Hilary s otcom Georgeom pri prvom prijímaní.
Hilary s matkou Ginny. Už rok žijú samy.
Hilary ako desaťročná s otcom na člne.
Hilary Strauchová stratila pred rokom v newyorských dvojičkách otca.
V bledožltom dome v mestečku Avon, v americkom štáte New Jersey, zazvonil telefón. Bolo 11. septembra 2001. Ginny bola práve v kuchyni. Kedysi bola učiteľkou angličtiny, ale po narodení dcérky Hilary zo školy odišla a pracovala len dva razy do týždňa v avonskej verejnej knižnici. Manžel George, s ktorým sa spoznali pred vyše dvadsiatimi rokmi, si neželal, aby pracovala na plný úväzok.
„Stačí, ak budeš v práci dvakrát do týždňa, ostatné dni sa staraj o dcéru a dom,“ navrhol jej.
Ginny nevie povedať, prečo nemala v to ráno zapnuté rádio ani televízor. Akosi si vraj odvykla počúvať predpoludním správy či hudbu. Nechávala si to na poobedie, alebo ešte radšej na večer.
Budova sa otriasa
„Myslela som si, že mi volá priateľka Ester, a tak som išla pokojne k telefónu. Na druhej strane bol však George. Hlbokým hlasom mi oznámil, že v mrakodrape, v ktorom pracoval, sa niečo stalo.
„Cítim dym a budova sa otriasa. Zapni si rádio, ešte zavolám.“
Ozval sa ani nie o desať minút. Plakal.
„Cítila som aj cez telefón jeho slzy. Vravel mi, že ma miluje, že miluje našu dcéru Hilary a že mám byť pokojná, vraj ich začali evakuovať.“
Od tej chvíle už Ginny pokojná nebola. Pozerala sa na televíziu, a to, čo videla, ju presviedčalo o jednom – že Georgea už nikdy neuvidí. Z toho sa predsa nemohol dostať.
Manžel, manažér bezpečnostnej spoločnosti AON, mal kanceláriu na 99. poschodí južnej budovy Svetového obchodného centra v New Yorku. A práve do tohto mrakodrapu narazil druhý boeing unesený teroristami. Pod 99. poschodie!
George mal v tej chvíli pred sebou už len niekoľko minút života.
Dievča s hrdzavými vlasmi
Ich jedenásťročná dcéra Hilary bola v tej chvíli na pláži pri oceáne. Práve sa jej končili prázdniny. Z domu odišla len pred chvíľou aj s kamarátkou Elisabeth. Na pláž to mali len kúsok. Občas, keď sa vlny zdvihli, videla Hilary oceán aj z okna svojej izby.
Desať rokov sa manželia Strauchovci pokúšali o splodenie dieťaťa. Navštívili množstvo lekárov, no bezvýsledne. Všetci im však odporúčali jedno: ste ešte mladí, ešte stále môžete mať deti. Len to treba skúšať.
Manželia teda skúšali.
„Jedného dňa, mala som už tridsaťšesť rokov, som ráno zažila nezvyčajný pocit. Bolo mi nevoľno, cítila som úzkosť, ale k obedu mi to prešlo. Podvečer sa však nevoľnosť vrátila. Nevedela som, o čo ide, nevedela som tento stav ani pomenovať. Georgeovi som radšej nič nevravela. Keď som išla o niekoľko dní k lekárovi, vykríkol: Ste tehotná! Skoro som zamdlela. Onedlho som porodila krásnu dcérku. Dali sme jej meno Hilary. Manžel bol najšťastnejším tvorom na zemi.“
Hilary dnes patrí v škole medzi najlepších žiakov, učí sa na samé „áčka“.
„Vždy bola zázračným dieťaťom,“ vraví Ginny. „Po mne má najmä hrdzavé vlasy, ale po manželovi oveľa viac. Je bystrá ako on, pracovitá a veľmi múdra. „
Opakovane sa dcérke vraj stávalo, že ju na ulici pristavili cudzí ľudia a pýtali si od nej autogram. „Ty si Annie, však? To máme ale šťastie, podpíš sa nám.“
Pre hrdzavé vlasy si ju mýlili s herečkou, ktorá hrala v úspešnej divadelnej hre na Broadwayi.
Otec zachraňuje iných
Zatiaľ čo Ginny bola presvedčená, že George sa už nikdy nevráti, Hilary na stratu otca ani nepomyslela.
„Určite pomáha zachraňovať iných,“ utešovala s úsmevom mamu, keď spolu s rodinnými priateľmi sledovali televízne zábery z padajúcich dvojičiek.
Prvé správy vraveli o tisíckach mŕtvych. V mrakodrapoch pracovalo v bežný deň okolo päťdesiattisíc ľudí.
Večer George domov neprišiel. Hilary si však ani tak nepripúšťala, žeby sa mu mohlo niečo zlého stať. Naopak, bola presvedčená, že jej otec sa stal v ten deň hrdinom.
„Veď môj otec je manažérom bezpečnostnej firmy.“
Firma, v ktorej George Strauch pracoval, sledovala bezpečnosť práce na rôznych pracoviskách. Kontrolovali, či majú zamestnanci podľa predpisu na hlavách pracovné helmy, či používajú bezpečnostné pásy. Nosieval so sebou dokonca aj merač decibelov, aby mohol v miestnostich merať hlasitosť hudby.
Hilary si neustále navrávala, že otec je určite v poriadku. Nerobila si starosti ani z toho, že sa od rána neozval. Určite má veľa roboty, presviedčala samu seba. Ak ju občas aj nejaká čierna myšlienka prepadla, hneď ju zahnala. Nahovárala si, že otec vyťahuje mŕtvych a ranených a nemá sa kedy ozvať. Alebo sa mu poškodil mobil a nemá ako zavolať, premýšľala.
Hodiny však ubiehali, a otec nechodil.
„Dnes asi príde neskoro,“ povedala Hilary mame a od únavy zaspala.
Otec sa neobjavil ani ráno. Hilary zostala doma. Aj jej škola, rovnako ako mnoho ďalších, ostala zatvorená. Amerika bola v šoku. Prešli ďalšie dni a otec sa nevracal.
Koncom týždňa navrhla matka, aby darovali záchranárom spodnú bielizeň a ponožky z otcovej skrine.
„Hilary sa ma spýtala, čo si otec oblečie, až sa vráti domov. Povedala som jej, že potom mu kúpime všetko nové.“
Zbierka do prasiatka
Keď išla Hilary prvý raz po 11. septembri do školy, bolo jej už jasné – otca nikdy viac neuvidí. Aj všetci v školskom autobuse vedeli, že Hilarin otec zahynul v mrakodrape. Spolužiaci však boli v rozpakoch, nevedeli, ako sa majú k nej správať. V autobuse to ešte ako tak šlo, ale keď vošla do triedy, bolo to horšie. Niekoľkí jej vyjadrili sústrasť, ale ani sa pri tom na ňu nepozreli. Jeden jej povedal, že vie, ako sa cíti, lebo pred časom sa jeho rodičia rozviedli a otec odišiel. Ktosi navrhol, aby začali do hlineného prasiatka zbierať drobné mince na pomoc obetiam. O päť dní trieda hlásila, že vyzbierali 68-tisíc desaťcentoviek.
Hilary nepozerá MTV
Ginny a Hilary majú za sebou ťažký rok. Ginny schudla trinásť kilogramov a Hilary stále nechápe, ako mohla dovoliť, aby ju otec navždy opustil.
„Keby som bola v ten deň ochorela, bol by zostal určite pri mne. Mohla som mať aspoň astmatický záchvat, aký mávajú moje priateľky.“
Matka a dcéra zostali samy. Ginny začala znovu učiť angličtinu a chodí každý deň do školy. A pritom pomáha dcére zmieriť sa so stratou otca. Pomáhajú jej v tom aj priatelia, učitelia a psychológovia.
Hoci má Hilary iba dvanásť rokov, vyjadruje sa na svoj vek veľmi dospelo.
„Cítim sa tak trochu schizofrenicky. Alebo, akoby som hrala dve postavy, ktoré sú mi úplne cudzie. Mám dve tváre. Jednu ukazujem ľuďom, ktorých veľmi nepoznám, druhú iba tým, ktorí sú mi blízki, ako je moja mama.“
Hilary je už rok bez otca a stále naňho myslí.
Tragickú udalosť si Amerika znovu a znovu pripomína na televíznej obrazovke. Hilary už rok radšej nesleduje správy. Nedokáže dokonca pozerať ani hudobnú stanicu MTV. Aj tam sú zábery padajúcich mrakodrapov a ona by v tom dyme „zbadala“ otca. Nepozerá ani kanál Planéta zvierat, ktorý mala predtým najradšej. Raz totiž sledovala program o zvieratách, v ktorom začali ukazovať stopovacích psov, ako hľadajú zvyšky mŕvol v troskách mrakodrapov. Odvtedy sleduje iba kanál Sieť jedla, v ktorom pripravuje vtipný kuchár nové pochúťky.
„Emeril je môj obľúbený kuchár, pretože je veľmi zábavný a rozptyľujúci. Ani ma nezaujíma, čo varí, dôležité je, že ani raz nespomenie jedenásty september.“
Podľa Time spracoval MICHAL HAVRAN
