é deti dochádzajú do Gabčíkova.

V základnej škole v obci Dobrohošť je pár dní pred začatím školského roka ticho. Trieda je pripravená - vyvetraná a uprataná. Riaditeľka a zároveň aj jediná učiteľka čosi píše na počítači, na lavičke na chodbe čakajú kôpky učebníc.

S prechodom pod obec tu neboli žiadne problémy. Hoci v niektorých malých obciach sa zrejme školy rušiť budú, riaditeľka ZŠ v Dobrohošti Sylvia Nagyová sa takéhoto osudu zatiaľ neobáva. Aj keď má iba jedenásť žiakov od sedem do jedenásť rokov. Medzi nimi aj niekoľko detí z tri kilometre vzdialenej Vojky. „Starosta povedal, že kým je on starostom, školu nezruší,“ hovorí. Ale nemá žiadnu predstavu o tom, či bude obec schopná dofinancovávať chod školy, prípadne jej plat. Ešte nedávno tu boli dve triedy a v škole učili dve učiteľky. Sylvia Nagyová prišla pôvodne učiť do školského klubu. „Riaditeľkou som od februára 2002,“ vysvetľuje. „Kolegyňa vtedy odišla na materskú dovolenku.“ Ďalej po prúde Dunaja sa dostanete do Vojky, potom nasledujú Bodíky.

V Bodíkoch sa škola vyhrieva na slniečku, muchy bzučia, záclony povievajú. Dvere sú zavreté, nikde nikoho. Trávnik okolo budovy z roku 1936 je čerstvo pokosený. Rámy na oknách by potrebovali nový náter, omietka a strecha tiež nie sú v najlepšom stave. Ale vnútri je čisto a sucho. Starostka obce Magdaléna Ághová zoskakuje z bicykla a odpovedá: „Do školy bude chodiť osem detí, do susediacej škôlky ich prihlásili šesť.“

Školáci nemajú poobedňajší školský klub - nepotrebujú ho, ich mamy sú väčšinou doma. Nie je tu ani kuchyňa, obedy nosia vo varniciach zo škôlky vo Vojke.

Aj tu ako inde na Slovensku sú ešte niektoré faktúry za elektrinu neuhradené, ale starostka sa spolieha na to, že štát dlhy vyrovná. „Viete, rodičia by asi nemohli školu finančne podporovať, mnoho z nich je nezamestnaných,“ vysvetľuje Magdaléna Ághová.

Na otázky týkajúce sa perspektív školy krčí plecami: „Neviem, ako to bude vyzerať. Uvidíme. Zvládneme alebo nezvládneme. Teraz musíme predovšetkým kúpiť uhlie, drevom to tu nevykúrime.“

(gal)