„Deň pred termínom sme sa zastavili v nemocnici, spýtali sme sa, či môžeme dostať rooming, sľúbili nám ho. Veril som, že Danku presvedčím a nakoniec do nemocnice pôjdeme. Rodili sme však doma. Bolo to skvelé, ale viac nebudeme riskovať. Danka bola úžasná, chodila, kričala mi do ucha,“ rozpráva Laco.
„Poloha na chrbte je pre ženu najnepríjemnejšia, zato uľahčuje situáciu pôrodníkovi. V nemocnici si musíte ľahnúť a tlačiť, ani to som nerobila. Všetkému sme nechali voľný priebeh,“ hovorí Danka.
Problémy sa začali, keď rodičia dorazili do jednej bratislavskej nemocnice. „Dcérku zobrali na vyšetrenie, povedal som - robte, čo je treba, ale chceme, aby matka bola s dieťaťom. Vtedy povedali, že rooming je len pre tých, čo rodili v nemocnici. Keď som nechcel ustúpiť, zavolali policajtov. Neprekážalo im, že Danka tam leží nahá a vysilená. Pred policajtmi sľúbili, že dieťa bude určite s matkou. Dcérku však videla až o tri hodiny, na pár minút. Nechceli sme, aby ju dokrmovali, no opäť nás nerešpektovali,“ spomína Laco. Večer mu Danka volala, že chce ísť domov. Prišiel po ňu a čakal vonku, no Danka nevychádzala. Vrátnička ho odmietla pustiť do budovy a opäť zavolala políciu. Danku s dcérkou pustili z nemocnice na reverz až na druhý deň. „Myslím, že som nežiadal nič nadštandardné, len aby bola matka stále s dieťaťom.“ (haj)
