FOTO SME – ĽUBOŠ PILC

Ladislav Krajňák, súkromný podnikateľ a predseda Dozornej rady štátneho podniku Slovenský plynárenský priemysel, pred niekoľkými dňami povedal, že predaj SPP „je jediným zásadným procesom, ktorý sa za tejto vlády udeje“. A hoci jeho vyjadrenie možno korigovať v tom zmysle, že privatizácia podniku bola jediným zásadným procesom, ktorého chcel byť pán Krajňák osobne účastný, má pravdu, keď hovorí, že ide o najvýznamnejšiu transakciu Dzurindovej vlády. Za všetko, čo sa na Slovensku od roku 1991 sprivatizovalo, dostal štát 55 miliárd korún. Za predaj 49-percent SPP má republika získať prinajmenšom trojnásobok toho, čo dostala za doteraz sprivatizovaný majetok. Tým je povedané, čo sa onedlho stane hlavnou témou slovenskej politiky a základným zdrojom jej konfliktov.

Aj v krajinách, ktoré sa na rozdiel od Slovenska vyznačujú tradíciou, že veci verejné sa v nich spravujú transparentne, kultúrne a korektne, by taká megaprivatizácia spôsobila problémy. Podobná udalosť totiž generuje hromadný a nebezpečný stret záujmov a jeho riešenie nie je pre žiaden štát samozrejmosťou. Vyspelé krajiny, ku ktorým chce Slovensko patriť, takéto mimoriadne operácie zvládajú najmä vďaka okolnosti, že v nich aj pre transakcie mimoriadneho významu platia rovnaké pravidlá a postupy, aké platia všeobecne. Naším problémom je, že striktné pravidlá tu nie sú dostatočne účinné a ani rešpekt voči nim nie je vôbec všeobecný. V takom prostredí veľmi ľahko získavajú prevahu záujmy nad pravidlami. V poslednom čase sa množia príznaky, že presne taký druh prevahy sa objavil aj v prípade SPP.

Neotrasiteľná pozícia

Pavla Kinčeša, generálneho riaditeľa SPP, kritizovali za výkon jeho funkcie naozaj mnohí. Oponenti z vedenia podniku mu vyčítali, že problémy, ktoré zdedil – napríklad Duckého zmenky, spor s Kerametalom, situáciu v dcérskej spoločnosti SPP Bohemia – neriešil, ale iba tlačil pred sebou.

Ekonomická redaktorka Alica Ďurianová mu pripísala na účet nielen konanie v kauze Nafty Gbely, ale aj postup pri založení spoločnosti Infogas, o ktorom kontrola ministerstva hospodárstva konštatovala, že štatutár SPP podpísal zmluvu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi i Obchodným zákonníkom.

Redaktori denníka SME mali výhrady k práci generálneho riaditeľa vtedy, keď vyšlo najavo, že náklady SPP v roku 2000 mimoriadne vzrástli, lebo jeho vedenie sa proti rastu nákupných cien plynu nezaistilo takzvaným hedgingom, hoci finančný riaditeľ podniku niekoľkokrát predložil Kinčešovi projekt takého „hedžovania“ v čase, keď bola cena plynu na historickom minime a odborníci očakávali jej opätovný rast. Riaditeľ Kinčeš svoje rozhodnutie neskôr obhajoval tvrdením, že SPP nemali na hedging potrebné finančné prostriedky – čo je dosť čudný argument, lebo projekt predkladal práve finančný riaditeľ. O ňom sotva možno predpokladať, že nebol informovaný o finančných možnostiach podniku.

Ďalší kritici zasa generálnemu riaditeľovi štátnej firmy pripomínali, že figuruje v predstavenstve súkromnej spoločnosti Malekon Bernolákovo a že už ako šéf SPP viedol aj svoje hodinárstvo Time, s. r. o. Žiadna z týchto ani ďalších kritických výhrad pozíciu generálneho riaditeľa neohrozila. Stratil ju až teraz, keď sa objavila kauza byt, ktorá na rozdiel od ostatných výhrad a pripomienok nepotrebovala žiadne odborné a ani podrobné vedomosti o výkonoch pána riaditeľa.

Čo je komu jasné

V roku 1996 vtedajšie vedenie SPP prenajalo od mesta podkrovné priestory v budove v centre mesta, aby ich upravilo na byty. Byt, do ktorého SPP investoval 4,8 milióna korún, po kolaudácii v roku 1998 pripadol jeho riaditeľovi. V apríli 1999 Pavol Kinčeš požiadal starostu Ďurkovského, aby uzavrel nájomnú zmluvu, ale nie s SPP, ale s fyzickou osobou – s Pavlom Kinčešom. Hneď potom nasledovala aj žiadosť o odkúpenie bytu. Riaditeľ zaplatil 1647,90 korún za byt a 100 780 korún za pozemok a stal sa majiteľom lukratívneho obydlia v centre Bratislavy. V máji 2001 ho nechal prepísať na svojho syna. Keď kauza prepukla, vyhlásil, že byt dáva „naspäť k dispozícii, nech nové vedenie SPP rozhodne o tom, či sa to vráti, alebo to odkúpim“. Povedal to o byte, ktorý si sám dal a ktorý mu už nepatrí.

Aj keď právnu kvalifikáciu jeho postupu vykonajú orgány na to určené, mravná sebadiskvalifikácia pána riaditeľa je mimo akejkoľvek pochybnosti. Ak niekto uprednostní svoj osobný záujem pred záujmami svojho podniku tak, ako ho uprednostnil generálny riaditeľ SPP, nemá čo robiť vo vedení firmy. Preto je neobhájiteľné stanovisko podpredsedu vlády Ivana Mikloša, ktorý napriek všetkému ministrovi hospodárstva odporúčal, aby vymenoval Pavla Kinčeša do predstavenstva akciovej spoločnosti, na ktorú sa SPP transformuje. Miklošovi spolupracovníci oficiálne vyhlásili, že ich šéf tak rozhodol preto, „aby vo vedení SPP nebola narušená kontinuita, ak na to nie je dostatočný dôvod… Informácie len z médií za dostatočné nepovažuje“.

Podstatné nie je to, odkiaľ sú informácie, ale skutočnosť, že fakty, ktoré médiá zverejnili, sú hodnoverné a nepoprel ich ani pán Kinčeš. Po zistení, že generálny riaditeľ prejavil ochotu zaplatiť za byt až po tom, keď ho personálna riaditeľka SPP požiadala o stretnutie kvôli vysporiadaniu investície za 4,8 milióna korún, minister Harach skonštatoval: „Po tomto už netreba nijakú kontrolu. To je jasné.“ Rovnako jasná je aj skutočnosť, že ak to nebolo jasné aj podpredsedovi vlády, musel mať na to silný dôvod i záujem. Tento záujem sa zjavne spájal s potrebou, aby Pavol Kinčeš napriek okolnosti, že sa diskvalifikoval, zostal vo vedení SPP.

Ak by sa mala privatizácia SPP uskutočniť iba a len podľa korektných pravidiel, na zložení jeho orgánov či na tom, kto bude generálnym riaditeľom, by nezáležalo až tak veľmi, aby sa zabúdalo na dobré spôsoby. Keďže sa dobré spôsoby zjavne ignorovali, vzniká dôvodné podozrenie, že výsledok privatizácie závisí od konkrétnych ľudí na konkrétnych miestach oveľa viac ako od hocičoho iného. Čo je neklamný znak, že s privatizáciou SPP nie je všetko tak, ako by malo byť.

Schvaľovať bude vláda

Po voľbách v roku 1998 sa ministerka financií spýtala súkromného podnikateľa Ladislava Krajňáka, prečo sa tak usiluje o vplyvnú pozíciu v štátnom monopole. Podnikateľ blízky SDĽ jej odpovedal, že tým chce „prispieť k integrácii ľavicových síl na Slovensku“. Keby to aj bola pravda, aj tak by to bolo odsúdeniahodné, lebo privatizácia SPP nemá čo prispievať k integrácii ľavicových síl na Slovensku ani k ničomu politickému. Skutočnosť, že sa pán Krajňák v Dozornej rade SPP ako akciovej spoločnosti nebude vyskytovať, je preto návratom k stavu, od akého sa personálne obsadenie orgánov podniku nemalo nikdy vzdialiť. Udalosti z posledných týždňov ale ukázali, že hra o orgány a ich personálne obsadenie sa ešte zďaleka neskončila.

Vo februári 2001 podpísal minister hospodárstva zmluvu s privatizačným poradcom, ktorým sa pre SPP stala renomovaná banka Credit Suisse First Boston. Dalo by sa očakávať, že vláda, vedomá si výšky odmeny, aká čaká poradcu po zdarnom priebehu privatizačného aktu, bude očakávať a požadovať od poradcu perfektné služby i odporúčania, na ktoré sa plne spoľahne. Už v marci ale bolo známe, že sa zriadi aj privatizačná komisia, ktorej úlohou bude dohliadať na transparentnosť predaja SPP. Ministerka Machová v nej ponúkla miesto aj poslancovi opozície Brhelovi, premiér Dzurinda dal tú istú možnosť poslancovi Ficovi. Brhel ponuku prijal, no rezignoval, Fico svoju možnosť využil a v komisii zostal. Ministerka Machová na konci marca tvrdila, že „tento orgán má len poradný charakter“, ale v polovici apríla (na žiadosť predsedu Smeru, aby mu vysvetlila, čoho má byť členom), napísala list, z ktorého si Robert Fico odvodil, že „komisia predsa len bude môcť vplývať na spôsob privatizácie“. Tým sa ale počet orgánov, „vplývajúcich“ na privatizáciu SPP, nevyčerpal.

Na konci apríla minister Harach predložil vláde návrh, aby vytvorila ďalšiu komisiu ako poradný a koordinačný orgán na privatizáciu SPP. Mária Machová využila právo veta, čím dosiahla, že sa zriadením druhej vládnej privatizačnej komisie musela zaoberať koaličná rada. Podobne ako väčšina tém, o ktorých rada rokuje, ani táto nevyvolala u piatich predsedov žiaden záchvat zhody a konsenzu.

Na začiatku júna agentúra SITA vydala správu, podľa ktorej sa „koaliční partneri nezhodli ani na podobe pracovnej komisie, ktorá má zabezpečiť dohľad štátu nad procesom privatizácie SPP“. Predstavitelia SDK a SMK presadzovali názor, že okrem Machovej komisie treba zriadiť aj komisiu Miklošovu. Jednak to vraj odráža a vyjadruje vážnosť privatizácie SPP a takisto aj zohľadňuje mimoriadne nároky na koordináciu činnosti jednotlivých rezortov. SDĽ, SOP a KDH ale zastávali názor, že ak je taká komisia potrebná, tak by jej funkciu mala vykonávať porada ekonomických ministrov. Šachy okolo počtu a zloženia orgánov, ktoré budú posudzovať, kontrolovať a koordinovať aktivity vlády pred jej rozhodnutím, aktualizujú starú Murphyho poučku, že ťava je kôň, ktorého navrhla komisia.

Prezident FNM dostal v diskusii na internete SME otázku, či v prípade SPP a Transpetrolu nehrozí, že medzinárodné tendre budú mať podobný priebeh a výsledok ako tender na Slovenskú plavbu a prístavy. „Nie, lebo pri týchto podnikoch bude kupujúceho schvaľovať priamo vláda,“ povedal pán Kojda, čím optimisticky prehliadol, že ho bude schvaľovať nielen na odporúčanie jedného profesionálneho poradcu, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj po vyjadrení dvoch komisií – jednej kontrolnej a druhej koordinačnej. Čím sa vytvárajú optimálne podmienky, aby privatizácia SPP „prispela“ nielen k integrácii ľavicových síl, ale aj k integrácii rôznych strán, ktoré v nej nájdu spoločný stranícky záujem. Pritom spoločným záujmom všetkých vládnych strán by mal byť záujem verejný: privatizácia, ktorá prospeje krajine. Situácia je o to zložitejšia, že svoje záujmy v megaprivatizácii presadzujú nielen strany vládne, ale aj opozičné.

Proti záujmom republiky

Stanovisko HZDS bolo a je nemenné. Stopercentným vlastníkom SPP má byť iba a len štát. Napokon, ide o stanovisko, z ktorého bývalé vládne hnutie dlhé roky profitovalo. To, čo podnik a štát získali z tranzitu plynu, stratili pri jeho distribúcii, pričom krížové dotácie dlhé roky udržiavali cenu plynu na neudržateľne nízkej úrovni. Kríž úpravy ceny a jej deregulácie, ktorej sa HZDS bránilo už od roku 1992, doľahol na iných. Nehovoriac o tom, že „štátne“ riadenie v smutne známej ére Jána Duckého robilo dobre predovšetkým hnutiu a jeho satelitom. HZDS ticho uznáva, že sú nevyhnutné dve veci – jedna pre krajinu, druhá pre ľudovú stranu: deregulácia ceny plynu i dobre zahraný odpor HZDS voči nej.

Postoj SNS k privatizácii SPP zodpovedá celkovému profilu strany a kopíruje vývoj názorov pani predsedníčky. Anna Malíková pred rokom upozorňovala, že „okrem možnosti privatizácie je tu aj možnosť reprivatizácie strategických podnikov po parlamentných voľbách, čo by si mali uvedomiť aj prípadní zahraniční investori“. Vtedy sa vyhrážala, že k reprivatizácii prikročí vtedy, ak niečo nebude v súlade so zákonom. Dnes hovorí, že ju SNS presadí aj v prípade, ak privatizácia nebude v súlade so záujmami štátu a krajiny. Nielen ona, ale aj jej spolupracovníci však už teraz tvrdia, že privatizácia SPP nie je v záujme republiky. Postoj SNS by vážne poškodzoval záujem krajiny, keby potenciálni investori brali SNS vážne. Tak ďaleko sa vplyvné zahraničné firmy ešte nedostali.

Na rozdiel od HZDS a SNS, ktoré sú proti akejkoľvek privatizácii SPP, Robert Fico odmieta „iba“ ten spôsob jej realizácie, ktorý vláde odporúčal privatizačný poradca i ekonomickí ministri. Na rozdiel od Credit Suisse First Boston predseda Smeru tvrdí, že privatizácia SPP musí prebiehať po menších častiach predajom 10, 15, najviac však 20 percent akcií na kapitálovom trhu. „Za takýto predaj omnoho menšieho podielu by sme mohli inkasovať rovnakú sumu, ako dostaneme za 49 percent priamym predajom,“ tvrdí Fico a treba povedať, že robí všetko, čo je v jeho silách, aby toto vyjadrenie bolo samo sa naplňujúcim proroctvom.

Smer oficiálne vyhlásil, že ak sa privatizácia SPP uskutoční v rozpore s národnými a štátnymi záujmami Slovenska, tak strana je pripravená v prípade svojho úspechu vo voľbách „výsledky privatizácie prehodnotiť a prijať adekvátne sankčné opatrenia“. A predseda Fico už teraz oznámil, že podľa neho „navrhovaná privatizácia 49 percent SPP je proti záujmom Slovenskej republiky“. Na rozdiel od Malíkovej jeho vyjadrenia zahraniční investori neprehliadajú. Aj keď sa poslanec Fico programovo prezentuje ako nebezpečný rizikový faktor, zatiaľ nemá taký vplyv, aby zásadne ovplyvnil priebeh privatizácie.

V priamom prenose

Napriek vyhrážkam pána Fica sa počet vážnych záujemcov o kúpu podniku zvyšuje, čo zvyšuje aj pravdepodobnosť, že cena za SPP bude zodpovedať jeho skutočnej hodnote. Aj bez pričinenia slovenských politikov vznikla konštelácia, v ktorej sa najdôležitejšia transakcia tohto funkčného obdobia môže uskutočniť za maximálnu cenu. Teraz ide o to, aby ju politici svojím konaním neznížili.

Pred tromi mesiacmi ministerka Machová hovorila, že by bola najradšej, keby sa otváranie obálok a hodnotenie jednotlivých ponúk udialo pred očami širokej verejnosti. „Prečo by nemohlo byť v priamom prenose vysielané aj rozhodovanie o privatizácii najdôležitejšieho majetku?“ spýtala sa novinárov, hoci správne miesto, kde mala jej otázka zaznieť, bolo rokovanie vlády. Nielen otváranie obálok, ale najmä rozhodnutia, od ktorých závisí, čo v nich bude, by mali byť také transparentné, že by ich mohla vysielať v priamom prenose aj TV Markíza. Namiesto uzavretých a neprístupných rokovaní kontrolných a koordinačných komisií je vláda povinná verejnosť oboznámiť s každým svojím krokom i podrobnými a vyčerpávajúcimi dôvodmi, pre ktoré ho vykonala.

Prvú príležitosť má už o dva dni – v stredu bude totiž rozhodovať, či akceptuje odporúčanie privatizačného poradcu i porady ekonomických ministrov a ponúkne na predaj 49-percentný podiel SPP strategickému investorovi. „Priamy prenos“ sa môže začať. Pravda, ak sa môže.

MARIÁN LEŠKO