blázneniu, programová neprogramovosť, spontánnosť, priznávaná insitnosť, recesia, čierny humor, ale aj sebairónia. Fenomén Sklepu ako základ, pilier a dnes už jediný fungujúci súbor legendárnej Pražskej päťky (ďalšími boli Mimóza, Recitační skupina Vpřed, Kolotoč a Baletní jednotka Křeč) by však nevznikol bez inšpirácie spoločnosťou. Stupidity reálneho socializmu sa preň stávali vďačnou témou a sprisahanectvo javiska s hľadiskom prinášali Sklepu auru oázy slobody, pocitu, že arogantnej moci sa dá čeliť nespútanou veselosťou a osobnou aktivitou.

Človek renesančného rozmeru, herec, architekt a spisovateľ DAVID VÁVRA v pondelok večer po čase opäť zavítal do Bratislavy.

Tento názor o Sklepe platil napriek tomu, že prvoplánovo ste neboli politickým divadlom. Uvedomovali ste si to?

„Nie, až v deväťdesiatych rokoch, keď sa nás na to pýtali novinári. U nás v divadle mohol hrať ktokoľvek, manželka, pes a diletant - čo väčšina z nás je. Pre ľudí, žijúcich v čase obmedzenom rôznymi regulami, bol už len fakt, že zrazu videli takúto poetickú svoloč, ktorá si robí, čo chce, oslobodzujúci.“

Na jednej strane ste boli jasne vymedzení proti boľševizmu, no nepatrili ste do undergroundu či disentu. Je to tak?

„My sme sa nekamarátili ani s tými oficiálnymi, strednoprúdovými, ani s ozajstnými disidentmi. Boli sme niekde medzi tým a vystačili sme si sami.“

Veď vás aj bolo dosť.

„V rámci Pražskej päťky asi sto ľudí.“

Okruh týchto osobností je taký široký, že zasahuje svojím vplyvom takmer celú spoločnosť. Spomeňme len hercov Tomáša Hanáka, Evu Holubovú, Jiřího Macháčka, režisérov Tomáša Vorla, Milana Šteindlera, Otakára Schmidta, speváčku Moniku Načevu, výtvarníkov Jaroslava Rónu a ďalších Tvrdohlavých či Tona Stana alebo manažéra a producenta Václava Marhoula. Ako vznikalo toto spoločenstvo?

„Rôzne. Rád odpoviem historkou - napríklad Petr Koutecký sa s nami kamarátil tri roky, chodili sme na dovolenky a on vôbec netušil, že hráme divadlo. Proste na to nikdy neprišla reč. Až raz som ho pozval na predstavenie, prišiel už hodinu pred začiatkom a odvtedy sa stal členom divadla. Iný prípad bol napríklad Jiří Macháček, ktorý hral s nami najskôr tri roky futbal, než sme ho pozvali na dosky. On prišiel ako futbalista, musel si to odbehať.“

Ako sa dala skĺbiť spomínaná insitnosť a voľný vstup účinkujúcich na javisko s viacerými silnými hereckými osobnosťami, ktoré chceli divadlo predsa len trochu seriózne?

„Seriózne nie, ale boli takí, ktorí to chceli robiť viac cielene a s väčšou zodpovednosťou, napríklad Marhoul, Holubová a Vorel. Tí to nevydržali a prešli do Mimózy, ktorá bola pevnejším tvorivým útvarom.“

Divadlo Sklep vzniklo pred tridsiatimi rokmi v pivnici u vašej babičky, kde ste chceli zapôsobiť na svoje pubertálne kamarátky. Kedy ste zistili, že už to hranie začína byť vážne?

„Nikdy to nebolo vážne a nikdy to nebola ani sranda.“

Tak inak. Kedy ste pocítili, že už nehráte len pre ten pôvodný okruh diváčok a vyšli ste na svetlo?

„Keď nás babička po jednom večierku vyhodila z pivnice. Začali sme potom hrať na predmestí, na Dobeške, v bránickom divadle, neskôr v centre, v Paláci Akropolis a teraz sme sa vrátili späť na našu Dobešku, ktorá je vzdialená len sto metrov od domu s pivnicou, kde sme začínali. Tam zasa skončíme, je to len špirála.“

Takže babička.

„Áno. Keď jej jeden z nás v zaváracích fľašiach, pripravených na šťavnatú úrodu, zanechal moč, bolo to už na ňu príliš. Preto sme začali hrať na verejnosti. Bol to rovnako náhodný večierok ako bol náhodný deň, keď sme v tej pivnici v roku 1971 prvýkrát s Milanom Šteindlerom zvalili kredenc a na uhlí a zemiakoch začali hrať divadlo.“

Na margo vášho sklepáckeho divadlovania sa i napriek jeho veľkej obľube ozývali aj menej lichotivé reči.

„My sme dosť fungovali nielen v pivnici, čo je slovenský preklad sklepu, ale aj v ozajstnej pivnici, teda krčme. Tá zohrala, zvlášť v spomínanej puberte, veľmi tvorivú rolu, v podstate bola naším motorom. Kedysi niekto povedal, že Divadlo Sklep je skupina opilcov, ktorá svoju hlavnú činnosť maskuje hraním divadla. Ale to už dávno neplatí, pretože mnohí z nás sú vyliečení alkoholici alebo naopak zdravím donútení abstinenti.“

Traduje sa, že vašou ambíciou bolo nemať ambície. Splnila sa vám tá ambícia?

„Asi áno, ale keby sme povedali, že úplne žiadne ambície nemáme, tak to by bola lož. Mysleli sme tým skôr to, že nechceme meniť svet a vydávať generačné manifesty, ale len spontánne reagovať na situácie v spoločnosti.“

Aký je váš súčasný repertoár?

„Hráme len Mlýny od Havla, raz za dva mesiace. Po revolúcii sa všetci tí boľševickí herci zrazu snažili hrať Havla, tak my sme úmyselne naštudovali jeho prvú hru, ktorú napísal ako žart, aby sa ulial z vojny. A potom hráme Besídku, ktorú obmieňame podľa udalostí okolo nás.“

Traduje sa o vás, že ste divadlo proti všetkým. Máte nejaké hranice, za ktoré by ste nešli?

„Etické hranice máme, ale s čistým srdcom môžete urobiť akúkoľvek prasačinu. Doba je taká vypätá, že musíte používať jej prostriedky, teda musíte ten hluk doby prehlušiť niečím iným, aby vás bolo počuť.“

To platilo pred novembrom ‘89 či aj teraz?

„To platí vždy. Najviac sa to však týkalo televíznej Českej sódy, ktorá bola najtvrdšia.“

Sóda narazila na odpor, ale nakoniec ju verejnosť strávila.

„No, ona bola spočiatku aj trochu blbá, kým sa našiel ten správny tvar.“

A ako to bolo s hranicami v improvizácii, ktorá má svoje pravidlá a mantinely, keď na javisko mohol vstúpiť takmer každý?

„Manželky a psy improvizovali menej.“

V nedávnej kauze okolo Českej televízie ste pred stotisícovým davom na Václavskom námestí vyjadrili podporu štrajkujúcim redaktorom.

„V spoločnosti vtedy eskaloval problém, akých je veľa, no tento bol na viditeľnom mieste a mal istý presah. Ja si síce tiež myslím, že televízia je príliš veľký moloch, ale bolo treba zdvihnúť ten varovný prst. Bohorovnosť politikov potrebovala pocítiť, že sú tu určité medze. Bolo to, samozrejme, patetické, ako každá revolúcia.“

Sklep a pátos?

„Dúfam, že ja som sa tomu vyhol, keď som na záver svojej básne vyrukoval s verziou revolučnej hymny Marty Kubišovej v sklepáckom duchu: Ať mír dál zůstává s naší telinou.“

Spolu s Radovanom Lipusom ste autormi divácky veľmi vďačného seriálu Šumná města. Dokumentu, v tom najlepšom zmysle osvetového, kde si sklepácky humor veľmi dobre rozumie s vašou profesiou architekta.

„Našou snahou je príťažlivou formou povedať ľuďom aj to, že architektonickou pamiatkou môže byť nielen baroková kaplnka, ale tiež priemyselná budova. Mnoho ľudí sa dozvedelo, koľko pozoruhodných stavieb majú vo svojom meste. Vďaka seriálu niekde založili aj občianske združenie na odstránenie toho, čo sme kritizovali.“

Aj na základe tohto seriálu pomenoval David Hrbek knihu rozhovorov s vami Šumný Vávra. Zdá sa, že slovko šumný bude popri Sklepe vaším ďalším synonymom.

„Možno, ale fakt je, že asi tri roky som netušil, čo to znamená. Teraz už viem, že šumný je pekný, tak čo?“

O láske sklepákov k futbalu už bola reč. Ako ste ho prepašovali na javisko?

„Cez literatúru. Skupina Kvašňák začala s veľkými ambíciami, ale spektrum návštevníkov je limitované, takže teraz vystupuje už len raz za pol roka. Súvisel s tým aj časopis, keďže sme chceli písať poeticky o športe, ale nakoniec v ňom nebol o športe ani jeden článok.“

Vzdali ste to?

„Nie, len teraz máme podtitulok Skupina Kvašňák - spoločenstvo zaoberajúce sa športom a zároveň šport popierajúce. Zredukovali sme to tak, že v úvode každého predstavenia hovoríme výroky slávnych futbalistov. Tu je jeden, od nemeckého futbalistu Andreasa Möllera: Pocitovo som mal dobrý feeling.“

Vy ste známy aj svojou poéziou, pred tromi rokmi ste sa uviedli zbierkou Oslavné básně. Nie je to trochu neskorý debut?

„Píšem z donútenia. Pri rôznych vernisážach či písaní technických správ k projektom ma konkrétnosť týchto textov prestáva baviť, a tak v zúfalstve začínam veršovať.“

Krst vašej knihy bol dosť netradičný, futbalový. Ako ste prišli na nápad, aby legendárny Antonín Panenka kopal na javisku jedenástku Šteindlerovi loptou, v ktorej boli zasunuté vaše verše?

„Poézia pre mňa nie je obmedzená literárnym útvarom. Napríklad z baletných kriviek môžem odvodiť krivky lustru, rovnako Jágrove piruety a kľučky sú korčuľami písané básne do ľadu. To platí aj o Panenkovej penalte vo finále ME 1976, keď v najvypätejšej situácii si dovolil žart a muskulatúrnemu Nemcovi Maierovi poslal dostredu brány padajúci list a rozhodol o našom titule. A presne to isté urobil na krste Šteindlerovi, ktorý sa vždy rád hrá na Seppa Maiera.“

Naozaj vás tá Panenkova penalta až tak fascinovala?

„Považujem ju nielen za maximum školy absurdného humoru, ale aj za vrchol českej poetiky.“

ALEXANDER BALOGH