FOTO - Archív
ené i sofistikované úvahy o živote v pravde chalupy, šišatosti knedlíkov či kutilstve Ferdu Mravenca. Kniha má veľký úspech nielen v ČR, ale aj u nemecko-rakúskych susedov. S autorom úspešného bestselleru urobili rozhovor Lidové noviny.Vyprofilovali ste sa ako expert na českosť. Naozaj veríte, že existuje nejaké české kolektívne ja alebo národná povaha, o ktorej by sa dalo hovoriť ináč, ako sa hovorí v krčme pri pive?
Celkom jasne existuje národná identita. Je to príbeh, ktorý rozprávame o svojich dejinách. Tento príbeh má faktickú a interpretačnú bázu. S tou našou story však máme problém. Rozprávame, ako sme trpeli, statočne vzdorovali a napokon si vybudovali svoj štát, ba teraz dokonca aj demokraciu. Máme však problém s odsunom Nemcov – nevieme vysvetliť, prečo sme práve my boli takí radikálni. Čo nám zabraňuje povedať, že nás to aspoň mrzí? Prečo neustále premýšľame, ako im povedať, že im to patrí? Máme problém s európskymi hodnotami, pretože štát nie je poľovnícka družina. My sme si však na život v družine poľovníkov zvykli. Obrana národných záujmov, o ktorej sa dnes hovorí, je vlastne obranou poľovníckeho revíru. My nechceme žiť vo väčšom revíre, lebo v tom by sme nemohli strieľať mladé srnky. Za každú cenu chceme brániť svoje lži. Lenže aj Nemcom a Rakúšanom trvalo dlho, kým si zvykli na slobodnejší svet.
Žijeme v poľovníckej družine? To by ste mali vysvetliť.
Sami si veľmi netrúfame. Pretrváva v nás vertikálne videnie sveta. Ibaže zdola nahor – všetci sa správame tak trochu poddansky. Keď sa nám však ujde nejaká funkcia či funkciočka, zrazu sa správame ako stelesnená vrchnosť. Sestra na pohotovosti so mnou hovorila ako s niktošom, ktorý by mal ísť umrieť niekam inam. Alebo: istý český literát mal do nemeckého slovníka českej literatúry dodať heslo Gruša. Objednávku prijal, vyzdvihol si honorár, ale heslo nedodal. Nemohol ma vystáť a nepochopil, že do takého slovníka sa človek nedostáva kvôli príslušnosti k nejakej poľovníckej družine, ale napríklad kvôli počtu prekladov a recenzií, teda na základe objektívnych kritérií. Aj v tomto prípade sa prejavila česká mentalita – sme stále členmi nejakej družiny. Strany, a tak ďalej… Primárne nás omína iba to, či sme v tej správnej strane. Mentálne žijeme v podzámčí. Svojím správaním si priamo koledujeme o nejakú vrchnosť. Ibaže, demokracia nie je vrchnosť, demokracia, to sú jednotlivci, ktorí sa nezmieria so všetkým.
Áno, osobné vzťahy sú u nás často dôležitejšie ako výkon. Trinásť rokov však žijeme v slobodnom svete. Naozaj sme sa ani trochu nezmenili?
Voľačo sa zmenilo. V obchode sa na mňa už niekedy aj usmejú. Proces zrenia a otvárania je pomalý, ale už sa začal. Sme súčasťou štrukturálnej zmeny. Posúvame sa zo sveta založeného na lokálnych identitách do sveta, v ktorom sa uplatníte iba v globálnej identite. Moja téza je: vstupujme do globálnych kontextov a obsadzujme v nich významné miesta. V hokeji sme majstri sveta, pretože dodržujeme a vylepšujeme systém hry. NHL a naša liga sú spojené nádoby. To platí aj pre politiku. Posledné české debaty o obrane národných záujmov svedčia o tom, že sa nám do sveta veľmi nechce. Lenže globalizácia je na pochode a dotkne sa nás – buď pozitívne, alebo negatívne.
Hovoríte, že otváranie sa voči svetu znamená vzdať sa identity? Nie je to skôr naopak? V epoche globalizácie má lokálna kultúrna identita pre ľudí čoraz väčšiu hodnotu.
Minule som videl, že sa môj priateľ Ludvík Vaculík dal nafilmovať, ako spieva v kroji. Strašne som sa smial. Na to sme robili revolúciu, aby sme dobrovoľne skončili vo folklórnom súbore? To nie je otváranie sa, ale skanzen! V krojovanej selanke si voľkajú aj niektorí Rakúšania. To je Heimatfilm, rozprávka o dobrom človeku s vnútornými hodnotami, ktorý doma, na chalupe, vzdoruje zlu spoza hraníc. Zachovajme si svoju identitu, ale hrajme toto divadielko aspoň v globálnej dedine. Tam však platia iné pravidlá.
Aké pravidlá platia v českej dedine?
Našinec nemusí byť hrdina. V českej literatúre sa neustále recykluje motív človeka, ktorý vyzerá ako nemehlo, ale vo vnútri je to čistá duša. Klasickým príkladom sú Ostro sledované vlaky. Mýtus o tom, že možno žiť na malej stanici uprostred najodpornejšieho konfliktu sveta a akoby náhodou urobiť hrdinský čin. Ja to nekritizujem, pozor – ja mám Hrabala a Menzela rád. Hovorím o mentálnej báze – navonok musíme jazdiť podľa pravidiel, ale vnútri si jazdíme po svojom. Nie náhodou je komédia naším najobľúbenejším žánrom. Vojnové či komunistické veselohry, vo všetkých je akási umelecká substancia.
Prečo majú Česi problémy s pravidlami globálnej dediny?
Po protireformácii sme žili v dvojhodnotovom svete. Vo svetle absolútneho dobra a absolútneho zla. Z tohto sveta sme sa pokúšali oslobodiť relativizmom. Ani zlo, ani dobro. Zapáčilo sa nám v zatuchnutom prostriedku. Český Pánboh nie je vševediaci, český čert nie je oberzloduch. V umeleckých prejavoch dokážeme byť veľkorysí, ale štát? To Česi nerobia radi a ani to nevedia robiť. Robiť štát, formovať ho, je res publica – vec verejná. U nás existuje iba res privata – súkromie na českej chalupe. Romantizmus a po ňom komunizmus rozdelili život na súkromný a verejný. Choď si na chalupu a v Prahe predstieraj, že pracuješ. Ja hovorím: Svet sa radikálne zmenil. To, čo bolo vo vnútri, je na povrchu, a to, čo bolo na povrchu, je vo vnútri. Chápete? V globálnej dedine platí pravidlo transparencie. A to je mentálny problém našich ľudí. Zvyknúť si na to, že všetko je verejné, že to verejné musíme brať vážne. To nie je ohováranie, to je medicínska diagnóza.
Netrpíme najmä nedostatkom politickej kultúry a zmyslu pre spoločnú vec?
To áno. Škandály, ako tie posledné na ministerstve zahraničia, sa môžu stať iba tam, kde štát nefunguje verejne. V Nemecku má poslanec každý ôsmy let zadarmo. Jeden ho využil tak, že si zaletel za frajerkou, ale neprešlo mu to. Viete prečo? Pretože oni robia štát viac ako my. Robiť štát znamená starať sa o spoločnú vec. Česká intelektuálna báza je veľmi európska, české umenie je otvorené, ale politická kultúra zodpovedá tej chalupárskej res privata. Nevýhodou demokracie je to, že ľud si zvolí iba to, čo má. Naša historická morálka vznikla na základe správneho odhadu, že absolútna dvojhodnotovosť je zlá, ale Česi z toho odvodili, že je možné žiť v ambivalencii. To je omyl. Dnes treba mať schopnosť vyznať sa v polyvalencii. To znamená, že aspoň občas niečo z res privata risknete v res publica.
Čo myslíte pod chalupárskou kultúrou? Aký imidž majú českí politici medzi svojimi európskymi kolegami?
Nemáme spoločenskú úroveň. Porovnajte viedenský ples s naším. Rozdiel je v spoločenských normách, v schopnosti komunikovať s rovnako vysokými triedami ostatných národov. Osobná dôstojnosť a česť sú kategórie, ktoré u nás hrajú menej podstatnú rolu ako v Poľsku či v Maďarsku. My sme vždy aristokraciou opovrhovali. Nájdite mi, okrem Boženy Němcovej, v literatúre nejakého dobrého šľachtica. Už Masaryk hovorieval, že potrebujeme päťdesiat rokov, aby sme sa naučili pohybovať v salóne.
Ešte štyridsať rokov máme čakať, kým sa vytvorí nová elita?
Spôsob správania sa mení. Keby som Čechov nedokázal vnútorne zastupovať, určite by som to nerobil. Musíme si začať vážiť svojich vzdelaných ľudí, starať sa spoločne o štát, učiť sa cudzie jazyky. To sú tri podmienky úniku z Heimatfilmu. Mali sme Havla, Václava Piateho, ako vravievam. Jeho posolstvo je veľmi pozitívne. Havel sa od začiatku pokúšal uniknúť z českej selanky. Česi však, bohužiaľ, nikomu neodpustili, keď ukázal formát. Najväčších českých literátov domáca kritika väčšinou nepoznala. Aspoň počas ich života.
Čo si o nás ľudia v Európe bežne myslia?
Mienka našich susedov o nás nie je bohvieaká. Stačí, keď si zoberieme negatívne rakúske idiómy a príslovia a uvedomíme si, koľko z nich je na našu adresu. Kradnúť sa hovorí „böhmisch einkaufen“. Vo Viedni existovalo divadlo, ktoré sto rokov zabávalo ľudí českým prízvukom v nemčine. Existuje však aj vzájomná pozitívna tradícia – na jednej strane priemyselné know-how, na druhej strane rakúsky vzdelávací systém. Ak však navštevujete Rakúsko s českým poznávacím číslom, dostanete v priemere o dve pokuty viac ako s maďarským či nemeckým. Apriórny negativizmus v tom nehľadajme. Je v tom láska i nenávisť. Nemecký vzťah je rôznorodejší. Na juhu sa podobá na ten rakúsky, na západe je prvá myšlienka o nás skôr pozitívna. Pre Francúzsko a Anglicko sme viac-menej na okraji diania, i keď skôr pozitívne. S Rusmi a Poliakmi máme tiež skôr pozitívne vzťahy. So Slovákmi sme sa rozišli civilizovane. Rozumieme si, ale sú to dva Heimatfilmy: jeden o Jánošíkovi a jeden o Kozinovi. Po invázii 1968 sme mali solídny imidž, ale vyžarovanie nášho komunizmu bolo mimoriadne primitívne a kruté v porovnaní so susednými krajinami. Mali o nás zlú mienku. Nakoniec tomu čelila iba Charta, hokejisti a pivo.
Ovplyvňuje táto zlá mienka naše ašpirácie na vstup do EÚ?
Nie sme lákavá nevesta, ale tou nie sú ani ostatní kandidáti. Najmä v juhonemeckom regióne existuje latentná nevraživosť. Rovnako u nás: „Nech si Nemčúri trhnú nohou, nech len ostanú, skopčáci, za horami.“ Dobiehame s vyplazeným jazykom, ale nemusí sa nám to podariť. Bol by som nerád, keby sme sa opäť rozhodli pre provinciu. Ale aj západniari by si zaslúžili. Nedôvera k strednej Európe má nebezpečné črty politickej hlúposti. Pretože my sme Európania a integrovať nás je nevyhnutné nielen z hospodárskeho, ale aj z bezpečnostného hľadiska. Kultúrne sme tradičné európske centrum. Nikam nevstupujeme. Sme kontextom samým osebe.
Vstup do EÚ dnes podporuje sotva polovica Čechov. Ako by ste presvedčili tých ostatných?
Ja viem, že niekto na chalupe si hovorí: „No a čo? Kapry si do rybníka aj tak nasadím.“ Nedávno som čítal nemecké Dejiny vzdelanosti. Veľký bestseller. Poľská či česká vzdelanosť podľa autorov nezohrala nijakú rolu. Tradičná chyba! A to je ďalší dôvod, aby sme boli pri tom. Aby si nemohli dovoliť ten prezieravý postoj. Tomu by mohla pomôcť aj moja kniha.
Do akej miery je špecifická vaša osobná skúsenosť?
Najzásadnejšou skúsenosťou môjho života je, že som bol trikrát obžalovaný, raz ma zavreli, potom zbavili občianstva iba preto, že som bol Čechom v Čechách. Do dvadsiatich štyroch rokov mi každý hovoril: „Toto nemôžeš napísať, kým nie si v tej či onej poľovníckej družine.“ A keď som povedal, že chcem poľovať sám a priniesol im tristo prepelíc, tak im odhryzli hlavu a povedali, že to neplatí. Potom ma nepustili späť do vlasti, a tak som bol odsúdený žiť tam, kde toto neplatí. Moja práca sa začala od začiatku, už mi nikto nič neznehodnotil. Študenti v Amerike mi moju story závideli, ale nechápali, aká je strašná. Nakoniec ma doma vymenovali za veľvyslanca. Mohol som odmietnuť, ale ja nie som romantický básnik. Diplomacia má čosi spoločného s literatúrou; ide o formulovanie problému v rámci ne-bivalentného sveta. To vyhovuje môjmu naturelu.
Ako by sa mali intelektuáli angažovať v modernej európskej politike?
Delenie medzi intelektuálom a politikom je typicky české, prípadne stredoeurópske. V literatúre môžete niečo nehovoriť alebo to povedať inakšie; ako politik to musíte. To nie je nemravnosť, ale rola. Intelektualita je však trvalá báza. Intelektuál je ten, kto dokáže inteligere rozlišovať veci čo najpresnejšie v danej komplexnosti. Čoraz intenzívnejšie sa bude na politike podieľať, pretože politika bude čoraz inteligentnejšia. Politika bude čoraz viac diplomaciou. To je moja prognóza. Pán Haider a iní úprimní punťovia dostanú kruto na zadok.
Čím ste vlastne vy? Politikom? Básnikom? Intelektuálom? Alebo čechospytcom…?
Na prvom mieste som český literát. Spisovateľ, ktorému sa pošťastilo hovoriť rozprávkovou i politickou rečou. Nie som básnik, nie som tvorcom mýtov. Ak už, potom skôr lyrik, či po anglicky writer, človek, ktorý píše. Používa slová. Slovo sa po grécky píše logos. Znamená to slovo na počiatku, teda Pána Boha, ale aj žalobu, argumentáciu, rozprávanie, hovorenie. Táto báječná zmes je môj odbor. Poeticky som vždy chcel byť Jásonom aj Orfeom, nie tým stredoeurópskym romantickým typom. Politicky by som chcel, aby sme sa dostali do Európskej únie.
Autor: Lidové noviny (Krátené)
