Z ničoho vybudoval úspešnú cestovku a naučil Slovákov, že dovolenka neznamená vylihovať pri mori. Zakladateľ Bubo Travel Agency ĽUBOŠ FELLNER tuší, prečo ho vyhlásili za podnikateľa roka - nikdy nedal úplatok.
Momentálne budete asi najscestovanejší Slovák.
Je to možné. Dvadsať rokov intenzívneho cestovania robí svoje.
Krúžkujete si krajiny?
To nie je môj štýl. Už to však vyzerá, že stihnem precestovať všetky krajiny sveta, takže tých posledných desať si zaškrtnem (smiech). V lokalitách ma však tromfnú sprievodcovia z firmy. Ja som bol v Indii tridsaťkrát, oni aj stokrát.
Ako sa absolvent medicíny rozhodne pre podnikanie?
V socializme som si hľadal zmysluplné povolanie. Vždy som sa dobre učil a vyšla mi medicína. Utešoval som sa, že lekár nie je to isté ako socialistický právnik či ekonóm, pracuje bez ohľadu na režim.
Keď ma na prvý raz neprijali na školu, zo sklamania som chcel emigrovať, no druhý raz to vyšlo. November ´89 ma zastihol na patológii ako praktikanta. Po škole som robil na klinike, aj som učil, v Ústave srdcovocievnych chorôb som bol pri prvých transplantáciách srdca na Slovensku – ako taký poskok, ale predsa.
Medicína ma ohromne bavila, no vytlačila ju iná vášeň, cestovanie.
Kedy to u vás prepuklo?
Mali sme chatu na Devíne. Ako malý som chodieval hore na kopec, prešiel som pohraničnými strážami cez štekajúce psy. Pri peknom počasí bolo vidieť Alpy. Hľadel som za ostnatý drôt a sníval o cudzine.
Nemožnosť cestovať v tých časoch spôsobila, že vášeň vo mne rástla a dosiahla úplne iné rozmery. Nadšenie po otvorení hraníc potom bolo obrovské. Stačil bláznivý nápad a už sme šli.
Jedovatá mamba zelená v rovníkovej Afrike. Ľuboš Fellner tvrdí, že Afrika je nielen nebezpečná, ale i drahá – za svoje peniaze tu nedostanete takmer nič
Kedy z toho vznikol biznis?
Ja som nechcel podnikať, v podstate ma k tomu dotlačili. Plánovali sme Portugalsko a Maroko, cestovka však cúvla a odmietla nám požičať autobus. Tvrdila, že trasa sa nedá uskutočniť, autobus nám ukradnú a podobne.
Tak sme si prenajali autobus sami. A tam sa ma kamaráti začali vypytovať na program a vlastne ma postavili do úlohy sprievodcu. Všetci boli nadšení a o rok sme šli zas. Vyvesili sme plagát a zájazd bol obsadený do pol hodiny.
Kto výlety plánoval?
Sadli sme si za stôl a pýtali sme sa, ako sa teraz spýtam vás – čo chcete vidieť v Južnej Amerike?
Macu Picchu, povedzme.
Presne tak sme začínali. Macu Picchu, Amazónia, Andy... Jednoducho sme nasekali lokality a vyrazili na výpravu, akú pred nami v Československu nikto neurobil. Raz na Veľkú noc sme chceli vidieť Golgotu a z Izraela pokračovať do Sýrie. Lonely Planet tvrdí, že je to nemožné, my sme trasu prešli.
Začiatky po revolúcii
V socializme cestovanie pre väčšinu znamenalo vyraziť nabalený konzervami s Čedokom do Bulharska. Ako to vyzeralo neskôr? Mali ste konkurentov?
Dovolenka v socializme znamenala ísť si ľahnúť k moru. Po revolúcii sa to menilo len pomaly – bývalé socialistické cestovky nechceli ísť do rizika, robili zabehanú rutinu. V istom zmysle sme mali šťastie celá generácia. Porevolučné obdobie sa už nevráti, boli to časy, keď všetko bolo ľahšie.
Keď som začínal, celý môj kapitál bol päťsto korún. Potom som si predajom knižiek zarobil na fax – veľká vec, kto mal fax, bol seriózna firma! Na druhej strane, chýbala tu nielen konkurencia, ale aj kúpna sila.
Predávať zájazd do Južnej Ameriky vtedy bolo podobné ako ponúkať za babku Ferrari. Veril som, že časom ľudia zbohatnú.
Verili ste v marketing?
Začiatky boli strašná pakáreň. Všetko som robil sám – vymýšľal som zájazdy, vyrábal katalógy, posielal poštu, písal rukou adresy, telefonoval. Na počítači som smolil materiály a tie vešal po internátoch. Prvé katalógy som zošíval na Silvestra, keď iní pili šampanské, pamätám sa, že ich bolo desaťtisíc kusov.
Sám som musel navigovať vodičov autobusov, ktorí si nedali povedať, zo socializmu si niesli zlozvyk, že vodič je pán a zastavuje len tam, kde on chce. Na druhej strane, boli sme aj nadšení, lietali sme v oblakoch. Priateľstvá, ktoré vznikli na cestách, v niektorých prípadoch trvajú dodnes. Ak v teréne druhému podáte nezištne pomocnú ruku, medzi ľuďmi niečo preskočí.
Dodnes chcem tú energiu udržať, z firmy mať klub nadšencov. A ak ide o marketing, pre mňa je marketingom najmä produkt – vynikajúci zájazd.
Dopravný prostriedok v stredoafrickom Kongu.
Akí sme cestovatelia
Akí cestovatelia sú Slováci?
Začnem okľukou názvom našej firmy. Bubo je výr skalný, sova je znakom poznania, filozofie. Firmu sme nazvali, lebo sme od začiatku chceli robiť čosi, čomu nikto neveril.
Nikto neveril, že Slovák túži poznávať. Bežný názor bol, že Slováci sedia za pecou, nanajvýš sa vyberú k moru opíjať sa v tuctovom all inclusive hoteli.
A nie?
Slováci vôbec nie sú takí. Cestuje tu málo ľudí, ale sú na úrovni a dávajú spätnú väzbu. Aspoň intelektuálna elita, ktorá tu je a pre ktorú chcem robiť. Nechcem robiť pre každého, nerobíme masovky do Chorvátska.
Vždy ma bavilo poznávanie. Mám rád špičkové hotely, aj michelinovské reštaurácie, no v lete idem s deťmi pod stan. Je v tom totiž zážitok. A práve zážitok je v dnešnom svete tým skutočným luxusom.
Poďme k susedom. Stereotyp Čechov vykresľuje ako šetrných trampov, čo sa s batohom bôčikovej nátierky pokojne vyberú na Sibír. To platí?
Asi áno. Nepochybujem, že mnohí večerajú kaviár a pijú francúzske šampanské, väčšina českého národa však cestuje ľudovým spôsobom. Slovákov cestuje menej ako Čechov, zato je však bežnejšie, že sa na zájazde stravujú v dobrej reštaurácii, míňajú pri bare.
Slováci k zážitkom počítajú aj tie gurmánske a vedia si užívať život. To v Česku také bežné nie je.
Čo ostatné národnosti?
Keď mi ponúkajú hotel, kde spávajú holandské výpravy, hneď chcem lepší hotel. Dobre viem, že Holanďanom stačí mizerný. Naopak, Francúzi, Švajčiari či Japonci si na hotely potrpia. V exotických krajinách často stretnem Poliaka.
Len v tých najväčších extrémoch už nestretávam nikoho. To sú skrátka lokality, kde vám miestni oznámia niečo v štýle: pred štyrmi rokmi tu bol jeden Francúz, ale ten sa nevrátil, vybuchlo mu auto.
Expedície k pygmejom sú unikátne. Africkí domorodci nízkeho vzrastu prichádzajú o kultúru a vymierajú.
Bez lesov bude Slovensko nudné
Svet sa stále zmenšuje, krajiny sa navzájom čoraz viac podobajú. Je ešte v globalizovanom svete exotika?
Exotika nemusí byť vzdialená ani nedostupná. Obdivujem unikátne Toskánsko či Japonsko. Japonsko je moderné, no majú tam i zápasníkov sumo a gejše.
Len hlúpe krajiny sa neodlišujú. Upadnú do nudy, priemernosti, znivelizujú sa.
Napríklad ktoré?
Napríklad Slovensko (smiech). To hovorím ako varovanie, pretože tam smerujeme. Slovensko s jeho úžasnou prírodou sa môže sa stať Novým Zélandom strednej Európy. No ak nebudeme múdri a lesy si vyrúbeme, krajina stratí gule a nikto sem nepríde.
Stále počúvam, že potrebujeme hotely a infraštruktúru, ale na Nový Zéland nechodíte pre hotely. Samozrejme, dobrý hotel poteší, ale nie je to ten dôvod, že tam chodia turisti. My sme vôbec nevďačný národ.
V čom?
Neuvedomujeme si, čo všetko máme. Tak dobre ako na Slovensku nie je ani v Amerike.
To som zvedavý na argument.
Slovensko je geniálna krajina, už podnebím, keď sa nám príroda za rok štyrikrát zadarmo prezlieka. Samozrejme, aj mňa u nás veľa vecí hnevá. Korupcia a rodinkárstvo sú cestou do pekla. Ak trebárs futbalistov vyberáte podľa známostí, aký bude tím? A tu ide o celú spoločnosť.
V miestnom kroji v Iraku. Tvrdí, že korupcia vo vojnou zničenej krajine nie je taká rozšírená, ako sa tvrdí.
Ide to aj bez úplatkov?
Ako podnikateľ roka musíte poznať situáciu s korupciou v turistickom biznise.
Keď som cenu preberal, vyhlásil som, že ju dali správnemu človeku. No nešlo mi o ego. Podnikateľ roka je svetová súťaž, na Slovensku sa o nej veľa nevie a ak som ju mohol dostať ja, môže ju dostať hocikto.
Veľmi sa však teším, že môžem byť vzorom pre mladých ľudí ako podnikateľ, ktorý je úspešný a nikdy nedal úplatok. To som ochotný dokázať na detektore lži (smiech). Len mám pocit, že v našom biznise budem jediný.
Napríklad, ja som nevyhral jediný štátny tender. U nás totiž často nezaváži, že ste najväčší predajca, máte skúsenosti a dáte najlepšiu ponuku. Napriek tomu prehráte alebo vás vyradia pre formálnu chybu.
Korupcia sa zhoršuje či zlepšuje?
Zhoršuje, zdá sa mi v poslednom čase. Našťastie, nie som od toho závislý. Verím, že o dvadsať rokov sa bude podnikať čistejšie a ja budem hovoriť, že som bol čistý od začiatku.
Čo korupcia na cestách? Nevravte, že niekde netreba dávať bakšiš.
Samozrejme, že colníci v Bulharsku kedysi nepúšťali autobus bez pív a cigariet. Lenže to je skôr folklór ako korupcia. Tá je najhoršia v Stredoafrickej republike či v Kongu. V Kinshase cestou z letiska – len tak za nič – necháte sto dolárov.
Sám v lietadle do Čadu. Linku do bývalej kolónie sponzoruje Francúzsko.
Krajiny, kde nik nechodí
Turkménsko, Čad, južný Sudán, Severná Kórea... Ktorá z nedostupných krajín vás dokázala najviac prekvapiť?
S dobrým sprievodcom je zaujímavá každá, aj úplne neznáma krajina. Do Čadu som letel sám v obrovskom Boeingu a pritom je to nádherná krajina.
Čím?
Plošiny Ennedi sú najkrajším kusom Sahary. Pre občiansku vojnu boli dlho nedostupné aj pre fanatických saharológov. Nám sa ich podarilo navštíviť, a pre čerstvý konflikt v blízkej Líbyi pochybujem, že to teraz niekto zopakuje.
Sahara je fascinujúca – absolútna čistota, nekonečno, pokoj. Stretol som ľudí, ktorí chodia do Sahary desaťročie maľovať stále sa pohybujúce duny. Chodia tam, ako my chodíme do hôr. Tú úžasnú exotiku vidno aj na fotografiách. Ak vám ukážem moje, poviete, že ste nič také v živote nevideli. Pritom to nie je žiaden prefláknutý gýč s farbami upravenými vo Photoshope, je to realita.
Severná Kórea. Aký je turizmus v totalitnom štáte, kde vám obmedzujú pohyb?
Pohyb je obmedzený aj v Čade pre množstvo mín. V Severnej Kórei je dôvod iný – oficiálne nie ste turisti, ale delegáti, ktorým pripravujú presný program. Na našom piatom zájazde sme však vymysleli niečo unikátne.
Cestou na najvyšší vrch sme si objednali malé lietadlo, ktorým sme preleteli ponad krajinu. Pristáli sme na vidieku ďaleko od strážených oblastí, kde občas vídajú turistov. Tam, kam sme prišli, nás nikto nečakal.
Kontaktovali ste sa s miestnymi?
Áno. Chodili po lese, zbierali do mechov huby. Všetci mali uniformy, jediné oblečenie fasované od štátu. Zároveň nosili červené zástavy a pochodovali desiatky kilometrov k soche Kim Ir-Sena, pri ktorej normálne plakali – aj dospelí chlapi. To bolo neuveriteľné.
V Severnej Kórei som pochopil strach, aký musel mať Západ, keď videl naše spartakiády. Tú masu ľudí v červených trenírkach, čo na písknutie plní rozkazy. Severná Kórea je Disneyland s miliónmi komparzistov, viera a odhodlanie ľudu sú nepredstaviteľné. Na druhej strane, ten národ je bohatý.
Mocnosti sa budú usilovať získať Severnú Kóreu.
Myslíte prírodné bohatstvo?
Nielen. Severná Kórea je rozvinutá krajina s obrovskou perspektívou. To sa nedá porovnávať s Afrikou, kde je často iba chudoba a žiadna infraštruktúra. Pchjongjang je krásne mesto s monumentálnou architektúrou.
Nie sú to depresívne výlety?
Keď som sa z Kórey vracal a rozprával to, čo vám, kamaráti si ma doberali, že už si ma tamojší komunisti získali. No taký je môj názor. Iste, Severná Kórea je nepredstaviteľná totalita, aj turistov odpočúvajú, nesmiete vychádzať z hotela.
No ja som to porušoval. Denne som si vybiehal von zabehať, a tak som sa stretával s miestnymi. Niektorí sa kontaktu báli, niektorí nie. Tamojší režim je podľa mňa neudržateľný. Myslím, že sa dožijeme jeho pádu a zjednotenia Kórey, ktorá bude mocnosťou – podobne ako po zjednotení stalo Nemecko.
Nebude z toho obrovský sociálny problém?
Nemyslím. Severokórejčania sú vzdelaní a extrémne pracovití ľudia. Konfuciánska tradícia je rovnaká na severe aj na juhu. Len v Južnej Kórei sú motorom peniaze a na severe podivné náboženstvo spojené s kultom osobnosti. No je celkom možné, že stačí jedna generácia a o komunizme nemusia ani vedieť, tak, ako si moje deti ťažko predstavia náš socializmus.
Čad, jazero v púšti. Nedostupná Sahara hrá farbami, aké nedostanete ani úpravami v počítači.
V Afrike je extrémne draho
Hnevajú vás domáce médiá, ak o zahraničí píšu niečo iné, než vidíte na vlastné oči?
Na médiách mi prekážajú dve veci. Naivne by som si želal viac pozitívnych správ. A po druhé mi prekáža, ak sa mechanicky preberá jednostranný pohľad na vec. Napríklad také tvrdenia, že do Líbye ide Západ pomáhať, alebo že v Iraku hľadáme ničivé zbrane, čo tam potom nikto nie je schopný nájsť.
Rovnako súhlasím s názorom, že je nezmyselné útočiť na Irán, len sa ho pomaly bojím vysloviť, aby ma zaň nepranierovali. Ja totiž poznám Irán, Peržanov a ich tisícročnú históriu. Oni na perzský dvor kedysi pozývali Židov a žili s nimi tisíce rokov v mieri.
My robíme do Iránu zájazdy a garantujem vám bezpečnosť. Ak si tam na lavičke zabudnete fotoaparát, nikto ho neukradne. Peržania sú kultúra na úrovni, napriek tomu, že tam práve majú teokratickú diktatúru.
Posledné roky sa zaoberáte Afrikou.
Afrika u mňa prišla na rad po Ázii a Amerike. Je dosť nebezpečná a je veľmi drahá. V Afrike za svoje peniaze nedostanete takmer nič, týždenný prenájom džípu stojí toľko, čo trojtýždenný v Amerike, navyše to auto bude črep.
Afrika je však posledný divoký kontinent. Sú tam ešte miesta nezrovnané turistickým valcom.
Turistické príručky bežne dávajú zasvätené tipy na miesta bez turistov. Nie je to paradox? Akoby ten hlúpy povrchný turista bol vždy niekto druhý.
Čo sa ocitne v príručke, to už nie je autentické. Ak chcete objaviť niečo, čo je živé, čo už nie je skanzen, musíte chodiť osamote a systematicky sa pýtať na tipy miestnych. Kedysi v Indonézii som si vybral hotel podľa Lonely Planet – a už v ňom boli všetci. Viac ako krajinu som spoznával ostatných cestovateľov.
Exotiku spoznávajú aj tri deti, s ktorými Fellnerovci vyrážajú na cesty
Ideálny sprievodca
Čo musí mať sprievodca, ak chce u vás pracovať?
Ročne sa k nám hlási tristo záujemcov s predstavou úžasného zamestnania. Čo môže byť lepšie ako cestovať po svete a ešte dostať zaplatené? Lenže v skutočnosti je to extrémna makačka. Máme tu arabistov, expertov na čínštinu a podobne, ale podstatnejšie ako jazyky je talent, ktorý neviem definovať.
Z niektorých nikdy nebude sprievodca, hoci ovládajú desať jazykov. Iní vyzerajú, že nevedia nič, a za pár rokov sa vypracujú na géniov. Základ asi bude milovať cestovanie a chcieť byť guru, niekto, kto iným otvára obzory.
Čo umenie improvizovať, keď to nejde podľa plánu?
Verím v toskánske príslovie, že dobrého námorníka spoznáte v zlom počasí. V krízovej situácii sa ukáže sila cestovky – tú dobrú nečakaný problém nielenže nezloží, ona ho ešte otočí, že z toho urobí zážitok.
Napríklad, pred pár rokmi sme zostali odrezaní v hoteli pri Macu Picchu, zasypalo cesty. Nevznikla panika, naopak. Mali sme dostatok vody aj jedla, naši klienti začali pomáhať ostatným, zapojili sa do opravy hrádze... Potom nás vyslobodil vrtuľník, a doma som dostal od klientov tucet pochvalných listov.
Dá sa niečo také trénovať?
Na záťažové situácie máme školenia aj vlastné skriptá. K problémom sa treba postaviť čestne, nezatĺkať. Asi pred pätnástimi rokmi som vo firme začal veľmi dbať na morálku a dnes sme už kompaktný tím.
Talent sa však preveruje v teréne. Niektorí sprievodcovia, najmä neskúsení, pohoria, nedokážu sa stať lídrami. Iných problém posunie. Na zájazde je to ako v starom Grécku – v mieri platí demokracia, vojna žiada vodcu.
Každý zájazd pozná človeka, čo sa stále sťažuje, nič mu nie je dobré, s ničím nie je spokojný. Máte aj školenia na zvládanie kverulantov?
Mňa nezaujíma, či je niekto chronický kverulant. Chcem, aby bol spokojný. Sem-tam sa stane, že príde napríklad podnikateľ z dediny, kde je miestnym pánom a myslí si, že aj na zájazde bude všetko podľa neho.
Ale ak je dobrý kolektív a sprievodca, pozorujem zvláštnu vec – prejde pár dní, ten človek v sebe niečo potlačí, a začne sa správať milo.
Žiadajú od vás recepty na úspech. Nie je to už únavné?
Rád prednášam na školách. Študenti potrebujú príklad, že firma sa dá vybudovať z ničoho, bez úplatkov, bez tatka-privatizéra. Nechcem, aby mladí ľudia zo Slovenska odchádzali. Stále im preto hovorím, že najväčšie šance na úspech sú tu. Stále je to ľahké, stále je čo zlepšovať.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
