Michelangelo Antonioni so svojou manželkou Enricou 5. septembra na tohtoročnom filmovom festivale v Benátkach, kde získal cenu San Marco.
Fellini raz o ňom vyhlásil, že je najväčším nositeľom filmárskej intuície. Michelangelo Antonioni reagoval na poklonu slovami, že sa len snaží pozorovať veci okolo seba. V titulnej poviedke z knihy Kouzelník u Tiberu (Odeon, 1989) o tom doslova píše: „Keď nemám nič na práci, obvykle sa začnem pozerať okolo seba. Aj pozeranie má svoju techniku, lepšie povedané niekoľko techník. Ja mám svoju. Spočíva v tom, že od reťazca obrazov dospejem k stavu vecí.“
Na nedávnom filmovom festivale v Benátkach udelili klasikovi talianskeho filmu cenu San Marco za celoživotné dielo.
„Moje oči už nevidia jasne, ale ctím si každé uznanie svojej práce,“ povedal režisér, ktorý bude mať o dva týždne deväťdesiat rokov. „Stále sa snažím čosi urobiť, ale to podstatné som už vo svojich filmoch povedal. Ak sa moje veci dodnes premietajú a, ako mi hovoria ľudia, sú aj stále inšpirujúce, je to pre mňa najväčšie zadosťučinenie.“
Zberateľ pohľadov
Michelangelo Antonioni sa narodil 29. septembra 1912 v severotalianskom meste Ferrara v dobre situovanej rodine príslušníkov strednej triedy. Získal tradičné vzdelanie, ktoré ukončil na univerzite v Bologni. Architektúra, výtvarné umenie, obchod – to všetko boli oblasti, ktoré neskôr režisérovi pomohli v jeho sociologickom pohľade do vnútra vecí. Mladý Michelangelo nezanedbával ani telesný rozvoj – v dvadsiatich sa stal amatérskym majstrom severného Talianska v tenise. Až potom prišlo filmárske štúdium.
„Mladosť a dospievanie ma naučili osobnej disciplíne,“ spomína Antonioni. „Peňazí som dostával od rodičov len toľko, koľko som potreboval. Vedel som, že ak chcem niečo dokázať, musím hľadať motiváciu z môjho vnútra.“
Antonioniho motivácia ako ctiteľa intuície spočívala v zberateľstve pohľadov, ktoré si až neskôr spätne hľadajú svoje vysvetlenie. Z tejto stránky ho poznáme najmä z výroku: „Robím filmy skôr žalúdkom než mozgom.“
Filmársky pôsobil už pred vojnou, za Mussoliniho éry, keď prispieval kritikami do mierne opozičného časopisu Cinema. Potom spolupracoval vo Francúzsku s Marcelom Carném a doma s priekopníkom neorealizmu Robertom Rosselinim.
Rozbitie neorealizmu
Začínal dokumentmi. Po hranej elégii Výkrik, chmúrnom portréte beznádejne osamelého robotníka z krajiny okolo Pádu, sa preslávil tzv. tetralógiou citu z rokov 1959-1964: filmami Dobrodružstvo, Noc, Zatmenie, Červená pustatina. Ako píše filmový vedec Jiří Cieslar (Reflex 34/2002), „boli to obrazy hlbokých ľudských kríz, samoty, citového zostarnutia príslušníkov vyššej či vysokej spoločenskej elity z rokov talianskej hospodárskej stabilizácie“.
Už v tomto nástupe bolo jasné, že Antonioni spolu s Fellinim a Viscontinim prišli na tento svet rozbiť neorealistickú doktrínu. Antonioniho už nezaujímali chlapci z ulice v podaní Vittoria de Sicu. Na tému dňa sa dostal psychický ponor do duše príslušníka strednej triedy a na jeho osude zobrazenie nepresných, nespoľahlivých hraníc medzi realitou a snom. Diváci zostali v šoku. V roku 1960 ho na cannskom festivale snobské publikum a časť kritiky vypískalo. Film Dobrodružstvo bol nestráviteľný. Aká kríza indivídua a nemožnosť komunikácie s ostatnými, keď tempo moderného sveta je až tak neuveriteľne rýchle? Antonioniho emotívna hĺbka však bola zdrvujúca. Keď prišiel do Cannes v roku 1967, atmosféra sa už prudko zmenila. Jeho film Zväčšenina získal Zlatú palmu.
Zväčšenina a swingujúci Londýn
Antonioniho Zväčšeninu považujú mnohí za možno najslávnejší film šesťdesiatych rokov. Po Cannes prišli desiatky ďalších cien. Vo svete zavládlo nezvykle jednotné nadšenie kritikov a širokého publika. Aj v Československu hneď po prvom uvedení filmu na jeseň roku 1968.
Antonioni sa zachoval ako vedec-sociológ. Osem mesiacov žil v Londýne, na magnetofón vyspovedal desiatky umelcov, príslušníkov najrôznejších profesií, modelky, fotografov, divadelníkov, maliarov, študentov. Večer čo večer chodil po kluboch, do zápisníka zachytával rôzne obrazové či slovné signály „swinging London“ – hudobne tepajúceho svetového centra šesťdesiatych rokov. Potom tam medzi marcom a augustom 1966 nakrútil Zväčšeninu. Po anglicky, s anglickými hercami, s „hendikepujúcim stimulom“ cudzieho prostredia, v ktorom kdekomu zle rozumel, ale o to viac zbystril svoje zmysly, najmä cit pre farebnú vizualitu mesta, ľudí, tvárí a pohybov. Spolu s kameramanom Carlom di Palmom pochopil, že „záber nemôže byť ani o centimeter posunutý“.
„Michelangela som mal veľmi rád. Akosi som vytušil, že to, čo nie je na papieri, ale v jeho hlave, bude vynikajúce, a úplne som sa mu podriadil. I keď prispôsobiť sa jeho požiadavkám bolo ťažké,“ povedal počas tohtoročnej návštevy Prahy dnes 60-ročný herec David Hemmings, predstaviteľ ústrednej postavy Zväčšeniny, fotografa Thomasa. „Bol to geniálny a drsný tvorca so sadistickými sklonmi. Nezaujímal sa o názor herca na postavu, jednoducho sme museli plniť jeho rozkazy. Vedel, že som v tých najlepších rukách. Hovorilo sa, že je konfliktný, ale ja som to nezistil. Legendárna Zväčšenina ostala vlastne dodnes tajomstvom – a to je dobre.“
Pantomíma ako hra na život
O Zväčšenine sa vraj napísalo už vyše štyristo rôznych štúdií, analýz i diplomových a doktorandských prác, ktoré skúmajú film zo všetkých stránok. Tajomstvo Antonioniho filmu sa však zrejme nikomu odhaliť nepodarilo a už sa pravdepodobne ani nepodarí. K najdiskutovanejším patria práve posledné zábery: Thomas, s fotoaparátom už len zaveseným pri boku, sa pridá k skupine mímov, ktorí na kurte predstierajú tenisové pohyby bez loptičky. Sťažka i pobavene im podá zdanlivo odpálenú tenisovú loptičku a kamera potom zachytí jeho po prvý raz zneistenú tvár. A vzápätí vo veľkom obrazovom celku zmizne Thomasova postava v bielych texaskách, čiernom saku a svetlomodrej košeli z trávnika.
„Thomas – tento majster pohľadov, manipulátor, aranžér, ktorý vo svojom malom ateliérovom kráľovstve už skoro uveril, že vládne fotografovanou realitou ako svojimi modelkami, zrazu zavetrí hranice svojich možností. Niečo mu „uniklo“, zažil otras, pocit úplnej samoty. Po prvý raz sa nepozerá dravo ako vlk po svojom okolí, ale obráti svoj pohľad do seba, na svoj doterajší život,“ napísal J. Cieslar.
Antonioni je človek otázok, nie odpovedí. Fakt, že Thomas zachytil prvý prúd nových otázok, napovedajú aj posledné slová zo scenára k pantomimickej tenisovej scéne: „Fotograf sa ešte raz sotva znateľne usmeje. Potom zvážnie, je trochu vyvedený z miery. Odvráti zrak od hry, sklopí oči na trávu, ale v skutočnosti sa na nič nepozerá. Je to pohľad niekoho, kto sleduje akúsi vnútornú myšlienku a ešte nevie, či je úzkostná alebo aj upokojujúca.“
Ešte ma neodpisujte
Po mozgovej príhode z roku 1995 sa Antonioniho hovorkyňou stala jeho manželka Enrica, ktorá mu asistuje aj pri nakrúcaní. Po spolupráci s Wimom Wendersom na filme Za mrakmi (1995) sa jeho filmografia zatiaľ končí pri minuloročnom pripravovanom filme Just to be Together, ku ktorému napísal scenár Rudy Wurlitzer (Homo Faber, Malý Budha). Enrica avizovala aj film Eros, ktorý mal Antonioni realizovať ako nízkorozpočtový film spolu s Pedrom Almodóvarom a kórejským filmárom Wong Kar-waiom.
„Bude to malý film s veľkým erotickým nábojom, nakrútený za málo peňazí, jednoducho, s neznámymi hercami. Presne to, čo Michelangelo potrebuje,“ povedala majstrova manželka Enrica. Zatiaľ je však okolo tohto filmu ticho.
Je to koniec veľkého mága?
„Ešte ma neodpisujte,“ odpovedá Antonioni a divákom zostáva len čakať, čo ešte z majstrovej geniálnej intuície zostalo.
