Indiánsky bojovník z kmeňa Assiniboins patrí do skupiny prérijných Indiánov blízkych Siuxom. S Crowmi sú tiež v nepriateľskom vzťahu.
MVDr. Rastislav Kolesár pracuje pre Slobodu zvierat od jej založenia v roku 1992. Ako veterinárny lekár pomáha najmä opusteným zvieratám. Desať mesiacov strávil na praxi v USA, kde okrem iného ošetroval i psy priamo v indiánskych rezerváciách. Na snímke s jedným z pacientov.
„Tam blízko Little Big Hornu je indiánská zem, tam přijíždí generál Custer se svým praporem. Modré kabáty jezdců, dlouhé stíny karabin a z indiánských signálů po nebi letí dým…“
Romantická pieseň v podaní českej kapely Greenhorns dávno zľudovela aj pri slovenských táborákoch. Spieva o reálnej historickej udalosti, o udatnom indiánskom kmeni, ktorý v roku 1876 premohol celú americkú kavalériu. Samozrejme, víťazi napokon skončili v rezervácii, dodnes sa však na mieste stretu koná každý rok fingovaná bitka oslavujúca indiánske víťazstvo.
Zúčastnil sa jej, teda ako divák, aj slovenský veterinár Rastislav Kolesár. K podujatiu má zaujímavý dodatok. Hoci je oslavou chrabrosti Siuxov a Čejenov, oba kmene slávnosť ignorujú. Odohráva sa totiž na územní Crowov, ktorí boli Custerovými vyzvedačmi. A zradu Indián nezabudne, hoci ubehli takmer dve storočia. No a ako to Rastislav Kolesár vie? Nejaký čas totiž prežil medzi Severnými Čejenmi, Siuxami i Crowami a ošetroval im zvieratá.
Aký vzťah má Indián k svojmu psovi? Dá sa to porovnať s naším?
Je to individuálne. Sú Indiáni, čo sa o svojho psa starajú, iní nie. V rezerváciách sa psy chovajú skôr na uliciach, nie v domoch. Najmä starší Indiáni ich nechávajú podľa starého spôsobu pobehovať kade-tade, kŕmia ich tak, že potravu im hádžu rovno na ulicu. Mladší majú k zvieratám osobnejší vzťah, lenže indiánske domy nemajú ploty, takže v konečnom dôsledku aj ich pes si behá, kade chce, a domov sa príde iba nažrať.
Ako sa stane, že slovenský veterinár má zrazu za pacientov štvornohých miláčikov Indiánov?
Na druhej svetovej konferencii o ochrane spoločenských zvierat som sa spoznal s doktorom Jeffom Youngom, ktorý má niekoľko veterinárnych kliník v Denveri v štáte Colorado. Pozval ma na ročnú prax a v rámci pobytu som sa zúčastnil aj na výjazdoch do indiánskych rezervácií v štáte Montana. Indiáni tradične chovajú psy, ale aj iné spoločenské zvieratá, žiaľ, starostlivosť o ne nie je na dobrej úrovni. V rezerváciách neexistuje stála veterinárna služba, preto sme v každej pobudli asi týždeň, ošetrovali poranenia, odčervovali, sterilizovali a očkovali proti besnote. V indiánskych osadách sú psy zurvalci, majú kontakt s divočinou, často bojujú s dikobrazmi a skunkami, a tie sú okrem líšok hlavnými rozsievačmi besnoty.
Na fotografii ste s jedným z pacientov. Je poriadne veľký. Keď si predstavím, že povahovo je to zurvalec, a pritom si voľne pobieha po ulici… Necítila by som pri stretnutí s ním bezpečne.
Indiánske psy sú zväčša krížencami labradora s rotwajlerom či nemeckým ovčiakom, teda veľkými plemenami. Majú tendenciu združovať sa do svoriek a veru občas aj napádať ľudí. Aj to je jeden z dôvodov sterilizácií. Vykastrované zvieratá sú pokojnejšie, navyše sa nemôžu nekontrolovane rozmnožovať.
V USA sa ročne utratí dvanásť miliónov nechcených psov, teda tridsaťtisíc denne, aj preto sa tam vedú rozsiahle kampane za sterilizáciu. Indiáni sú humánnejší? Človek by si myslel, že v drsnom prostredí je najjednoduchším riešením vziať winchestrovku a svorku rozprášiť, a nie volať veterinára, aby psa vykastroval.
Podľa indiánskej filozofie by ste nemali zabiť žiadneho živého tvora, ak ho nepotrebujete na vlastné prežitie. Svojvoľné zabitie psa je teda pre väčšinu kmeňov neprijateľné, veria, že by to prinieslo nešťastie. Jedným z riešení, ako zasiahnuť, a pritom nezačať s fyzickou likvidáciou zvierat, sú práve sterilizácie. Pravda, musí ich odsúhlasiť Rada starších.
Dobrodružné romány často opisujú boje medzi indiánskymi kmeňmi. Ako je to dnes – vojnovú sekeru zakopali?
Z prérijných Indiánov, ktorých sme navštívili, vychádzajú Siuxovia a severní Čejeni spolu dobre, s Crowami však majú chladné vzťahy. Sú znepriatelení, lebo v pamätnej bitke s generálom Custerom pri Little Big Horne Indiáni z kmeňa Crowov slúžili generálovi Custerovi a robili mu vyzvedačov.
Crowov netrápia výčitky, že zradili súkmeňovcov?
Nekomentujú to. Zároveň ale treba povedať, že Crowovia sú jedným z mála kmeňov, ktoré pochopili, že cesta nenávisti voči Američanom nikam nevedie. Sú to Indiáni, ktorí vždy mali relatívne dobré vzťahy s bielymi osadníkmi i s americkou vládou. Práve vďaka spolupráci je to kmeň, ktorý sa lepšie vysporiadava s alkoholizmom a výchovou mladých Indiánov. Pracuje tam napríklad nadácia – Kelly White Foundation – ktorá dáva tínejdžerom možnosti študovať na vysokých školách v USA i Európe. Základné a stredné školstvo je bezplatné. Pomáha im, keď chcú na sebe pracovať, získať vzdelanie a aktívne sa zapájať do riešenia problémov. Má to aj ďalšie výhody. Crowovia obývajú rezervácie na juhu Montany, kde sú prijateľnejšie životné podmienky, dá sa tam farmárčiť, pestovať obilie. V globále sú totiž indiánskymi rezerváciami najnehostinnejšie časti USA. Najhoršie sú na tom Siuxovia, Čejeni, Assiniboins, na juhu Navahovia a Apači. Na ich území sú prakticky iba holé skaly.
V minulosti, keď boli medzi kmeňmi rozbroje, pomaľovali sa a vydali na vojnový chodník. Ako sa krivdy riešia dnes?
Ide skôr o slovnú antipatiu, lebo do kontaktu sa prakticky nedostanú. Montana je riedko osídlená oblasť. Rozlohu má asi ako súčasné Nemecko, no žije tam iba osemstotisíc obyvateľov. Domy sú vzdialené niekoľko míľ a aj rezervácie ležia ďaleko od seba, zvlášť znepriatelených kmeňov.
V úvode som spomenula pietne slávnosti na Little Big Horne. Kto vlastne bojuje proti kavalérii, keď bojovníci Čejenov a Siuxov podujatie ignorujú?
Kmene, ktoré sú s Crowmi v priateľskom vzťahu. Niektorí Indiáni pricestujú až z Kanady.
Ako akcia prebieha?
Je to vlastne „open air divadlo“. Trvá asi štyri hodiny, lebo zobrazuje históriu od príchodu prvých osadníkov do USA až po bitku s generálom Custerom. Súčasťou sú tiež preteky v indiánskom triatlone, pozostávajúce z behu a z jazdy na koni a na kanoe. Je to výsostne indiánska záležitosť, na ktorú sa pripravujú celý rok a nesmú sa jej zúčastniť žiadni belosi.
Ako vyzerá bežný život dnešného Indiána?
Niektorí farmárčia, iní chytajú divoké kone a predávajú ich bohatým farmárom, ďalší sa zapájajú do komunitného života. Celkove však v rezerváciách vládne asi sedemdesiatpercentná nezamestnanosť. Častá je apatia, ľudia celé dni iba ležia a pozerajú televíziu. Veľkým problémom je alkoholizmus, hoci predaj alkoholu je na území rezervácie zakázaný.
Ako bývajú?
Prérijné kmene žili pôvodne vo vigvamoch, dnes už osemdesiat percent ľudí žije v drevených domoch amerického štýlu. Bývať vo vigvame je skôr prejavom avantgardy. Na území rezervácie platia ich vlastné zákony, preto napríklad môžete vidieť dvanásťročné deti šoférovať autá bez okien i predných skiel. Je to výsostné územie Indiánov, ak ho chce navštíviť nejaký vládny úradník, musí mať povolenie Rady starších. No hlavné zákony USA tu rešpektujú.
Sú Indiánky krásne?
Áno, ale tak do dvadsať rokov. Americký spôsob života, teda minimum pohybu a nezdravé stravovanie, spôsobili, že ľudia sú obézni. Žijú zo štátnej podpory, ktorá je dosť vysoká, takže nič nerobia, iba posedávajú alebo sa vozia v autách, ktoré sú lacné, a jedia hamburgery.
Aký majú vzťah k „bielym bratom“?
K Európanom sú priateľskí, no Američanov väčšina nemá v láske. Jeden z nich – Čierny vlk – mi napríklad nahnevane ukazoval na denverské letisko, že to bolo čejenské územie, o ktoré ich okradli. Je to vštepované aj mladým. Mám pocit, akoby väčšina Indiánov, teda aspoň tých, s ktorými som sa stretol, bola v slepej uličke. Na jednej strane antipatia voči Američanom, na druhej strane stotožnenie sa s konzumným spôsobom života. Generácia detí okolo desať rokov už nepozná svoj jazyk, priemerná zásoba je dvadsať-tridsať indiánskych slov. Rozprávajú po anglicky a nosia džínsy podľa poslednej módy.
Mladí Indiáni nemajú snahu uniknúť z bezcieľneho života v rezervácii?
Hoci majú zdarma základné a stredné školy a prednostne dostávajú štipendiá na vysoké školy, sú silne naviazaní na tradičný rodinný spôsob života. Preto aj tí, ktorí vyštudujú, sa často vracajú späť do rezervácií a volia nezamestnanosť pred uplatnením sa v anonymnom veľkomeste. Na druhej strane, Indiáni, ktorí zostali žiť v mestách, patria medzi chudobných. Ťažko sa presadzujú, pretože v sebe nemajú dravosť, typickú americkú vlastnosť. Boj o uplatnenie sa a kariéru vôbec nemajú v krvi.
Aj vy ste v rezerváciách jedli hamburgery, alebo vám varili aj indiánske špeciality?
Keďže sme pracovali od rána do večera, veľa času na stretávanie sa nebolo. Na záver nášho pobytu nás však v každej z rezervácií prijal jeden zo starešinov, porozprával sa s nami, poďakoval, pomodlil sa za nás. Indiáni tancovali a prichystali hostinu. Zväčša pozostávala z indiánskych tacos, čo je chlebová placka podávaná s fazuľovou kašou so zeleninou, a potom z pudingu z divých čerešní. U Crowov sme mali možnosť vyskúšať aj indiánsku saunu.
Videla som to vo filme. Belosi, ktorým sa dostalo tej cti, vyzerali zničení.
Áno, indiánske saunovanie trvá totiž štyrikrát po dvadsať minút. Sedíte nahí okolo vrelých kameňov, šaman na ne hádže nejaké byliny a odrieka modlitby. Do rúk nám dali vetvičky z divých čerešní, ktorými sme sa šľahali kvôli prekrveniu. Neprezieravo som to prehnal, neuvedomiac si, že zintenzívňujem príjem tepla. Pri druhej dvadsiatke som už ležal na zemi a cez šesť vrstiev diek – kedysi to boli kože – sa snažil prehrabať k studenej hline. Prv než sme vošli do sauny, všimol som si dva špinavé hrdzavé sudy s dažďovou vodou, plnou napadaného lístia. Pomyslel som si, tým by som ani psa nepolial. Musím povedať, že po prvých dvadsiatich minútach sauny som sa k tej vode doslova vrhol.
Indiánska sauna má na rozdiel od európskej aj duchovný rozmer.
V prvom rade sme si pri nej overili, čo pre Indiánov znamená čas. Na stretnutí sme boli dohodnutí o siedmej. Keď tam o tri štvrte na osem ešte nikoho z Indiánov nebolo, povyzliekali sme sa a vbehli dnu. Čosi po ôsmej prišiel prvý Indián, ktorý, keď nás uvidel, zhíkol, že sme saunu znesvätili, a vyhnal nás von. Ako prvý musí totiž vojsť šaman. Ten prišiel o štvrť na deväť, sadol si k nám, zapálil si fajku a začal sa vypytovať, odkiaľ sme, čo robíme, ako sa máme. Dialóg trval skoro do deviatej, potom konečne fajku vyklepal a povedal, že sa teda ideme saunovať.
Pocítili ste okrem horúčavy aj to duchovno?
Človek tam vraj môže mať vízie, dostať sa aj do inej vlnovej hladiny, ale ja som bol príliš sústredený na holé prežitie. Každý sme však dostali možnosť vysloviť želanie pre všeobecné blaho, ako porozumenie medzi ľuďmi, zvieratami a prírodou, za obnovenie ľudskosti na zemi a návrat k duchovnému životu bez rozdielu vierovyznania. Indiáni to komentovali pokrikom „aho“ – nech sa tak stane! Ako prejav súhlasu, že ide naozaj o dobrú vec.
Čo vás medzi Indiánmi naozaj prekvapilo?
Voľný čas som trávil s kolegyňou z Francúzska. Po večeroch sme sa prechádzali po osade, Indiáni nás zastavovali a pýtali sa, odkiaľ sme. Keď som spomenul Československo, skoro každý zareagoval – poznám! Bol som z toho úplne vyvalený, veď sedemdesiat percent Američanov si nás plietlo s bývalou Juhosláviou. Dôvod bol však prozaický. Indiánske šperky si vyrábajú prevažne z jabloneckej bižutérie, a tak je vraj slušné zaujímať sa o krajinu, odkiaľ pochádza.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO – ARCHÍV RASTISLAVA KOLESÁRA
