"To te džade idú," kričali na Osturňanov ľudia zo susedného Ždiaru. Džad je chuligán, lajdák, tĺk.
Osturňan má svoje vlastné nárečie, po svojom oslavuje Pána Boha a nikdy sa nedal komunistami skolektivizovať. Je tvrdohlavý, odmieta sa prispôsobiť. Ako obvykle, susedom to dvíha žlč. Je hrdý - a pre nich je džadom. Zamagurská dedinka Osturňa na slovensko-poľskom pohraničí bývala samostatným predmetom štúdia etnológov.
Tajomné nezrozumiteľné nárečie, karpatské rituály, aj pôdorys obce, ktorý pôvodným retiazkovým osídlením pripomína stonožku vyvalenú v úžľabine, utŕžili v dvadsiatom storočí od centrálnej moci pekných pár úderov pod pás. Zdalo sa, že Osturňu čaká pomalé umieranie.
Stalo sa však niečo, čo zvrátilo pozvoľný pád. Pár mladých, tlačených existenčnými problémami, sa rozhodlo neodísť do mesta. Do Osturne prišiel nový, vitálny farár. Potomkovia starousadlíkov sa začali objavovať pred miestnym koloniálom. V dedine duchov založili asociáciu na oživenie obce. V krátkych prestávkach medzi kŕmením dobytka a ťažkou prácou v lese snívajú o agroturistike a lepšom živote.
Ak niečo nevymyslia, odsťahujú sa. A Osturňu obrastie tráva.
Reportáž z Osturne čítajte v sobotu v Magazíne SME.
