ČASOPIS
Český mesačník Host hosťom letného Romboidu
Romboid 5-6/2002, Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, šéfredaktor Ivan Štrpka
Asi to bol zámerný symbolický nomenomenovský ťah uviesť projekt Časopis v časopise predstavením brnianskeho Hosta. O kvalitách tohto mesačníka „pro literaturu a čtenáře“ zainteresovaní vedia, len akosi je ho na slovenských pultoch pomenej vidno, a tak jeho rozsiahlu prezentáciu v Romboide uvítali hádam všetci fajnšmekri. Použitie slovka hádam vychádza z toho, že iste niekomu zíde na um, ako šikovne si to v letných horúčavách romboiďáci uľahčili. A iných zasa srdce zabolí pri pomyslení, o koľko miesta prišli naši domáci autori. Veď hej, ale kvalita literatúry (aj tej slovenskej) sa dvíha nielen počtom jej uverejnených riadkov, ale aj poznávaním toho dobrého, čo sa deje za humnami.
Hostia z Hostu sa predstavili sami, výber z rokov 1999 až 2001 pripravil šéfredaktor Miroslav Balaštík v spolupráci s Martinom Stohrom. Rozhovory, glosy, štúdie, recenzie a ukážky pôvodnej českej tvorby nám takto až pod nos priniesli také mená ako Miroslav Petříček, Karel Šiktanc, Petr Král, Jiří H. Krchovský, Ivan M. Havel, Václav Bělohradský a viacerí ďalší. Ich vyše 150-stranová návšteva sa končí nevšednou témou futbalu v literatúre. Tomuto trochu rozmarnému záveru však predchádza napríklad rozhovor s pražským profesorom sociológie Miloslavom Petrusekom, ktorý sa celkom „neelitársky“ hlási k názoru, že umenie sa nerobí pre autorov a úzky okruh kritikov. Zmieňuje sa aj o termíne midcult, čiže akomsi umení strednej vrstvy, a polemizuje s citátom jeho hlavného odporcu, amerického kultúrneho sociológa McDonalda: „To je to nejhorší, zvol si román pro služky nebo čti Zločin a trest, ale nečti Hemingwayova Starce a moře.“
Tých pár slovenských stránok v závere časopisu, ktoré sa tiež týkajú českej literatúry, je prehľadne a decentne zaradených ako couleur.
HODNOTENIE: *****
ALEXANDER BALOGH
HUDBA
Ďalší z koncertov skupiny The Doors
The Doors: Live In Hollywood. Elektra 2002
Píše sa rok 1969. Jim Morrison sa rozhodol odhodiť svoju búrlivú minulosť. V hollywoodskom amfiteátri odohrali The Doors dva koncerty, ktoré mali byť základom pripravovaného živého albumu. Po vypočutí pások však ich producent Paul Rothchild povedal, že dokážu podať lepší výkon. Napriek tomu o tri desaťročia vyšli na živom albume.
Zdalo sa, že príbeh The Doors je už uzavretý. Aj keď opäť a opäť vychádzali ich radové albumy, kompilácie a raritné nahrávky. A zrazu prišla kolekcia s názvom Bright Midnight Records a tá odštartovala projekt, ktorý zahŕňa všetky zásadné živé nahrávky z histórie skupiny.
O The Doors sa hovorí, že boli aj koncertnou skupinou, ktorá ťažila z Morrisonovho talentu, improvizácie jej členov, ale aj z jeho bytostného exhibicionizmu. Mali veľa fanúšikov, ale aj zvedavcov, prahnúcich po Morrisonových excesoch. The Doors si nikdy nestihli vybudovať stabilné publikum, ako napríklad The Grateful Dead, ktorí si získali fanúšikov, tzv. Deadheads, a tí obliehali ich koncerty, lebo boli neopakovateľné.
Živé albumy by nemali byť suvenírom, zmrazeným záznamom, ktorý by si ľudia odniesli domov na pamiatku. Vášeň, charakteristická pre fantastické živé nahrávky Jamesa Browna, Neila Younga alebo Boba Dylana, na Live in Hollywood chýba. Nie je náhoda, že manažment The Doors vtedy pre pripravovaný živý album skupiny zarezervoval ďalšie koncerty.
HODNOTENIE: **** *
PETER BÁLIK
KNIHA
Portugalské saudale v Indii
Antonio Tabucchi: Indické nokturno. Preložila Kateřina Vinšová. Argo, Praha 2002
Indické nokturno je o mužovi, ktorý si vraví Roux a vydá sa do Indie hľadať zmiznutého priateľa Xaviera. Prechádza Indiou z Bombaja cez Madrás do Góye, kde sa jeho cesta uzatvára a s ňou aj celý príbeh. Zdá sa, že Xavier nechce byť nájdený a Roux už ho napokon ani nehľadá. Kto sú Roux a Xavier? A je to naozaj príbeh Rouxa, ktorý hľadá Xaviera, alebo je to príbeh Xaviera, ktorý sa hrá s Rouxom na skrývačku? Roux nehľadá iba Xaviera, hľadá stratené spomienky, svoju minulosť. A možno ani celkom nevie, čo a koho hľadá. To však nie je dôležité. Hľadanie je niečo ako prejav ľudskej túžby. Tá má tiež väčšinou nejaký cieľ, objekt, na ktorý sa sústredíte. Lenže, ako to býva, keď máme predmet túžby na dosah ruky, už ju nenatiahneme a vrháme sa za novou túžbou. Roux po ceste zisťuje, že Xaviera vlastne nájsť ani nechce.
Kulisami jeho púte je India, neznáma a exotická. Ale podobá sa na Portugalsko, ktoré Tabucchi pozná dokonale, lebo ho miluje. Metafyziku, ktorá hrdinu zamestnáva, kombinuje s indickými jedlami a nápojmi, dôkladne popisovanými, keď ich Roux konzumuje v ufúľaných jedálňach a tiež v prvotriednych reštauráciách. Tabucchiho India je plná portugalského saudale, špeciálnej portugalskej nostalgie za minulosťou a budúcnosťou zároveň, citu, ktorý obsahuje utrpenie a nežnú slasť a pripomína niečím zázračnú realitu latinskoamerických próz.
Keď roku 1994 takmer neznámy taliansky spisovateľ Antonio Tabucchi vydal román Pereira sa domnieva, zrazu bol z neho oceňovaný autor. Podľa románu vznikol tiež film s Marcellom Mastroiannim. Čítať Antonia Tabucchiho je ako skladať puzzle, obraz nám postupne vzniká pod rukami, ale nakoniec zistíme, že tie najdôležitejšie diely chýbajú. A tak si ich musíme domyslieť. Sme ako vytrhnutí zo sna: ešte plní emócií, farieb, zvukov, na jazyku sa nám rozplýva nejaká výrazná chuť, ale my si už nedokážeme predstaviť nič konkrétne, hmatateľné. Už sa na nič nepamätáme, a predsa si niekedy nečakane spomenieme: v inom sne.
HODNOTENIE: *****
ANDREA PUKOVÁ
