Právnik? Filmár? Manažér? Producent? Vyštudoval právo, ale keby vraj vyštudoval čokoľvek iné, aj tak by sa nakoniec ocitol pri tom, čo robiť chcel a čo robí dnes. Opustil Kolibu, aby si založil vlastnú produkčnú spoločnosť, hoci ho tam chceli za riaditeľa. Hovorí sa o ňom, že by si poradil aj s STV. Sporadicky, naposledy v Lune, sa zaujímal o prideľované televízne frekvencie. Postavil na nohy zomierajúci karlovarský festival. A produkuje. Napríklad všetky Šulíkove filmy, jeho Českým levom ocenenú Záhradu, alebo Mináčovu snímku Všetci moji blízki. Má zálusk na vlastného Jánošíka. Producent Rudolf Biermann.
Vaším svetom je film. Čo vás k nemu priviedlo? Boli vaši rodičia - lekári - umelecky zameraní?
Práveže nie. (Smiech.) Myslím, že to bol obgeneračný skok. Bratranec môjho otca je známy brazílsky dramatik Joao Betancourt. Brat mojej starej mamy Rudolf Weiner bol známym hudobným skladateľom vo Viedni, takže nejaké korene tam sú... Ja som mal vždy záujem o film a môžem povedať, že rodičia mi v tom „zabránili" len v tom zmysle, že ma donútili študovať právo.
Po škole ste sa ocitli na Kolibe, kde ste okrem iného robili vedúceho výroby a aj pomocného režiséra Jakubiskovi. Pričuchli ste k remeslu. Ako dnes spolupracujete so štábom?
Správny producent by naozaj nemal byť tým, kto si najprv prečíta scenár a potom už vidí len hotový film. Diskusie s režisérmi o scenároch musia byť - či už väčšie alebo menšie. Nakoniec som sa vždy so všetkými dohodol. Moja výhoda je v tom, že som prešiel od asistenta až po vedúceho výroby ešte v starom systéme. Výrobný proces podrobne poznám od A po Z, možno aj preto mi už nikto nemôže nahovoriť nezmysly, najmä nie dnes, keď vďaka úžasnému technickému pokroku je produkcia oveľa jednoduchšia a rýchlejšia.
Viackrát ste povedali, že peniaze nie sú najväčší problém. Hovorievate, že máme schopných ľudí, ale zlú organizáciu. Čo ste vlastne - chápajúci človek alebo pragmatický vykorisťovateľ?
Ľudia si zjednodušujú veci, pretože si myslia, že všetko nejako pôjde samo, a potom náklady narastajú. Práve v tom vidím veľké vnútorné rezervy napríklad aj v STV a v mnohých iných firmách a inštitúciách. Týka sa to každého človeka. Napríklad, je pohodlnejšie ísť z pražského letiska taxíkom za 500 korún, ale dá sa ísť aj za 12 korún autobusom a metrom a ste v centre za rovnaký čas. Je to vecou prístupu. Ušetrené peniaze je vždy lepšie investovať do toho, čo je naozaj podstatné. Vo filme je to to, čo vidno na plátne. Taxíky pre štáb na ňom až tak neuvidíte, ale kostýmy, hercov, dobrú kameru, dostatok kvalitného materiálu - áno. Slovo vykorisťovateľ nemám rád, je to ideologický pozostatok z minulého režimu.
Vaše kancelárie v Charlie´s sú povestne skromné. Je to ten istý princíp? Kde sú všetky tie peniaze, o ktorých sa vie, že dokážete zarobiť?
Vo filmoch!
Ste producentom viacerých vynikajúcich filmov. Z ktorého z nich máte najväčšiu radosť?
Zo Šulíkovej Záhrady, tým ale nechcem povedať, že z ďalších svojich filmov nemám radosť blížiacu sa k tejto.
Martin Šulík po Krajinke nenakrútil celovečerný hraný film. Stále do neho vkladáte svoje producentské nádeje? Hľadáte pre neho scenár?
Šulík nakrútil veľmi dôležitý a pekný hraný dokument o českom filmárovi Pavlovi Juráčkovi. Škoda, že sa pri ňom nikdy neuvažovalo o kinodistribúcii. Martina poznám ako človeka, ktorý robí všetko veľmi poctivo, čo vyžaduje sústredenie a čas. Momentálne nemá slovenskú tému, ktorá by ho nejako výrazne oslovila, ale pracujeme na niečom, čo by mohlo byť jeho prvým anglicky hovoreným filmom.
Už pred dvoma mesiacmi ste dokončili film mladej režisérky Laury Sivákovej Quarttetto. Premiéru plánujete až na november. Nie je to škoda?
Premiéru sme načasovali na Bratislavský filmový festival debutov, ak nepočítame možnú premiéru na nejakom inom festivale mimo nášho územia. Myslím, že to škoda nie je. Mnohé filmy po svojom vzniku čakajú aj dva-tri roky na správny moment uvedenia.
Čím vás upútal?
Je to iný pohľad na dnešné problémy. Je trochu feministický, a to mám rád.
Držíte palce ženám?
Áno, páči sa mi, keď ženy bojujú za svoje práva.
Napriek všetkým prekážkam ste verný slovenským tvorcom. Podporili ste aj projekt mladých - pásmo krátkych filmov Šesť statočných. Vidíte medzi mladými režisérmi nejaké sľubné talenty?
Laura Siváková je určite talent do budúcna, ostatných príliš nepoznám... Repka robil zatiaľ len krátke filmy, aj keď viem, že pripravuje v Nemecku nejaký celovečerný. Čas ukáže. Musí prejsť určitá doba a mladí prevezmú to Šulíkovo, Lutherovo, Hanákovo a všetkých ostatných „bedro". Je dôležité, aby prišla nová krv.
Čo vás láka na televízii?
K televízii nemám špeciálny vzťah. Ide v nej o záujmy investorov, ktorí chcú vložiť svoje prostriedky. Ja som zasa chcel vybudovať niečo, čo by som o dva-tri roky ponechal svojmu osudu. Aj keď s tým, že by som na tomto produkte participoval aj neskôr, mohol by som ovplyvňovať dianie, aby televízia spätne investovala do filmov.
Ako vidíte naše televízne prostredie? Uživil by sa u nás nejaký nový súkromný kanál?
Na slovenské pomery sú dve komerčné televízie akurát. Pohodlne sa uživia. Tá jedna sa síce bude musieť zmieriť s tým, že zisky už nie sú rovnako vysoké ako v minulosti, na druhej strane však stále stúpa reklamný trh.
Nova má stále problémy so Železným, JOJ sa nedarí. Mnohí českí tvorcovia odmietajú s Novou spolupracovať. Ako hodnotíte celú kauzu z pozície manažéra vy?
To, že s ňou nespolupracujú, má skôr politické pozadie. A zrejme aj kvalita nováckych programov nie je hodná ich kvalít. Napríklad Jan Kraus ignoruje Novu z principiálnych dôvodov, a nie je sám. Železného som vždy považoval za dobrého profesionála, ale mám dojem, že trochu prestrelil, príliš veľa riskoval. Z novín som sa dozvedel, že polovicu akcií v JOJ už vlastní firma pána Kmotríka, pretože majú problémy s peniazmi. V konečnom dôsledku vždy rozhoduje ten, kto ich má viac. Budúcnosť všetkých televízií na česko-slovenskom území je jasná: je len otázkou času, kedy ich kúpia veľké mediálne koncerny. Neostanú ani v českých, ani v slovenských rukách a je naivné sa domnievať, že to bude inak.
A čo štátna televízia?
Nie som veštec. Ak sa však politici umúdria, prestanú do nej zasahovať a budú dbať na to, aby tam sedeli dobrí manažéri, potom budúcnosť verejnoprávnej televízie je tak, ako všade v Európe, veľmi dobrá.
Čo vás priťahovalo na topiacich sa organizáciách - Koliba, STV, Luna?
Na Lune to bola príležitosť. Na Kolibe a STV - ľútosť nad ich stavom.
Ak by vás dnes opäť oslovili na úlohu manažéra STV, prijali by ste ju?
Sotva. Mám veľa práce, ktorú by som nerád kvôli televízii obetoval.
Na čom robíte?
Začíname nakrúcať Mandrill, pripravujeme Jánošíka, skúšam sa dohodnúť s nemeckými producentami nedokončeného filmu Ivana Filu Kráľ zlodejov, medzitým sa snažíme zohnať financie na Obsluhoval som anglického kráľa a je tu ešte jeden projekt istého mladého českého režiséra. Okrem toho koncom augusta by mi mal odovzdať scenár pán Viewegh, ktorý ho píše podľa svojej knihy Román pre ženy, na sfilmovanie ktorej som od neho odkúpil práva. Stále o niečom špekulujeme so Šulíkom... Je toho veľa.
O čom bude ten najbližší projekt - Mandril?
Autorom scenára je deväťnásťročný Peter Czikrai. Rozpráva o štyroch chlapcoch, ktorí sa pokúšajú napísať filmový scenár a nepodarí sa im to. Na základe našej dobrej skúsenosti s Quarttettom sme si povedali, že pohľadáme niečo, čo spĺňa podmienky pre digitálne video - súčasnosť, jednoduché motívy, málo hercov, ktorí sú ochotní hrať na dnešné časy za neveľké peniaze.
Nedávno sa skončil festival v Karlových Varoch. Vy ste vraj zo spoločenstva organizátorov karlovarského festivalu neodišli nie celkom v pohode. Prezraďte, čo sa stalo?
Povráva sa všeličo. My sme sa však s Jiřím Bartoškom rozišli v priateľskom pokoji. Organizácia festivalu si vyžadovala zamestnanecký vzťah a ja som naň nereflektoval. Som nezávislý producent.
Ako sa vám pozdávali jeho posledné ročníky bez vašej organizácie?
Myslím, že organizácia festivalu je od istého času dobre zabehaná mašina, ktorá, keď dostane pohonné hmoty, dobre drží. Ostatné je naozaj na tom, aká je kvalita filmov.
Za svojich čias ste sa vo Varoch stretávali s hollywoodskymi hviezdami. Poznáte sa s nimi osobne. Aké sú?
Úplne normálni príjemní ľudia. V istom momente ale musia hrať a hrajú masku, ktorú od nich ľudia očakávajú. Mávajú z červeného koberca a sú neprístupní. Douglas je človek, ktorý keď sa s vami spriatelí, tak na tom do istej miery trvá. Samozrejme, nie je to každodenné priateľsvto, ale existuje. Podobne je to aj s Juliou Ormondovou, ktorá tým, že je Angličanka, nemá potrebu hrať sa na celebritu. Úžasný je Alan Alda. Kedykoľvek, keď som ja v Amerike, alebo on v Európe, pokúšame sa nejako stretnúť a už sa nám to od nášho zoznámenia na festivale asi štyriktrát podarilo. Woody Harrelson je mi veľmi blízky. Naše stretávanie sa je na úrovni toho, že spolu napríklad niekde bývame.
Máte kontakty na celom svete, hocikedy by ste mohli zakotviť aj v inej krajine. Neláka vás táto predstava?
Dnes, keď chcete produkovať americký film, nemusíte nevyhnutne žiť v Los Angeles. V ideále by som sa chcel ocitnúť v situácii, že budem stále žiť na Slovensku a robiť si filmy s kým chcem, kde chcem a ako chcem.
Tento rok ste na festivale rafinovane predstavili Jánošíka. Ľudia ho však prijímajú s rozpakmi. Vraj otrepaná folklórna téma, kolujú fámy o neserióznom americkom kapitáli... Čo poviete na túto skepsu?
Mám opačný pocit. Okolo filmu vládne príjemná tvorivá atmosféra. Žiadny americký kapitál neexistuje. Podarilo sa nám angažovať svetoznámu americkú režisérku poľského pôvodu, ktorá robí za najnižší honorár, aký jej americké odbory dovolia. Agnieszka Hollandová vyštudovala pražskú FAMU, má blízky vzťah k Slovensku a dokonca po slovensky plynule hovorí. Pracuje so svojou dcérou Kasiou Adamik, ktorá je po otcovi Slovenka. Kasia dokázala, že je rovnako vynikajúcou režisérkou. Svoj prvý film Štekot, príbeh ženy, ktorá si o sebe myslí, že je pes, nakrútila s veľkými hercami Lisou Kudrow a Vincentom D´Onofriom na digitálne video. Výborná tragikomédia. Posledný dokončený film Agnieszky Hollandovej bude s najväčšou pravdepodobnosťou v súťaži na festivale v Benátkach. Nechápem, prečo by mala vládnuť skepsa, keď je takáto režisérka ochotná robiť podľa slovenského scenára niečo, k čomu sama pričuchla, čomu rozumie a má to rada. Napríklad tú slovenskú baladickosť. Uznávam, že podobné pocity môžu vzniknúť z toho, že tu už bol jeden projekt, ktorý vysal veľa peňazí a odišiel nevedno kam. Je to logické, ale chcem podotknúť, že každý film, ktorý som začal, som dokončil. A dokončím aj tento.
Stále sa o vás píše, že ste najschopnejším slovenským producentom. Aj keď je to lichotivé, neškrie vás, že tu vlastne nemáte "parťákov" alebo aspoň schopnú konkurenciu?
Je to len dojem. Sú tu aj iní úspešní producenti. Marián Urban dokončuje Nvotov film a na jeseň pripravuje začiatok ďalšieho. Patrik Pašš urobil film s Vladom Balcom a s Maťom Mináčom veľmi silný dokument, Ivan Hudec dokočil televízny seriál a celovečerný film so Slavom Lutherom...
I tak sa o vás hovorí, že dokážete vytiahnuť peniaze aj spod zeme, keď treba.
Ja neviem, čím to je. Možno ma k tomuto výkonu vždy donúti láska k filmu. (Smiech.)
Autor: Tina Čorná / Foto: Ľuboš Pilc
