Lajos Grendel (1948, Levice), maďarský spisovateľ a publicista žijúci na Slovensku. V slovenčine mu vyšli knihy Odtienené oblomky (1985), Obsažná batožina (1989), Slovenský Casanova, Okno po erotických snoch (spolu s Pavlom Vilikovským, 1991), Cudná správa z vrcholu sna (1998), Einsteinove zvony (1998), Moja vlasť Absurdistan (1998), U nás v New Honte (2002). Viaceré jeho diela vyšli v angličtine, nemčine a francúzštine, prednáša na FF UK v Bratislave. FOTO - ALAN HYŽA
Lajosovi Grendelovi, maďarskému spisovateľovi na Slovensku, vyšiel román U nás v New Honte„Zatiaľ som nezaznamenal žiadne záporné reakcie. Možno aj preto, že New Hont je fiktívne mesto, a tak sa nik nemohol uraziť,“ hovorí o svojom najnovšom románe U nás v New Honte maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku LAJOS GRENDEL. Kniha (po vlaňajšej premiére v Maďarsku vyšla teraz v Kalligrame aj po slovensky) je totiž plná irónie, paródie, absurdna i grotesknosti, charakterizujúcimi tragikomický obraz provinčnosti mesta, ktoré striedavo patrilo Maďarsku i Slovensku. Mesta, ktorého starosta túži nájsť „stratenú ideu New Hontu“.
Kam zaraďujete túto knihu?
„Možno trochu k mojim začiatkom, ktoré po slovensky vyšli pod názvom Odtienené oblomky. Vrátil som sa k tomuto svetu - aspoň dúfam - bez manierov, pokúsil som sa to napísať ľahko stráviteľným štýlom.“
V knihe je však napriek dominujúcemu parodickému tónu prítomný aj akýsi „kukučínovský láskavý humor“.
„Nazval by som to súcitom, ktorým som chcel trochu vyrovnať ironické zveličenie. Možno preto, že už nie som taký mladý, mám väčšie pochopenie pre ľudské slabosti. Aj ja mám svoje.“
Ste považovaný za najvýznamnejšieho maďarského autora, žijúceho na Slovensku, ale ste vnímaný už aj ako slovenský autor. Cítite to tak?
„Veľmi ma to teší. Potvrdzuje sa, že literatúra, aj keď je hlboko cez jazyk zakorenená do istého národa, vie sčasti vystúpiť z národného rámca.“
Prináša vaša dvojdomosť aj nejaké nevýhody?
„Nepociťujem ich, možno iba v tom, ale to celkom nesúvisí s tým, o čom sme teraz hovorili, že ako maďarský spisovateľ na Slovensku som voči tomu budapeštianskemu kdesi na periférii.“
Ste považovaný za špičkového autora aj v rámci celej maďarskej literatúry. V čom majú teda výhodu vaši budapeštianski kolegovia?
„V tom, že majú bližšie, nielen fyzicky, k literárnym inštitúciám, v ktorých sa rozhoduje napríklad o štipendiách či zahraničných cestách.“
Ako hodnotíte postavenie a možnosti maďarských spisovateľov na Slovensku?
„Majú šancu sa realizovať aj v Maďarsku, aj tu, doma, v slovenskom literárnom živote. Problémy nevidím.“
A aké sú možnosti slovenských autorov žijúcich v Maďarsku?
„Myslím, že porovnateľné, pravda, tam je podstatne menej slovenských spisovateľov než tu maďarských. Ale napríklad Pál Závada, autor jedného z najúspešnejších maďarských románov Jadvigin vankúšik, má silné slovenské korene. On píše tiež o menšinovej komunite, aj moje romány sú z tohto prostredia, postavy, ich myslenie a konanie sú veľmi podobné. Takže naše spisovateľské svety majú veľa styčných bodov.“
Môžete porovnať súčasné trendy v slovenskej a maďarskej literatúre?
„V deväťdesiatych rokoch sa dali najmä v próze zaregistrovať značné rozdiely. Na Slovensku sa objavila silná nová generácia prozaikov, najmä poviedkarov. Slovenská poviedka či krátka próza bola lepšia ako maďarská, ktorá pôsobila na môj vkus až príliš vyumelkovane. To, čo mi v nich chýbalo, som nachádzal u slovenských mladých poviedkarov.“
Vaša tvorba je niekedy spájaná s magickým realizmom. Chcete byť tak zaškatuľkovaný?
„Nie, hoci k jeho vplyvu sa hlásim. Nie som na Slovensku v tomto sám.“
Prečo však bol v Maďarsku jeho vplyv takmer zanedbateľný?
„Asi aj preto, že vďaka voľnejšej spoločenskej klíme pred rokom 1989 tam dorazila postmoderna oveľa skôr.“
Má maďarská literatúra u nás dosť priestoru?
„V slovenských prekladoch chýbajú jej viaceré zásadné súčasné diela, tie však, našťastie, vyšli v češtine, takže sa čitateľ k nim dostane. Horšie je to naopak, Vilikovský síce už v Maďarsku vychádza, no restov je veľa. V minulosti sa zo slovenčiny prekladalo pomerne veľa, ale nie vždy to najkvalitnejšie.“
Slovenská literárna komunita je už roky polarizovaná a rozhádaná. Sme v tomto výnimoční?
„Nie, v Maďarsku sú literáti rozpoltení na dva nezmieriteľné tábory a komunikácia medzi nimi je ešte horšia.“
Tiež sa to zrodilo po zmene spoločenských pomerov ako u nás?
„Latentne to bolo prítomné asi od dvadsiatych rokov, ale vybuchlo to po osemdesiatom deviatom. Ide o spor krídla veľkomestskej literatúry, orientovanej na západné vzory, a takzvaných ľudových spisovateľov, ktorí majú korene v tradíciách devätnásteho storočia. Ako vidíte, slovenská a maďarská literatúra majú aj takéto styčné body.“
