„Putin nedal ani na okamih príležitosť, aby mu mohli vyčítať diktátorské sklony. Nesmeruje k populistickým gestám vyrátaným na uspokojenie davu. Vládne v rámci ústavy. Zachováva inštitucionálnu a politickú rôznorodosť existujúceho politického systému,“ myslí si o ruskom prezidentovi Viktor Kuvaldin, ruský historik, analytik Nadácie Michaila Gorbačova a šéf jej centra politických programov. FOTO – ČTK/AP
Cieľom ruského prezidenta Vladimíra Putina je obrodenie Ruska ako veľkého impéria. Ako človek sa vyformoval na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, keď Sovietsky zväz dosiahol vrchol svojej moci, čo sa muselo odraziť aj na jeho spôsobe vnímania sveta, píše Viktor Kuvaldin, ruský historik, analytik Nadácie Michaila Gorbačova a šéf jej centra politických programov. Jeho článok o V. Putinovi priniesol nedávno poľský denník Gazeta Wyborcza.Aktivity prezidenta Vladimíra Putina treba hodnotiť v kontexte prechodu Ruska od totalitného systému k liberálnej demokracii. Táto etapa bola v krajinách strednej Európy už v zásade zavŕšená a realizovali ju aj pobaltské štáty. No napríklad bývalé ázijské republiky ZSSR táto etapa ešte len kdesi v hmlistej budúcnosti čaká. Rusko sa energicky pohlo týmto smerom, ale zatiaľ sa nedostalo veľmi ďaleko. Nie je jednoduché určiť, kde sa dnes nachádzame a kam máme kráčať ďalej.
Zároveň však nemožno prechod Ruska k demokracii merať zvyčajnou mierou. Základy teórie takéhoto prechodu vypracovali americkí vzdelanci na príklade iberských, resp. latinskoamerických štátov. Je zrejmé, že takýto model možno len ťažko uplatniť na postsovietske krajiny, a osobitne na Rusko.
Ak by sme sa mali obmedziť výlučne len na politickú sféru, potom je škála historických úloh, pred ktorými sa Rusko ocitlo, neporovnateľne väčšia než tá, s akou mali do činenia latinskoamerické krajiny. V Rusku musí tvorbu demokratických štruktúr sprevádzať budovanie národného štátu, vypracúvanie ústavných a právnych základov fungovania spoločnosti, učenie ľudí občianskym slobodám – teda doháňanie toho, čo sa v západných spoločnostiach vytváralo celé desaťročia, ba celé storočia.
Budovanie novej krajiny a štátu
K tomu treba prirátať otázku trhového hospodárstva, ktoré je potrebné vybudovať prakticky od podlahy, ďalej stratifikáciu Ruska v globalizujúcom sa svete po strate postavenia veľmoci, pokusy o vytvorenie novej identity po rozpade sovietskej ideológie. V podstate tu nejde o demokratizáciu, a dokonca ani o zmenu jestvujúceho režimu, ale o vybudovanie úplne novej krajiny a nového štátu. Ukázalo sa, že pri vykročení zo slepej uličky komunizmu sprevádzajú Rusko veľké ťažkosti a obrovské straty.
Demokratizácia bola v značnej miere vynútenou odpoveďou, ktorou posledná sovietska moc reagovala na výzvu doby. V prípade Ruska sa tradičný model modernizácie, opierajúci sa o všemohúcu najvyššiu autoritu a centralizovanú byrokraciu, prejavil v podmienkach globalizácie a prechodu k postindustriálnej spoločnosti ako neefektívny. Nový spôsob rozvoja, vychádzajúci zo spoločenských aktivít, sa však na ruskej pôde ujíma s ťažkosťami, pretože táto pôda je historicky málo uspôsobená na realizácie individuálnych občianskych iniciatív. V konečnom dôsledku sa objavili akési mutované, monštruózne formy hospodárskej a politickej organizácie, ktoré pripomínali väčšmi socializmus než súčasný kapitalizmus.
Prigniavení dedičstvom
Dedičstvo, ktoré dostal do vienka Putin, nebolo závideniahodné, a čas, v ktorom ho prebral, nebol tiež najlepší. Keď sa stal prezidentom, hospodárstvo sa sotva pozviechalo zo šoku, aký utrpelo roku 1998, v politike kraľovalo bezmocné autoritárstvo, slabo maskované nátermi demokracie, autorita najvyšších orgánov klesla na nulu, krajina nabrala kurz tretieho sveta a spoločnosť bola už príliš unavená, aby čomukoľvek uverila.
V politike, hospodárstve a v administratívnom aparáte sa zahniezdili vládnuce „elity“ – mnoho ich predstaviteľov získalo blahobyt na účet štátu. Deprimujúce výsledky prezidentovania Borisa Jeľcina sa maskovali nehanebnou demagógiou, ktorú šírili najvplyvnejšie masmédiá spojené so skorumpovaným režimom. Nemalé komplikácie spôsobil novému prezidentovi aj status oficiálneho nástupcu, najočividnejšie zaťaženého vzťahmi so svojím predchodcom.
Tajné imperiálne plány?
Zároveň – na rozdiel od Gorbačova alebo Jeľcina – sa Putin mohol sústrediť nie na demontáž starého systému, ale skôr na tvorbu nových štruktúr, schopných pretvoriť Rusko na modernú spoločnosť. Zatiaľ sa to Putinovi darí. Za prvého poldruha roka prezidentovania mu bola vnútorná i medzinárodná situácia naklonená.
Putinovým cieľom je nepochybne obroda Ruska ako veľkého impéria. Ako človek sa vyformoval na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, keď dosiahol Sovietsky zväz vrchol svojej moci, čo sa muselo odraziť aj na jeho spôsobe vnímania sveta.
Putin zároveň rozumie, že tradičné ruské recepty na vytvorenie národnej sily – centralizovaná mobilizácia zásob, rozširovanie územia, zväčšovanie vojenskej sily – už neprináša výsledky. Putin chce nepochybne modernizáciu ruskej spoločnosti. Dnes je ešte ťažké špecifikovať jeho plán, ale mnoho odborníkov sa nazdáva, že takýto plán jestvuje. Na rozdiel od jeho predchodcov, druhému prezidentovi demokratického Ruska veľmi pomáha, že rozdelenie na „stranu reforiem“ a „stranu reštaurácie“ je už prekonané. Hlavné diskusie sa v súčasnosti týkajú tempa a charakteru reforiem, a nie toho, či sú reformy potrebné alebo nie. Z tohto hľadiska sa v Rusku dosiahol konsenzus, charakteristický pre prvé roky vlády Michaila Gorbačova.
Úspech ruskej modernizácie nie je možný bez zachovania základných demokratických výdobytkov z gorbačovovskej éry. V súvislosti s tým nadobúda výber cesty a realizačných metód nevyhnutných transformácií zásadný význam, najmä ak berieme do úvahy ťažobu dedičstva. Otázka, kto je Putin, dnes stratila svoju pôvodnú politickú ostrosť, ale zostala iritujúcim, čisto ľudským tajomstvom. Po takmer storočnej prestávke sa na čele Ruska ocitol autentický veriaci človek. Ďalší rozdiel, ktorým sa líši od predchádzajúcich ruských politikov, je jeho rešpekt pred právom, jeho literou a duchom. Tým sa Putin približuje Gorbačovovi – možno aj preto, lebo obaja majú právnické vzdelanie.
Bez diktátorských sklonov
Hovorí sa, že podstatu človeka poznať už podľa jeho spôsobov. Z tohto hľadiska je Putin opakom Jeľcina. Koná metodicky a pokojne. Namiesto frontálnych útokov volí manévrovanie. Po desaťročí otrasov sa stalo charakteristickou črtou Putinovho prezidentovania upokojenie a zlepšenie spoločenskej klímy v krajine, čo oceňuje celá spoločnosť.
Putin nedal ani na okamih príležitosť, aby mu mohli vyčítať diktátorské sklony. Nesmeruje k populistickým gestám vyrátaným na uspokojenie davu. Vládne v rámci ústavy. Zachováva inštitucionálnu a politickú rôznorodosť existujúceho politického systému.
Zároveň však niet dostatočných argumentov, aby bol uznaný ako demokrat z presvedčenia. Ruská politika sa stala vecou zasvätených skupín a výrazne stráca verejný charakter. Ruský parlamentarizmus, ktorý utrpel za Jeľcina ťažké straty, je ešte väčšmi marginalizovaný. Exekutíva drží strany nakrátko a sloboda slova bola vystavená ťažkej skúške – týka sa to najmä elektronických médií. Na kľúčových miestach sa objavilo veľa ľudí z mocenských štruktúr, ktorí sa aktívne podieľajú na politike a na ďalšom rozdeľovaní vlastníctva. Pokračovanie v tomto smere môže slabú a ešte stále obmedzenú demokraciu premeniť na vládu jedného človeka.
Krédo pragmatika
Putin je najpravdepodobnejšie pragmatik, ktorý je pripravený využiť všetky prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa. Tým skôr, že politický systém, ktorý vytvoril, otvára široké možnosti pre zmeny vo výbere taktiky. V tom prípade možno jeho krédo sformulovať takto: „Toľko autoritatívnosti, koľko je nevyhnutné, toľko demokracie, koľko je možné.“
Pre spravodlivosť však treba dodať, že diskrétna „inštitucionálna demokracia“, ktorú uskutočnil Putin počas prvého roka prezidentovania, mala čiastočne vynútený charakter. Zdedený jeľcinovský mocenský systém bol vybudovaný na štedrom rozdávaní majetkov a rozdeľovaní vlády postsovietskym elitám, za ktorú sa vyžadovala lojálnosť a politická podpora. Tento proces zašiel nebadane až tak ďaleko, že postupne paralyzoval federálnu moc a ruský štát sa de facto zmenil na konfederáciu. Symbolom začínajúceho sa rozpadu štátnosti sa stal útok čečenských separatistov na Dagestan v auguste roku 1999.
Prvou a najdôležitejšou úlohou prezidenta Putina bolo zachovanie územnej celistvosti štátu a znovuvytvorenie autority centrálnej moci. Je možné, že nemal iné východisko – musel prejsť na systém ručného riadenia, pokúsiť sa o maximálne sústredenie moci v rukách úzkeho okruhu ľudí, ktorí sú mu oddaní. Zároveň bolo treba vyslať smerom k jeľcinovským elitám výrazný signál, že samovôľa a beztrestnosť patria do minulosti. Išlo najmä o dve vplyvné oblasti mocných hráčov – regionálnych barónov a oligarchiu. S prvými urobil Putin poriadok tak, že vymenoval sedem svojich splnomocnencov, tých druhých umravnil tým, že rozprášil mediálnu moc Vladimíra Gusinského a Borisa Berezovského.
Autorita Kremľa
V konflikte s jeľcinovskými elitami sa Putinovi stala oporným bodom prezidentská väčšina, živelne vytvorená v čase predvolebných kampaní v rokoch 1999 a 2000. V nových podmienkach sa znovuzrodilo tradičné puto národa – Kremeľ, ktorý sa ako inštitúcia stále teší veľkej popularite. Práve fenomén „putinovskej väčšiny“ spôsobil, že sa mohla uskutočniť široká modernizácia krajiny, a nebolo pritom treba siahnuť po nadštandardných metódach typických pre ruské systémové zmeny.
Po posilnení vlády a pevnom uchopení kormidla štátu sa prezident Putin ocitol pred fundamentálnym problémom vytvorenia fungujúceho politického systému. Návrat vlády jednej osoby, tradičnej pre Rusko, zrejme už nie je možný. Takáto moc by napokon nebola schopná ani riadiť rozvoj krajiny. Nie je náhoda, že jeľcinovský systém volebnej monarchie zbankrotoval – ukázalo sa, že vôbec nezodpovedá duchu času. Národ podporuje vládu, ale mlčí. Všetci stoja v jednom rade a čakajú na rozkazy, ale s ich vykonaním sa neponáhľajú.
Vytvorenie efektívne fungujúcich demokratických štruktúr si bude vyžadovať čas – nevie sa, koľko to potrvá, ale prirodzeným spôsobom prekročí limit, aký prezidentovi stanovuje ústava. Radikálna zmena mocenského systému nevyhnutným spôsobom naruší sociálnu a politickú stabilitu, takú dôležitú pre spoločnosť po rokoch plných otrasov. Radikálna prestavba politicko-straníckeho systému zväčší už aj tak veľký konfliktný potenciál. Premena politického priestoru si bude navyše vyžadovať ústavné zmeny, ale dôsledky nemožno s určitosťou predvídať.
VIKTOR KUVALDIN
(Gazeta Wyborcza, krátené)
