BRATISLAVA – Potravinové aféry nám vstupujú do súkromia a nútia nás od základov meniť stravovacie návyky. Pred pár rokmi sme citlivo reagovali na belgické dioxíny, kontaminovanú belgickú Coca-Colu, listeriózou nakazené francúzske paštéty alebo v posledných rokoch britskú či francúzsku hovädzinu postihnutú ochorením BSE.
Mnohí ľudia sú vyplašení. Neuvažujú však nad tým, že aj v minulosti nás veľakrát ohrozovali rôzne potraviny, len sme o tom málo vedeli. Terajšia nebývalá frekvencia potravinových škandálov je totiž daňou aj za rozvoj informácií a techniky. „Analytická technika je dnes oveľa lepšia ako pred pár rokmi. Sme schopní identifikovať aj minimálne množstvá škodlivých látok a poznáme oveľa viac ich druhov ako v minulosti,“ hovorí Jozef Kerekréty, nezávislý konzultant pre potravinárstvo.
Druhou skutočnosťou je podľa neho informovanosť. Ak sa vyskytne udalosť, ktorá je zaujímavá v niektorom bode zemegule, celá planéta je schopná dozvedieť sa o tom v priebehu niekoľkých minút. Ďalším faktorom je koncentrácia potravinárskej výroby – aféry sa dotýkajú mnohonásobne väčších objemov potravín. Stačí jeden škodlivý výrobok a z obehu sa stiahnu státisíce ďalších. „V jednej fľaši detskej výživy nájdu napríklad salmonelu, a hoci vo zvyšných piatich miliónoch vyrobených v ten deň sa už nenájde, zvyšok sa zastaví,“ hovorí Kerekréty, „oveľa väčší je aj pohyb tovaru v rámci medzinárodnej výmeny, čo vedie štáty nielen k opatrnosti medzi sebou navzájom, ale aj k obchodnej vojne.“
Vzhľadom na veľké rozmery potravinárskych afér je potrebné, aby orgány dozoru konkrétnejšie rozlišovali, kde sa objavila kontaminovaná potravina alebo choroba, v ktorom stáde, oblasti alebo na koľkých kusoch dobytka. V krajinách sú rádovo tisíce kusov kráv a je tam i množstvo takých, ktoré nikdy nedostali kŕmny preparát, pásli sa na lúkach a ich mäso je úplne bezpečné. Podľa Kerekrétyho sa dá vždy presne rozlíšiť, ktoré stáda boli ako chované a prikrmované, no získať informácie trvá istý čas. „Pamätám sa na podobné reakcie z obdobia Černobyľa. Potraviny, ktoré ešte neboli rádioaktívne, sa zaorali do zeme a o potravinách, ktoré sa stali rádioaktívnymi – pretože zvieratá zožrali krmivo z polí, kde sa prvky rádioaktivity zabudovali do rastlín – už nikto neuvažoval. Ľudia ich zjedli. A naopak potraviny, čo boli v dňoch havárie vyhlásené za nebezpečné, nebezpečné neboli, lebo ich stačilo napríklad umyť.“
Odborníci aj tak tvrdia, že nič z toho, čo konzumujeme, nie je absolútne bezpečné. „Dávka robí jed. To hovoril už Paracelsus. Znamená to, že v určitom množstve môžeme látky, ktoré nám škodia, prijímať – a aj ich prijímame, ale neuškodia nám, pretože celý život ich prijímame v malých koncentráciách,“ tvrdí Kerekréty, ale zároveň nabáda na opatrnosť. Tlak na ľudí je totiž oveľa silnejší ako kedysi, súvisí to s rastom priemyslu, ktorý má nad konzumentom prevahu. Priemysel sa podľa neho vzhľadom na čoraz väčšie rozmery chce správať tak, aby demonštroval, že mu ide o bezpečnosť konzumenta. Ak sa vyskytne jediný prípad chybnej potraviny, z vlastnej iniciatívy a bez donútenia by mal stiahnuť výrobky z obehu napriek tomu, že ho to stojí veľké peniaze. Má ukázať, že nič nenecháva na náhodu. Je to budovanie vzťahu – zákazník musí výrobcovi dôverovať aj počas aféry, aj mimo nej.
„Pokiaľ ide o slovenské potraviny, je nefér tvrdiť, že sú zdravšie než zahraničné alebo že naše predpisy sú tvrdšie ako zahraničné. U nás je totiž pohľad na potraviny iný ako vo svete,“ vysvetľuje Kerekréty. „Tam sa dívajú na potravinu z hľadiska celého výrobného procesu – od kŕmnej zmesi až po stôl. Aj preto sa tam objavujú aféry. U nás sa pozerá až na to, čo je na stole a na pulte – teda na finálny produkt. Nepýtame sa, akým procesom vznikol. Vopred vyhlasujeme, akú má kvalitu, ale nemáme každodennú frekventovanú kontrolu technologického procesu v teréne. Kontrola technológie a podmienok výroby sa tu niekedy podceňuje.“
TÁŇA RUNDESOVÁ
