Podnetom na spoločné vystúpenie štrnástich členov Klubu konkretistov je vyjadrenie úcty k celoživotnému dielu významného predstaviteľa geometrickej tendencie, maliara, grafika a ilustrátora Alojza Klima, ktorý navždy opustil slovenskú výtvarnú scénu na jeseň roku 2000. Klimo sa stotožnil s konštruktívnymi tendenciami a v tvorbe ich rozvíjal od prvej tretiny 60. rokov a následne po štyri dekády. Osobitý bol kombináciou kompozičnej prísnosti, uvoľnenou hravosťou rukopisnej stopy a zmyslom pre živosť farebných harmónií „uzamknutých“ do pravouhlej kompozičnej osnovy.

Začiatkom 90. rokov po dvadsaťročnej odmlke a prerušení oficiálnej existencie bol Klub konkretistov znovuoživený. Alojz Klimo sa stal jeho členom, ozdobou a pýchou. Samotný slovenský Klub konkretistov jestvuje od roku 1993, organizačným rozčlenením z pôvodne celoštátneho - československého.

Venujme sa v krátkosti aktérom prítomnej výstavy: Antal, Čihánková, Klimová a Maňka sa v tejto tendencii zviditeľnili už v polovici 60. rokov a postupne rozvíjali osobné programy, v nich zotrvávajú, poťažne niektorí z nich prekonali čiastkové útlmy. Najdynamickejšie spomedzi nich sa v súčasnej etape prejavuje Klimová, ktorá svoje materiálové obrazy - reliéfy z farebných kovových fólií - dopracovala mentálne i technologicky do systémovej čistoty a vyžaruje nimi magické posolstvo zďaleka nie „studenej“ geometrie.

Mnohostranný výtvarník J. Bartusz, v priebehu rokov striedajúci objektívne i subjektívne determinované výtvarné programy, vzdal poctu Klimovi „počítačovou“ plastikou zo začiatku 70. rokov a minimalistickými maľbami na papieri, tzv. sekundovými.

Š. Belohradský vystavil antikorové, hydronáliové a plexisklové plastiky, v ktorých od polovice 60. rokov priebežne rozvíja priestorové vízie konkrétov - utopických architektónov. A. Cepka zverejnil drobné kresbové štúdie zo 70. a 80. rokov, ktoré slúžili ako východisko na tvorbu unikátnych, technicistne perfektných autorských šperkov.

Noví členovia M. Balážová, V. Hulík, J. Sekal a J. Švec obohatili tvárnosť výstavy maľbou, počítačovou grafikou a kresbou. Balážovej obrazy z cyklu Hadia geometria vyžarujú silu svojskej ornamentiky a farebného dvojzvuku, Hulíkove farebne i priestorovou víziou hýriace „labyrinty“ spolu so Sekalovými čiernobielymi opusmi využívajú neosobné postupy počítačovej tvorby, zatiaľ čo Švec vytvára kompozičné sústavy obrazcov na základe kombinatorických východísk.

Výstava ako celok predstavila autorov troch generácií, kde spoločným menovateľom bol - konkretizmus - a cieľom: pocta Alojzovi Klimovi.

ĽUBA BELOHRADSKÁ

(Autorka je výtvarná teoretička)