Keď v roku 1942 prišiel ERNEST OLÁH v Lučenci na svet, aby ho o veľa rokov neskôr zahraničná džezová kritika obdarila prívlastkom klavirista s gumenými prstami, Oscar Peterson, syn černošského nosiča kufrov v quebeckých hoteloch, mal už sedemnásť a s vlastným triom nahrával prvé gramoplatne.

Tí dvaja sa nikdy nestretli, a predsa Oláh, odkedy začal vnímať džez, štýlotvorného Kanaďana neopustil. Mág čierno-bielych klávesov spoza veľkej mláky sa však zrejme nedozvie, že na Slovensku získal nielen svojho oddaného napodobňovateľa, ale že pomohol vychovať človeka s impozantnou dušou, pre ktorého nie sú podstatné sety vlastných cédečiek, ale okamžitý úžas z hudby. Človeka, ktorý nechal džezové srdce v Quebecu.

Rozhodujúco vás ovplyvnil kanadský džezový klavirista a skladateľ Oscar Peterson. Znamená to, že ak by ste boli ako trinásťročný počuli u vás doma v Lučenci hrať z gramofónu Mozarta, skončili by ste pri vážnej hudbe?

„Samozrejme, že ma ovplyvnil jeho štýl džezu, ale to neznamená, že som neštudoval aj vážnu hudbu, ktorá je základom každej muziky. Sám džezový klavirista Oscar Peterson študoval Federica Chopina, od ktorého zrejme aj čerpal námety a techniku. Cítim totiž, že Chopin je v Petersonovi prítomný.“

Karel Gott napríklad tvrdí, že v momente, keď si prvýkrát pustil platňu Louisa Armstronga, vyliala sa mu z reproduktorov do celého bytu úžasná pohoda, ľudskosť a láska. Ktoré fenomény sprevádzali vašu skúsenosť s Petersonom?

„Ak by som to chcel vysloviť ako Gott, musím priznať, že mne sa vždy z reproduktorov, keď som počúval Petersona, vyliala akási zhmotnená predstava môjho sna. Oscar bol mojím idolom. Od mladosti. Bol a aj zostane pre mňa tým najväčším učiteľom. Samozrejme, veľa klaviristov na svete túži priblížiť sa k jeho štýlu, ale majú smolu - nikdy to nebude ten istý Oscar Peterson.“

Čo podľa vás ovplyvňuje človeka pri výbere smeru vlastnej umeleckej cesty: túžba priblížiť sa brilantnému výkonu svojho idolu alebo je za tým len pragmatická snaha presadiť sa v šoubiznise, ktorá sa neskôr ospravedlní múdrejšími motívmi?

„Človek si môže vybrať smer vlastnej umeleckej dráhy podľa toho, či sa k výkonu svojho idolu dostatočne priblíži. A motívy? Tie sa rodia najčastejšie vtedy, keď v rámci inšpirácie počúvam toho skvelého Kanaďana a dostanem okamžitý motív na hudbu svojím spôsobom.“

V dejinách modernej populárnej hudby je množstvo osobností, ktoré mohli osudovo upútať váš záujem. Napríklad klaviristi Art Tatum či Thelonious Sphere Monk, ktorí stavali základy bopu, strhujúceho džezového štýlu. Ich cesta bola pre vás prirýchla?

„O mne raz v Rakúsku napísali, že som vraj pri hraní taký presný, rýchly a plastický, akoby som mal prsty z gumy. Pokiaľ však ide o vplyv a určovanie toho, ktorým smerom sa mám pri hre uberať, ovplyvnili ma osobnosti z prvej ligy džezu: Erol Garder, George Schiring, Bill Evans, Georg Gerschwin, Duke Ellington, Thelonious Monk a veľa iných, ktorí dali svetu veľa hudby a hudobníkom dobrú školu, z ktorej sa dá čerpať až doteraz.“

S orchestrom Juraja Velčovského ste v priebehu dvadsiatich dvoch rokov absolvovali stovky koncertov v zahraničí a pri jednom z nich ste sa dokonca aj oženili. Mala v tom hudba prsty?

„V roku 1964 sme absolvovali spolu s orchestrom Juraja Velčovského sériu vystúpení vo východonemeckom Kühlungsborne. Tu zapracoval môj hudobný talent a neskrývané sympatie voči mojej budúcej manželke Heidi. Každý večer sme mali show-time, v ktorom som musel hrať sám. V ten večer som hral skladbu Konzert für dich a v prvom rade sedela mladá žena so slzami v očiach. Zrejme som ju dojal. Preskočila iskra a krátko nato som sa s ňou oženil. Inými slovami: aby som sa naučil po nemecky, musel som sa oženiť.“

Nepokúšali ste sa stretnúť s Petersonom osobne? Dnes predsa nie je problém zistiť si jeho e-mailovú adresu. Alebo máte z takého stretnutia ešte stále trému?

„Veľmi rád by som osobné stretnutie uvítal, ale nechcem ho rušiť. Vlastne sa musím priznať: mal by som pri tom poriadnu trému. Možno podobnú, ako kedysi v Nemecku pri prvých kontaktoch s budúcou manželkou.“

Mnohí z tých, ktorí vás dnes počujú hrať, sa čudujú, prečo nemáte za sebou množstvo vydaných albumov. Ako im to vysvetľujete?

„Nikdy som sa nezaoberal predstavou, že budem okolo seba hromadiť vlastné albumy. Mal som radosť, keď som počúval iných a keď som aspoň trochu obdaril poslucháčov na živých koncertoch. Priznávam, že dnes cítim istú ľútosť, keď mi moji blízki, priatelia, ale aj neznámi ľudia vravia: Pri vašej hudbe si pripadáme ako kdesi v džezovom New Orleanse, prečo by tu po vás nemalo čosi zostať? Verím, že splním ich prianie.“

MILAN MAJERČÍK

(Autor je spolupracovník SME)