FOTO - Archív
Do malej kutice sa denné svetlo takmer nedostane.
Je zariadená, skôr zaprataná nábytkom stlčeným zo zbytkov, ktoré sa povaľovali pri kontajneroch a smetiskách. Tu býva sedemnásťročný Mirko s vystrašeným pohľadom. Do minulého roka sa tu tlačilo šesť ľudí, pes a mačky.
Traja bratia, ale ani ten pes nevedeli, čo je to byť vonku.
Od narodenia sú zvyknutí na smrad, špinu, nadávky, urážky, bitku a večný hlad. Otec ich pravidelne tĺkol. Všetkých zaradom. Stanka, Lacka, Mirka, mamu aj babku.
Keby veľká voda vzala Mirkov doterajší život, nesmútil by.
Beáta im zmenila život
Keď sa prisťahovala do tohto domu Beáta, netušila, ako sa jej susedia zamiešajú do života a ako ona im. Mnoho ľudí tvrdí, že zmysel života je v deťoch. Beáta deti nemá, ale miluje tie cudzie.
„Nemohla som sa na to pozerať, nemohla som to počúvať,“ vysvetľuje 42-ročná ekonómka Beáta Rapošová, prečo sa už štyri roky stará o podvyživené a týrané deti.
„Rovno som im povedala, príďte a zaklopte, keď budete hladní.“
Dvaja starší chlapci sú typické deti splodené v alkoholickom opojení. Osemnásťročný Stanko je retardovaný, je na úrovni dvoch-troch rokov, dvadsaťročný Lacko možno tak šiestich rokov.
Sú veci, nad ktorými zostane človeku rozum stáť. Vtedy sa pýtate, je vôbec možné, že sa takto správa človek?
Syna chceli vyhladovať na smrť
„Stanko má na chrbte hrb. Lekárka mu predpísala korzet, ale rodičia sa na to vykašľali a nedávali mu ho. Lekárka mamu varovala, že ak mu ho nebude dávať, hrb mu tak zatlačí vnútorné orgány, že môže do dvoch rokov zomrieť. Verila, že ich to vystraší a budú sa o dieťa starať. Oni si však z toho vydedukovali svoje.“
Zavreli syna v kutici a prestali sa o neho úplne starať.
„Asi dva-tri dni som ho nevidela. Pýtam sa ich, čo je so Stankom, a oni mi tak zvesela oznámili, že on aj tak zomrie, načo mu budeme dávať jesť. Ležal tam hladný, smädný, vysilený.“
Beáta sa vtedy rozhodla, že to ohlási na sociálnom.
„Ich mama ma vtedy uprosila, nech to nerobím, deti by jej vraj vzali. Práve si vybavila na ne nejaké zvýšené príspevky alebo čo. Tak som to neurobila.“
Smrad z bytu je neznesiteľný.
„V byte páchne, nikto sa neumýva, len najmladší Mirko a mama. Vždy som im sľúbila cukríky, aby sa umyli, ale oni sa ani nemajú nemajú kde, nemajú ani sprchu. Mirko sa u mňa umýval, ale ja tu nemôžem kúpať celú rodinu.“
Minulý rok mama zomrela. Mala rakovinu prsníka, možno spôsobenú bitkou.
„Otec ich stále tĺkol. Na mňa si netrúfol, ja mám totiž jeden zázračný nástroj,“ hovorí Beáta a vytiahne z kuchynského šuplíka veľký strieborný tĺčik na mäso. Položí ho vedľa albumu s fotografiami.
Je tam aj fotografia otca, ako leží na diváne, celkom spitý, otočený chrbtom k rodine, na ktorú sa úplne vykašlal. Keď na úrade podpisoval papiere, že sa vzdáva detí, bolo mu len ľúto, že už nedostane peniaze. Na pohreb, ktorý pomáhala zariaďovať Beáta, sa poskladali susedia.
Po smrti mamy to bolo pre deti ešte horšie.
„Začal si vodiť do bytu rôznych asociálov. Raz večer som sa s Mirom vrátila z ping-pongu, deti sedeli s babičkou v zadnej izbe, skrčené sa triasli od strachu a v prednej izbe boli nakvartírovaní opití bezdomovci. Otec nikde, išla som ich teda upozorniť, nech odídu, že tam spávajú deti. Odmietli, že môžem zavolať aj políciu. Išla som si domov po tĺčik a sekla ho do postele nad ich hlavu. Tak keď sa policajtov nebojíš, jednej nahnevanej ženskej s tĺčikom sa určite zľakneš. Hneď sa začali baliť.“
Bolo sa treba rozhodnúť, ako ďalej.
„Vedela som, že po smrti mamy budú musieť ísť dvaja dospelí retardovaní chlapci do ústavu. Nedopustila by som však, aby tam išiel aj Mirko, tam by sa zhumploval. Rozhodla som sa teda, že si ho osvojím. Netušila som však, čo ma čaká. Dostať dnes dospelého do ústavu je vec nad ľudské možnosti. So susedom nado mnou, lekárom na dôchodku, sme si rozdelili starostlivosť o nich. On behal po úradoch. Ja by som nevládala všetky tie vybavovačky a ešte aj pracovať.“
Po niekoľkomesačnej neuveriteľnej tortúre sa im podarilo umiestniť dvoch starších bratov v slepeckom ústave v Báhoni. Avšak len dočasne.
Beáta varí Mirkovi na obed tekvicovú omáčku, v pracovni na stole má rozložené účtovníctvo, ktoré robí firmám. Leží tam aj stoh dokumentov, ktorý musela vybaviť, keď žiadala o poručníctvo nad Mirkom.
Musela odpovedať aj na otázku psychiatra, či si neberie Mirka zo sexuálnych dôvodov.
Mirko už nemá vystrašený pohľad.
Dnes chodí Mirko s Beátou na všetky športové akcie, ktoré táto energická žena organizuje – rafting, turistiku, horolezecké túry do Tatier.
„Beáta je taký šialenec. To, čo robí pre tú rodinu, najmä pre Mira, je neuveriteľné. Brala tie decká na výlety, prvýkrát s ňou boli na výlete na hrade, vzala ich na šibačku, dovtedy boli zavreté doma v pivničnej kutici, a nikto ani netušil, že existujú. To by urobil asi málokto,“ hovoria jej známi.
Ak by si niekto myslel, že to robí nebodaj kvôli peniazom, tak sa mýli – pestúnska odmena je smiešna suma, okolo 1300 korún na mesiac.
„To Miro zje za týždeň,“ hovorí Beáta, ktorá zatiaľ nedostala ešte ani korunu.
Minulý týždeň telefonovali z ústavu, že Stanko a Lacko sa musia vrátiť domov. Beáta je znova zúfalá.
„Ak by ich znova šupli k tomu alkoholikovi, tak asi zomrú hladom. Toto už je nad moje sily. Psychicky, fyzicky ani finančne by som to už nezvládla. Starať sa o babku, o dve retardované deti. Ak sa to stane, zoberiem Mira a odsťahujem sa k priateľke.“
Sedemdesiatročný sused doktor Halko celkom vážne navrhol: „Ak to nepôjde inak, vezmeme chlapcov a rozložíme stan pred ministerstvom sociálnych vecí, aby sa to nejako riešilo.“
Beáta už tiež nevidí iné riešenie. Títo dvaja ohromní ľudia sú toho schopní.
„Keď zlyhala rodina aj sociálna sieť, čo nám zostáva?
