drevorubači nechali. Aby sa všetko rýchlejšie sušilo, otvorili sme rozhorúčenú trúbu a premočené vibramky sme si opreli o dvierka. Vlado dokonca svoje topánky položil dnu do trúby – jednoducho – pohol rozumom. Dobre sme do sporáka priložili a hodili sme si „esesáka“ (tak sme volali najhlbší ľudský spánok).
Bednár piekol vibramky
Zobudili sme sa, keď už čvirikali vtáky, slniečko rozohnalo oblaky a všetka odedza bolo usušená. Vladove topánky v trúbe boli nielen usušené, ale aj dobre upečené! Spiekli sa tak, že boli o dobré štyri čísla menšie. Vlado bol silná nátura. Neplakal. Zaťal zuby a s upečenými vimbramami na krku cupital bosý za mnou dolu do mesta Muráň. To bola tá nečakaná odbočka z hrebeňovky. Šli sme kupovať Vladovi topánky. Mali pre neho tzv. pionierky – vkusnú mutáciu turistickej obuvi. Boli novučičké a Vladovi hneď od obchodu po východ z mesta Muráň tak zničili ťažko skúšané nohy, že sme spravili vľavo vbok a vošli sme v meste Muráň do hotela Muráň a už sme odtiaľ tri dni nevyšli! Na vine bola zrelá pšenica, vedúca hotela pani Hana Kinclová, dcéra voľakedajšieho majiteľa krčmy pána Tussaya. Dala nám z piatich izieb tú najlepšiu s výhľadom na protialkoholickú liečebňu. Vonku padal tichý dážď, pani hotelierka mala zásoby.
Na mňa padol pocit, že toto je zasa jeden z koncov sveta. Tam kdesi dolu sú dedinky s pitoresknými názvami ČUČMA A PAČA. Ale to už je za koncom sveta! My sme vyšliapali na Čertov kopec a cez Dobošku, Lastovičí vrch a Pipítku – (kto z vás, bratia Slováci, vie, kde je Pipítka?) – sme zliezli až na Jahodník pri Košiciach! Aj Jahodník nie je len pri Trnave, ale aj pri Košiciach! Jahodníkov máme na Slovensku päť. Kostolov so šikmými vežami máme sedem. Kam sa hrabe šikmá veža v Pize!
Na túry bez báb
Ako ste vybadali z mojich úprimných spomienok, baby sme nikdy so sebou na pešie expedície nebrali. Pritom je vedecky preskúmané, že ženy sú stavané oveľa lepšie na pešiu chôdzu ako my muži. Kým my maximálne po 25 kilometroch chôdze dostávame „vlka“, ženy dostávajú „vlka“ až po štyridsiatich kilometroch! (Pre tých, ktorí nevedia, čo znamená „dostať vlka“ len toľko – ide o zápar medzi stehnami zapríčinený pravidelnou turistickou chôdzou.) Baby sme na túry nebrali preto, že po niekoľkých dňoch vznikali na diaľkových pochodoch vzťahy. Jeden mal vzťah, druhý mal vzťah – ona mala vzťah s tretím… tí dvaja začali tretiemu jeho vzťah vyčítať – ona sa nevedela rozhodnúť, ku ktorému je jej vzťah vrúcnejší, celkove to kazilo atmosféru expedície.
Napríklad tá príhoda s nemeckými študentkami za Čertovicou na trase Ramžová, Zadná hoľa, Andrejcová. Tie dve Gertrúdy šli opačným smerom – od Kráľovej hole na Čertovicu. Samozrejme, že usedavo pršalo. My s Vladom Bednárom sme vyspávali v drevenom zrube a zobudili nás dievčenské nemecké hlasy. Prišli sa schovať do nášho príbytku. Neboli by nastali žiadne vzťahy, keby Vlado nezačal morfondírovať, že my štyria sa už na Vianoce neuvidíme a bolo by teda dobré urobiť si Štedrý večer tu v Nízkych Tatrách. Slovo dalo slovo, baby-grafičky z Erfurtu navarili nemeckú práškovú polievku, my sme spravili slovenský puding s čučoriedkami a nastali také vianočné vzťahy, že sme žili spolu asi týždeň. Výsledok? Narušené termíny, celková únava materiálu a vôbec – zneuctenie medzinárodných turistických konvencií!
Ach, tie vzťahy! Preto sme potom baby na expedície po Slovensku nebrali.
Výstupná kontrola a zašivárne
Od tých sedemdesiatych rokov minulého storočia sa u nás všeličo zmenilo, len dve veci nie: výstupná kontrola a zašivárne. Máme skvelé syry, ale nemajú výstupnú kontrolu. Chcete rozbaliť jeden: ten ešte má červenú stužku, ktorá trčí spod staniolu, rozbaľujete druhý a červenej stužky niet. Celý sa dogebríte od syra – niet výstupnej kontroly. Chcete otvoriť fľašu vína – na tej je zasa zlatá stužka, stačilo by potiahnuť a dostanete sa k štupľu (štupeľ = zátka podľa Jazykovedného ústavu Ľudevíta Štúra), ale k štupľu sa nedostanete, pretože na Slovensku nefunguje výstupná kontrola: zlatá stužka je nefunkčná.
Chcete usvedčiť páchateľa, že ukradol Národu kúpele Piešťany, ale nemôžete: chýba výstupná hraničná kontrola, atď. atď. A druhá vec sú zašivárne. Hlavne stredná generácia tradične hľadá, kde by sa mohla zašiť. Zašiváreň rovná sa celoživotná ambícia. To je jedno, kam sa zašijem – do akadémie, na vrátnicu, do parlamentu alebo na miestny úrad. Len aby som bol nádherne za fixný plat zašitý a aby mi všetci dali svätý pokoj so všetkým. Mne môžete veriť, keď to hovorím, lebo som prešiel Slovensko pešo a videl som nespočetné množstvo zašivární. Videl som výskumné ústavy, prešiel som budovu televízie v Mlynskej doline, budovu rozhlasu na Mýtnej aj filmové ateliéry na Kolibe zarastené burinou. Tam som dostal tiež pocit, že som na jednom z koncov sveta.
Ale neberte ma vážne. Nedajte na moje pocity. Možno je to práve naopak, tam, kde ja cítim koniec sveta, je práve jeho začiatok. Všetkému je na vine Albert Einstein! Keby nebol začal s teóriou relativity, už by sme dávno mali vesmír v hrsti. Lepší vesmír v hrsti ako konce svetov na streche.
