FOTO - Archív
Existuje niečo také ako zmysel života?
Aj keď je to originálny postreh, mnohí by ho neprijali ako celkové a konečné vysvetlenie života. Ľudská existencia musí znamenať niečo viac ako len ľudské nešťastie.
Márne však hľadáme všeobecne prijateľnú definíciu zmyslu života.
Vieme, že sme sa narodili, a vieme, že zomrieme, ale nevieme, čo nás čaká medzitým. Väčšina ľudí žije bez toho, aby zmysel života objavili.
Možno aj preto sa kniha psychiatra českého pôvodu Viktora E. Frankla Človek hľadá zmysel stala po Biblii najpredávanejšou knihou v USA. Predalo sa jej už deväť miliónov. Vlani, po teroristických útokoch na Ameriku, znova takmer zmizla z pultov kníkhupectiev. Prečo?
Frankl tvrdí, že život je potenciálne zmysluplný za akýchkoľvek podmienok.
Ako väzeň v Osvienčime, Dachau a Terezíne si overil, že to, akým človek bude, záleží na ňom. Aj v koncentráku vzbudil extrémny hlad v niektorých ľuďoch zviera a v iných najjemnejšiu ušľachtilosť.
„Zmysel nie je možné do situácií umelo vložiť, je tam už prítomný, len ho treba objaviť. Životný zmysel nie je abstraktný, ale taký konkrétny ako situácia sama. Zmysel života nemôžeme človeku predpísať. Môžeme mu ho pomôcť hľadať, no nájsť si ho musí sám. Podobne ako nemôžeme niekomu nariadiť, aby sa smial, ale môžeme ho rozosmiať niečím humorným, musíme aj existenciálne frustrovanému človeku ukázať bohatstvo a cenu sveta hodnôt, a vôľa po zmysle vyklíči sama. Otázku zmyslu života treba koperníkovsky otočiť. Nepýtame sa, čo ešte môžeme od života očakávať, ale čo život očakáva od nás.“
Terapia vodou?
Sú obdobia v živote krajín, keď medzi ľudí vyrážajú psychológovia a psychiatri. Živelné pohromy dokážu zmeniť náš život v priebehu niekoľkých minút dokonca sekúnd. Zrazu príde veľká voda a vezme všetko alebo takmer všetko. To, čo zostane, sa zmestí do igelitovej tašky.
Niekedy neostane ani to.
Redaktorka Lidových novín Radka Kvačková vo svojom internetovom povodňovom denníku napísala: „Mojimi rukami zrazu prechádzajú stovky, vari tisíce predmetov, a vy neviete, kam s nimi. Nakoniec zostáva jediná možnosť – bez sentimentu všetko vyhodiť. Milované knihy tak zväčšili svoj objem, že nejdú von z knižnice. Treba si vziať na ne krompáč. Áno, všetky tie dejiny umenia, architektúry a diplomacie, Steinbeckovia, Šukšinovia museli von krompáčom. Najťažšie boli zviazané ročníky Mladých svetov z roku 1968 a 1969 a Zlatej Prahy zo začiatku minulého storočia. Je to neuveriteľne depresívne.“
Niektorých však také situácie paradoxne posilnia.
Herec, skladateľ, humorista Jiří Suchý je dnes bez svojho Semaforu. Voda mu vzala kulisy, archívy, vzácne klavíry, všetky kostýmy. Napriek tomu tvrdí: „Mňa všetky katastrofy a nepriazne osudu vyhecujú. Som vlastne tak trochu vo svojom živle. Život ma naučil prekonávať problémy, a dokonca, keď práve nie sú, mám mám pocit, že niečo nie je v poriadku.“
Terapia fotografiami
Starší manželský pár z Prahy dostal šancu vziať si niečo z domu tesne pred jeho zrúcaním. Hoci mal na rozmýšľanie celú noc a urobil si podrobný zoznam, nakoniec si za asistencie požiarnikov vzali z bytu albumy s fotografiami a usušenú svadobnú kyticu.
Desiatky ľudí, ktorí dostali pokyn zbaliť si evakuačnú batožinu, si do nej priložili pre istotu aj staré fotografie.
Prečo si ľudia ako prvé takmer vždy berú albumy s fotografiami?
Jedna zo žien povedala: „Aby som si mohla pozerať časy, keď sme boli šťastní.“
Psychologička Eva Naništová, ktorá už roky sleduje psychiku ľudí zo stredného Slovenska, ktorým pred takmer päťdesiatimi rokmi zaplavila veľká voda päť dedín, hovorí, že práve fotografie sú veľmi dôležité pre zabezpečenie kontinuity s minulosťou človeka.
„Je to vlastne dôležité pre identitu toho človeka. Zostane mu aspoň niečo, nejaké spomienky, ku ktorým sa môže vracať. Je to podobné, ako keď starší ľudia idú niekde do nemocnice alebo do penziónu, a tam si vezmú niečo, čo je im blízke. Všetkým tým, ktorí prežijú živelné pohromy, zemetrasenia, hurikány, záplavy to pomáha aj po rokoch udržať si svoju vnútornú stabilitu. Hľadať svoju identitu, kto sú, odkiaľ sú, ku komu patrili.“
