Tankred Dorst a Ursula Ehlerová. FOTO - ISOLDE OHLBAUM
Nudné sú hry, ktoré len balia ideológiu do slov, hovorí nemecký dramatik Tankred Dorst. TANKRED DORST, mladistvo vyzerajúci muž blížiaci sa k osemdesiatke, patrí už vyše tridsať rokov k najvýznamnejším nemeckým dramatikom. Jeho hry sa hrajú po celom svete. V roku 1990 dostal najvýznamnejšiu nemeckú literárnu cenu - Cenu Georga Büchnera. Niekoľkokrát bol ocenený ako dramatik roka. Vyše štvrťstoročia píše hry spolu so svojou manželkou Ursulou Ehlerovou.
„Náš život je ustavičný rozhovor, z rozhovoru sa často vynorí téma, nápad, príbeh. A vyvíja sa tak, akoby človek navliekal perličky na niť. A to nás baví,“ hovorí ona.
Obaja sú od roku 1992 spoluzakladateľmi a členmi najužšieho vedenia jediného festivalu súčasnej európskej drámy Bonner Biennale, na ktorom poskytli denníku SME rozhovor. Na Slovensku sa doteraz hrali ich hry Fernando Krapp mi napísal tento list a Merlin.
Často hovoríte o ilúziách generácie 1968 z pohľadu tretieho tisícročia. Tvrdíte: Boli to oni alebo niekto iný? Čas prebieha naprieč človekom. Ľudia sa menia?
„Je to tak. Máta ma taký obraz: Joschka Fischer a Hansjoachim Klein. V roku 1968 boli spolu, ako sa hovorí, na jednej lodi. A dnes je jeden ministrom zahraničia, druhého zatvorili ako teroristu do väzenia. Jeden bol ideológom, druhý pravoverným robotníkom. A tak, ako sa ľudia časom menia, menia sa aj pravdy.“
Čo je pravda?
„Tú relativitu môžete veľmi názorne pozorovať pri divadelných skúškach. Ako vysloví herec vetu, ktorú ste napísali? Čo pritom urobí? Ako sa zatvári? Podľa toho môže tá veta nadobudnúť úplne nové významy. Také, na ktoré pri písaní autor ani nepomyslel.“
Píšete spolu, ste manželmi. Ako to funguje?
„Baví ma ten zdvojený pohľad. Je zaujímavé, keď muži píšu o ženách alebo ženy o mužoch, nezaujímavé zväčša je, keď píšu muži o mužoch a ženy o ženách.“
Čo je v divadle najdôležitejšie?
„Divadlo je svet príbehov. Príbeh je najdôležitejší. Pre mňa je motorom postava, ktorá koná - často iracionálne a ešte častejšie nemotivovane. Ani v živote nie je každé ľudské konanie stopercentne motivované. Tak vznikajú príbehy, ktoré spisujeme. Nudné sú hry, ktoré len balia ideológiu do slov.“
Ideológii ste podľahli aj vy, nie?
„Áno, tej najzločinnejšej. Keď som mal pätnásť rokov, na konci vojny, bol som odhodlaný umrieť za vlasť. Za vlasť, ktorú ovládal Hitler. Nerozoznal som v tom veku zlo. Prihlásil som sa do vojny, predstavoval som si, že vojna je dobrodružstvo menej nudné ako škola. A poslali ma vyhrabávať mŕtvoly z rozbombardovaných domov v Norimbergu. Vo vojne som bol mesiac a potom tri roky v zajatí: v Anglicku a v Amerike. Zajatie bolo školou života.“
Desať rokov ste boli na čele Bonner Biennale, divadelného festivalu európskej drámy. Cestovali ste po Európe a videli stovky inscenácií. Čo sa za tých desať rokov zmenilo?
„Dnes je Európa otvorenejšia, slobodnejšia a jednoduchšie sa v nej pohybuje. Ale pre Bonner Biennale nehľadáme to, čo je podobné, ale to, čo je typické, čo je iné ako všade inde. Tie naše prvé cesty boli dobrodružné. V Moskve nás nasťahovali do bytu k čerstvej vdove po generálovi, ktorý práve umrel. Spali sme v posteli ruského generála, pili sme čaj s džemom a hľadeli cez okno na mokrý sneh. Žili sme ako Oblomov, debatovali sme s pani generálovou a do divadla sa nám ani nechcelo. Tento rok sme už bývali v hoteli Metropol, ale taký hotel by mohol byť aj v New Yorku.“
Ale navštívili ste napríklad aj Island. Aké to bolo tam?
„Island je krajina s najväčším počtom divadiel v pomere k počtu obyvateľov v Európe. Islandská prezidentka, priateľka Václava Havla, nám pri raňajkách povedala, že jej dlhoročná prax divadelnej riaditeľky bola najlepšou prípravou na jej terajšiu funkciu.“
A zmenilo sa nejako za celý ten čas postavenie autora v európskom divadle?
„Za posledných tridsať-štyridsať rokov celkom iste.“
Ako?
„Keď som písal koncom šesťdesiatych rokov prvé hry, dráma ešte musela rešpektovať isté pravidlá. Iné pravidlá platili pre divadelnú hru, iné pre rozhlasovú, iné pre televízny scenár. Dnes pravidlá nazývané well made play prestali platiť, texty putujú z média do média, autori sú menej zviazaní predpísanou formou. Pravidlá well made play boli obmedzením, väzením pre spisovateľa a dnes už neplatia.“
A čo platí dnes?
„V stavbe hry môžu byť skoky, medzery, zlomy, otvorené miesta. Tú dnešnú slobodu prinieslo autorom, paradoxne, režisérske divadlo, ktoré rozbilo na javisku konštrukciu klasických textov. A dnes už zasa my frfleme, keď režiséri vždy nerešpektujú našu síce omnoho uvoľnenejšiu, ale predsa len - ako sa nazdávame - dôležitú literárnu formu.“
