Nestáva sa často, že by na kníhkupeckom pulte v pestrej zmesi kníh upútala vašu pozornosť práve tá najmenej nápadná. Mne sa to stalo - do očí mi udrela práve taká, v jednofarebnej, tmavohnedej väzbe s nenápadnými, ledva čitateľnými slepotlačovými nápismi. Musel som ju vziať do ruky, aby som na ne lepšie videl, no keď som si prečítal jej lakonický titulok Načo som tu, nedalo mi a zalistoval som si v nej. To, aby som sa aspoň dozvedel, kto je ten Bruce Chatwin, ktorý si položil takú provokatívnu otázku a ktorého som, hanba sem, hanba tam, dosiaľ nepoznal, a ako sa s tou otázkou chce vyrovnať.
Prechádzka po knihe
Už pár týždňov v nej listujem, takpovediac prechádzam sa po nej, pristavujúc sa intuitívne pri kapitolách a odsekoch, ktoré ma „oslovia“ a zlákajú na čítanie, či už svojím titulkom, alebo úvodnými slovami. Viem, že takéto čítanie je neresť, no ako každá neresť, aj táto je príjemná a navyše aj nevinná, keďže nejde o vyzobávanie hrozienok zo súvislého textu - kniha je totiž koláž, ktorá nielenže si nevynucuje kontinuálne čítanie, ale naopak, priam nástojčivo nabáda na paberkovanie.
Je len prirodzené, že kritici nad takouto knihou upadajú do rozpakov, nevediac, do ktorej škatuľky ju zaradiť a ako ju onálepkovať, keďže nepatrí ani do jednej zo známych kategórií: nie je ani takzvanou literatúrou faktu, ale ani tou „pravou“ literárnou literatúrou, obrábajúcou svoje recyklované literárne témy. Skrátka, je taká ako jej autor, ktorý sa takisto nedá zaradiť, keďže nie je ani profesionálnym spisovateľom, rozprávačom príbehov, ani vševedúcim klebetníkom, riešiteľom všetkých spoločensko-psychologických problémov dnešného človeka, ani popularizátorom vedeckých výskumov a pseudovedeckých prognóz, ale zato je (nedoštudovaným) archeológom a antropológom, expertom na výtvarné umenie, svojráznym filozofom, cestovateľom, novinárom. A predovšetkým osobnosťou.
Neúnavný ako Šeherezáda
Triezvo a logicky uvažujúci čitateľ si zrejme pomyslí, že Chatwinova kniha je akousi beletrizovanou odpoveďou na otázku v jej titulku, akýmsi autobiografickým rozprávaním autora o tom, ako sa on sám s touto otázkou vyrovnal. A bude v nej možno hľadať aj filozofické úvahy a meditácie o zmysle života. No nič také v nej nenájde.
Otázka v titulku knihy nevolá totiž po nejakej konkrétnej odpovedi: je to úzkostná otázka chorého, na nemocničné lôžko pripútaného autora, ktorý sa s obavami pýta na tušenú, no ešte neznámu chorobu, ktorá je príčinou jeho hospitalizácie. Dnes už vieme, že jeho obavy sa splnili: rok po vyslovení tejto mučivej otázky podľahol na klinike v Nice nákaze AIDS.
Je príznačné a veľavravné, že práve v tom krízovom roku (možno aby zabudol na svoj neodvratný koniec) zrediguje výber svojich poviedok, esejí, spomienkových a cestopisných čŕt, meditácií a úvah a zostaví z nich jedinečné dielo - Načo som tu. Knihu nevšednej tematickej šírky a žánrového rozpätia, ktorá možno znechutí úzkoprsého špecialistu, no o to viac vzruší „normálneho“ čitateľa. A to nielen svojskými a podnetnými myšlienkami a názormi, ale aj novými, objavnými interpretáciami zdanlivo známych historických faktov, nekonvenčnými pohľadmi na také osobnosti, akými boli Indira Gándhíová, Ernst Jünger, André Malraux, Nadežda Mandeľštamová či sovietski architekti Vesnin a Meľnikov, autor sovietskeho pavilónu na svetovej výstave v Paríži alebo ostatní tvorcovia sovietskej umeleckej avantgardy, ale aj prekvapujúcimi poznatkami a teóriami autora o „vlčích deťoch“, austrálskych aborigénoch či ázijských nomádoch.
„Bol vynikajúcim rozprávačom s neúnavnosťou Šeherezády,“ povedal o ňom Salman Rushdie, „aký bol zhovorčivý, taký bol zvedavý, zaujímal sa o všetko“ - a treba dodať, že svoju zvedavosť prenášal aj na čitateľa a súčasne ju aj ukájal, rozprávajúc pútavo a so zápalom o všetkom, čoho sa dotkol.
Otázka bez odpovede
Ale čo má toto všetko spoločné s otázkou v titulku knihy? Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že autor sa na ňu ani nepokúšal dať odpoveď, aspoň nie, akú by si naivný čitateľ bol prial.
V celej knihe vlastne odvracia od tejto otázky pozornosť čitateľa a rozprávaním mu na ňu dáva zabudnúť a nevdojak mu radí, aby sústredil zvedavosť a záujem na ľudí a svet vôkol seba, na ich veľkosť, krásu i biedu a trápenie a snažil sa, podobne ako on, všetko poznať a všetko pochopiť. A možno potom nájde aj bez hľadania to, čomu sa hovorí zmysel života.
A to sa tiež nestáva často.
Autor: ALBERT MARENČIN(Autor je spisovateľ a publicista)
