Vari v každom väčšom meste, postavenom na Svätojakubskej ceste, narazíte na katedrálu. Pútnik-bicyklista sa zastavil pri chráme v Leóne.
Po vstupe do katedrály v Santiagu by sa mal každý pútnik čelom dotknúť hlavy majstra Matea. Vraj sa tak získava múdrosť.
Svätojakubská cesta je označená žltými šípkami, kopami skál či inými informačnými tabuľami. Na niektorých miestach nechýbajú ani sochy. Táto vás uvíta krátko po vstupe do Galície.
V Roncesvalles pečiatkuje pútnicke „credenciály“ nedobytná Montse. Vraví, že hneď spozná, kto si svoju dennú trasu prešiel poctivo a kto podvádza. „Credencial“ je dokument, ktorý dostanete v každej španielskej ubytovni, kde chcete začať svoju púť. Na ceste vám vo vyznačených miestach (ubytovniach) dajú pečiatku. Ak chcete získať dekrét o absolvovaní púte – „La Compostela“ musíte mať v „credenciali“ pečiatky, ktoré dokážu, že ste pešo prešli sto kilometrov alebo na bicykli dvesto.
V cieli púte – Santiagu de Compostela – sa kaplnka mení na poriadnu katedrálu.
Francúzska kráľovská trasa sa začína na francúzsko-španielskej hranici v Roncesvalles. Tam má svätý Jakub apoštol malú kaplnku.
Do výbavy každého poctivého pútnika patrí palica a lastúrka.
Čím je pre pútnikov Jeruzalem na východe, tým je Santiago de Compostela na západe, hovorievalo sa v stredovekých časoch. Dnes sa do Jeruzalema lieta lietadlom, ale do Santiaga sa chodí najmä pešo. Svoju púť môžete začať kedykoľvek a kdekoľvek, potvrdenie o nej však dostanete len na 800-kilometrovom úseku začínajúcom na francúzsko-španielskej hranici a končiacom pri hrobe svätého Jakuba apoštola v Santiagu. Ak sa vám podarí doraziť do cieľa 25. júla, získate vraj odpustok. Camino de Santiago – Svätojakubská cesta neskončila na smetisku dejín, stredoveký veriaci pútnik sa z nej však takmer vytratil. Chudobní i bohatí, mladí i starí aj dnes prekráčajú či prebicyklujú celé severné Španielsko, ich cieľom však už nie je, ako to bolo kedysi, iba hrob svätého Jakuba, apoštola zo Santiaga de Compostela, ktorý našli v tamojšej katedrále niekedy v 9. storočí. Dnešný pútnik chce za lacný peniaz vidieť a spoznať čo najviac.
„Camino de Santiago je aj športom, turistikou či zábavou,“ hovorí Mabel a pred kamarátmi sa pochváli, že prečítala knihu o farárovi Eliásovi, ktorý sa koncom 60. rokov zaslúžil o to, aby sa táto tradícia kresťanskej Európy oživila.
Aktívny páter Eliás sa možno domnieval, že aj v motorizovaných časoch budú do Santiaga mieriť davy veriacich. Trochu sa mýlil. Veľká väčšina súčasných pútnikov s mobilmi a ruksakmi sa do Santiaga vyberá z iných ako náboženských dôvodov.
Ak niečo spája stredovekého pútnika s tým dnešným, tak je to asi charakter špekulanta, ktorý sa chce síce v dobrom, no za čo najmenší peniaz dostať čo najďalej. Camino de Santiago je totiž pri splnení istých podmienok tou najlacnejšou možnosťou, ako spoznať severné Španielsko. Základné podmienky sú tri: mať dokument zvaný „credencial“, do ktorého vám budú počas celej trasy vo vyznačených ubytovaniach dávať pečiatky. Keď dokáže pútnik zdokladovať, že prešiel na vlastných nohách sto kilometrov a bicyklista dvesto, potom si môže v Santiagu vyžiadať tzv. La Compostela – dekrét, ktorý potvrdzuje, že absolvoval púť. Platí sa zaň stále, dukáty však vystriedali eurá.
Stratí sa iba totálny hlupák
„Rozmýšľal som nad tým, ako sa ten apoštol dostal až na koniec stredovekého sveta, veľmi ma to však netrápi,“ hovorí Philippe, mladý Korzičan, ktorý si na Svätojakubskú cestu zvolil tzv. Francúzsku kráľovskú trasu. Tá je spomedzi šiestich trás najpopulárnejšia. Má spolu tridsaťjeden etáp a množstvo zastávok.
Francúzska trasa sa začína v pyrenejskom Roncesvalles, dedinky na španielsko-francúzskych hraniciach. Kedysi zabudnuté miesto, dnes plné turistov a histórie, je vždy v hmle. Unavení a upotení pútnici sa najskôr zastavia v ubytovni. Tá v Roncesvalles je plná Španielov a Francúzov, ale zatúlajú sa sem aj Nemci či Holanďania.
„Kapacita ubytovne je stodesať ľudí, ak príde viac, necháme ich spať na zemi, aj v kuchyni,“ hovorí Montse, ktorá pečiatkuje „credencial“.
Pečiatku nedá hocikomu. Vraví, že ju od nej dostane iba ten, na kom vidieť a cítiť, že prišiel peši. Musíte teda poctivo smrdieť.
Za strechu nad hlavou sa tu neplatí vôbec. Žiadajú iba symbolickú sumu ako dar. Presnejšie povedané, na plagátiku v španielčine o dar prosia, v angličtine žiadajú. Na otázku, či si ľudia zvykli niečo darovať, Montse odpovedá, že ani nie. „Viete, keď je to zadarmo…“
Z Roncesvalles vás žlté šípky nasmerujú do Pamplony. Každý vám povie, že stratiť sa tu môže iba totálny hlupák. Kedysi sa vraj dalo stratiť, no odkedy je Camino de Santiago pod patronátom Európskej únie, už sa to nedá. Cesta je totiž označená tabuľami, niekde aj kopami skál alebo lastúrkami.
Z Pamplony vás stredoveké i novoveké značky navigujú do Puente la Reina, kde sa stretávajú dve pútnické trasy. Puente v španielčine znamená most a podľa neho malé mesto pomenovali. Most postavili pre pútnikov, aby im uľahčili úsek trasy, ktorú tu považujú za jednu z najťažších.
Poctivý novoveký pútnik by mal mať svoju e-mailovú adresu, z ktorej pošle známym odkaz, že žije a že ho nezožral medveď. Hoci sa španielska vláda neustále chváli, že kráča s technologickým pokrokom, emailuchtivý pútnik by určite nesúhlasil. V každom väčšom či menšom meste je hľadanie internetovej kaviarne utrpením. Puente la Reina nie je výnimkou. E-mail sa tu dá poslať iba z ťažko lokalizovateľného kníhkupectva. Aj to však musel založiť prisťahovalec z Argentíny.
Sprievodcovia po Svätojakubskej ceste vravia, že pútnik sa musí vyhýbať slnku a nesmie polemizovať s krčmárom. Skúsenejší preto vyrážajú na cestu skoro ráno, aby im poludňajšie slnko nepražilo na hlavy, čo sa môže pri prechode cez vinársky región La Rioja ľahko prihodiť.
Kotkodákajúci oltár a katedrály
Vari najvýznamnejšou zastávkou v regióne La Rioje je Santo Domingo de la Calzada. Môže sa pochváliť kikiríkajúcim a kotkodákajúcim oltárom v miestnej katedrále. Živá hydina v klietke pri oltári symbolizuje zázrak, ktorý sa tu odohral pred pár storočiami.
Istý nemecký manželský pár so synom sa zastavili v miestnej krčme. Dcéra majiteľa sa do mladíka zamilovala, on však nereagoval. Pomstila sa mu tak, že mu do tašky strčila tanier a strážcov zákona upozornila, že mladý Nemec ho ukradol. Chlapca poslali na šibenicu. Rodičia však zistili, že ich syn žije aj po poprave, lebo „ho svätý Dominik držal zospodu“. Utekali teda za správcom, ktorý im ale povedal, že ich syn je asi „taký živý, ako táto upečená hydina“. Vtom kohút a sliepka vstali a odskákali preč.
Rozveselený kotkodákaním sa pútnik vyberie ďalej na západ. Od hrobu apoštola ho delí už „iba“ 600 kilometrov.
Najbližšou štáciou, ktorú asi nikto neobíde, je Burgos. Historické mesto, ktorého architektonickým skvostom je miestna katedrála. Začali ju stavať niekedy v trinástom storočí. Z mesta, ktoré si počas občianskej vojny diktátor Francisco Franco zvolil za svoj hlavný stan, vás Francúzska cesta pošle cez vyprahlý kraj Kastílie a Leónu do Sahagúnu. Názov tohto mesta je skomoleninou Sanctus Facundus, teda svätý Facundo. Ten je spolu so svojím bratom, svätým Primitivom, miestnym patrónom. Škodoradostného Slováka znalého angličtiny mená patrónov rozosmejú, ich príbeh je však krutý ako stredovek. Oboch vraj pri miestnej riečke Cea umučili a popravili.
Sahagún sa do povedomia pútnikov dostal aj preto, že sa tu dá relatívne ľahko dopracovať k pečiatke do „credencialu“. Stačí prekročiť prah ubytovne, byť ovešaný ruksakmi a vyzerať unavene. Na rozdiel od Roncesvalles netreba smrdieť. Správkyňa ubytovne tvrdí, že dá pečiatku hocikomu.
„Viem, kto príde peši a kto za rohom zaparkuje automobil, otvorí kufor, zavesí si ruksak a upachtený príde do kancelárie,“ vraví správkyňa s tým, že sa nemieni s nikým naťahovať. „Stojí mi to za to, aby som ukecaných pútnikov z celého sveta presviedčala, že klamú? Skúste presviedčať takého Japonca, ktorý vám hneď po príchode naznačí, že nevie ani po španielsky ani po anglicky,“ uzatvára.
Dvere ubytovne, za ktorú zaplatíte tri eurá, zavrie o pol jedenástej večer. Predtým pútnické osadenstvo upozorní, aby nejedlo v miestnosti, kde sa spí, a tým, ktorí neznášajú chrápanie, odporučí, aby si dali do uší vatu. Ubytovňa je inak plná ľudí, ktorí sú skutočnými expertmi Svätojakubskej cesty.
Mladý Manfred, podnikateľ z Hannoveru, hovorí, že mu denne stačí pätnásť až dvadsať eur. Spáva s pútnikmi, poctivo smrdí a v Španielsku ešte nespal na matraci.
„Vždy prídem okolo šiestej podvečer a postele v ubytovni sú už obsadené,“ sťažuje sa.
Podobne ako on, aj mnohí ďalší vedia, že medzi pravoverných pútnikov sa občas zatúlajú aj falošní. Prídu do ubytovne s „credencialom“, a majú teda nárok na strechu nad hlavou.
V niektorých miestnych reštauráciách putujúci pochopí aj starú historickú pravdu: najväčším nepriateľom pútnika je krčmár. Ponúkajú iba pútnické menu a čašníčky boli podľa ochoty zrejme na školení ešte v socialistickom Československu.
Zo Sahagúnu je to do Galície už iba na skok. Stačí zdolať niekoľko historických miest, ako je León či Astorga, obzrieť si ďalšie katedrály a zazriete kopce, ktoré už patria Galícii – kraju, kde je apoštol Jakub pochovaný.
Filozofia na lazoch
Prvou galícijskou zastávkou na Svätojakubskej ceste je dedinka O Cebreiro.
„Cestujem už niekoľko mesiacov, ale až tu som sa nad sebou najlepšie zamyslel,“ tvrdí Rakúšan Reinhard, ktorý sa za svätým Jakubom vybral až z Linzu. Miesto na spanie si vybavil v miestnom útulku, ktorý postavili už v roku 836. Dedina, ktorú by kvôli veľkosti určite nezaznačovali ani v slovenských mapách, každý večer v lete ožije. Päť miestnych barov praská vo švíkoch.
„Ideme z Leónu a na Svätojakubskú cestu sme sa vybrali kvôli tréningu vlastnej vôle,“ hovorí partia mladíkov – študentov. Pozbierali sa až cestou, predtým sa nepoznali. Z náboženských dôvodov do Santiaga určite nejdú.
„Ja to kvôli cirkvi nerobím, mám rada vidiecku turistiku a nerada sa váľam na pláži,“ vraví študentka z Madridu. Na cestu vyrazila s kamarátkou a postupne sa pripájali ďalší, až kým sa nevytvorila partia tridsiatich ľudí.
Medzi putujúcimi nechýbajú ani starší. Dvaja rodáci z Burgosu sú zdravotní bratia. Camino de Santiago si vybrali len preto, že považujú chôdzu za zdravú.
„Od mala rád chodím, keď skončím v práci, idem sa prejsť. Všímam si tak veci, ktoré inak z auta nikdy nevidím,“ hovorí päťdesiatročný Ángel.
Nikdy však nespáva v nocľahárni. Radšej si zaplatí hostel. Dôvod? Vraj nemá dobré skúsenosti s niektorými pútnikmi.
„Raz som zažil partiu Angličanov, mladí a veselí ľudia. Opili sa a potom začali spievať. Zvyšok osadenstva sa nahneval a pútnikov-opilcov povyhadzoval,“ spomína.
Na rozdiel od Kastílie či La Rioje je Galícia obdarovaná príjemným vlhkým podnebím. Často tam prší a dediny sú jedna vedľa druhej. Oceníte to najmä vtedy, keď nemusíte prekráčať dvadsať kilometrov, kým sa môžete zastaviť v nejakom malom obchode či krčme.
Predposlednou zastávkou pred vstupom do Santiaga je Lavacolla. Kedysi sa tu pútnici zastavovali, aby sa umyli a spálili staré handry. Kde sa umývali a kde pálili handry, zostáva tajomstvom.
Určite to nie je pri malom potoku, na ktorý nám ukazovali pútnici z Holandska, ani v blízkosti letiska, odkiaľ vás odprevadí bezpečnostná stráž.
Vypoklonkovaný pútnik tak namieri na Monte do Gozo, teda na Radostnú horu. Ten názov je pochopiteľný, keďže v stredoveku zbadali z kopca katedrálu. Dnes vidieť už iba jej siluety, okolie zastavali a pred pútnikmi je diaľnica plná áut.
Koncerty a krčmy v Santiagu
Usmernený žltými šípkami a lastúrkami sa pútnik dostane do samotného mesta. Prvou povinnosťou by mala byť návšteva katedrály. Jej pridanou hodnotou je hrob svätého Jakuba či legendárne botafumeiro – kadidlo, ktoré je vraj najväčšie v katolíckom svete.
Pred vstupom do hlavnej lode katedrály sa treba zastaviť pri stĺpe znázorňujúcom strom. Strčte prsty do vyznačených dier a čelom sa dotknite sochy – hlavy majstra Matea. Tu to robia všetci. Vraj preto, že dotykom čela o hlavu majstra získajú múdrosť (v skúškovom období je stĺp obsadený).
Pred katedrálou poteší pútnika pohľad na námestie Obradoiro či na hostel katolíckych kráľov Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho. Na námestí určite stretnete miestnych „tunos“ – univerzitných nedoukov, ktorí vymenili knihy za pouličné fidlikanie. A čo sa stalo so stredovekým hostelom? Už neslúži pútnikom, spávajú v ňom španielski papaláši.
Vždy 25. júla sa v Santiagu de Compostela oslavuje deň svätého Jakuba apoštola. Ak tento deň spadá na nedeľu, potom je rok označený za pútnický. Najbližšie tak bude v roku 2004.
Falošný či pravý pútnik iste dúfa, že ho 25. júla nebude v Santiagu čakať iba zopár koncertov a že nebude odkázaný na vymetanie barov. Vo svätojakubskom turistickom vestníku je však z cirkevných udalostí zaznačená iba omša.
„Z arcibiskupstva nám neráčili poslať zoznam udalostí v katedrále,“ bránia sa pracovníčky turistického informačného centra, kde by mal každý pútnik dostať poslednú pečiatku do „credencialu“. Tu už smrdieť vonkoncom netreba, peniaze si však pripravte. Bez nich vám dekrét o absolvovaní púte – „La Compostela“ nedajú.
JURAJ TOMAGA,
Santiago de Compostela – Bratislava
FOTO – AUTOR
