BRATISLAVA – Na Slovensku majú zaručené základné ľudské práva skoro všetci. Iba deti nie. Hoci o právach detí sa hovorí v ústave a náš štát pred desiatimi rokmi pristúpil k medzinárodnému Dohovoru o právach dieťaťa, v skutočnosti neexistujú žiadne kvalitné zákony, ktoré by uvádzali tento dohovor do života. A tak sa deti stávajú neraz bezbrannou hračkou svojich rodičov.

Jediná zákonná úprava dotýkajúca sa práv detí je zákon o rodine z roku 1963, podľa mnohých odborníkov je však absolútne nevyhovujúci. Súčasný zákon o rodine sa podľa nich opiera o zásadu, že deti sú len vlastníctvom rodičov bez rešpektovania ich práv a slobody súkromného života.

„Je neprípustné, aby zlé zákony tolerovali zneužívanie rodičovských práv, neplnenie rodičovských povinností a umožňovali rodičom používať deti v majetkových sporoch ako najúčinnejšiu zbraň na dosiahnutie svojho cieľa,“ tvrdí výkonná riaditeľka Asociácie sudkýň Slovenska Daniela Baranová.

V starom zákone je veľa nedostatkov a paradoxov. Hovorí sa v ňom, že výživné sa určuje so zreteľom na zdôvodnené potreby dieťaťa, schopnosti a možnosti rodiča, pričom platí zásada, že horná hranica výživného súvisí so spotrebným charakterom výživného.

„V praxi to znamená, že dieťa aj veľmi solventného rodiča má nárok len na výživné pokrývajúce jeho súčasné základné potreby, čím sa životná úroveň detí, ktoré nežijú v spoločnej domácnosti s týmto rodičom, podstatným spôsobom zníži,“ hovorí Baranová. Dieťa pri takto aplikovanom zákone je vo svojich právach poškodené.

„Pri rozvode rodičov je na súde, komu zverí deti do opatery. V Čechách má dieťa zaručené právo na dvojitú výchovu, od oboch rodičov. Na Slovensku to zvyčajne býva tak, že súdy sa prikláňajú skôr na stranu matky a otec má len obmedzený kontakt s dieťaťom. Tým sa porušuje právo dieťaťa na oboch rodičov, bez ohľadu na to, že jeho rodičia nevedia spolu žiť,“ hovorí Zuzana Martináková z SDKÚ, ktorá iniciuje zmeny v ochrane práv detí.

Dieťa má právo na výživné. Paradoxom je však to, že rodič, ktorý nemá dieťa v stálej opatere a výživné by mal platiť, nie je povinný preukázať svoje príjmy a majetkové pomery. Musí ich zisťovať súd alebo druhý rodič, „a to často detektívnym spôsobom“, dodáva Baranová.

Ďalšou deformáciou je doterajší systém náhradnej rodičovskej starostlivosti o deti, ktoré sú dočasne alebo trvalé zbavené rodičovského prostredia. Slovenské zákony uprednostňujú ich rozmiestnenie do ústavnej výchovy, u rómskych detí sa iné riešenie ani nehľadá.

„Je dávno preukázané, že deti v detských domovoch sa fyzicky i duševne rozvíjajú oveľa pomalšie ako deti v rodinnom prostredí. Výchova v detských domovoch je pritom mnohonásobne drahšia a výsledný efekt neporovnateľný,“ hovorí Baranová.