Názov tejto inak pozoruhodnej knihy je trochu nevýrazný, a to i po tom, keď čitateľ zistí, že chwan je v budhizme duch života, „duch, ktorého nikdy nemôžete mať dosť“. Nech to čitateľa neodradí, pretože toto dielko nenapísala vyznávačka novej, „pravej“ viery, ale spisovateľka, ktorej hlavným poslaním je písať knihy. Ženský prozaický samorast, čo čitateľ pochopí veľmi ľahko z textu, ktorý sa plynulo a čítavo odvíja. Na samom začiatku tohto cestopisu Thajskom nie je ani tak túžba po dobrodružstve a poznávaní cudzích miest, ale pocit spravodlivosti a súcit s takzvaným „boat people“, lodnými ľuďmi, ktorí v chatrných loďkách utekali zo svojich vlastí, často hynuli na mori, a keď dorazili na breh, väčšinou našli len ostnaté drôty lágrov.

Spisovateľku ženie túžba pomôcť, podať aspoň objektívne informácie o týchto úbožiakoch, ktorí väčšinou stratili všetko. Autobiografickosť príbehov tejto knihy prevažuje nad fikciou a čitateľ si neskôr, na jej konci uvedomí, že bol vtiahnutý do akejsi honby za fantómom, lebo cieľ je nedostupný. Hlavná hrdinka precestuje takmer celé Thajsko a napokon sa do utečeneckého tábora dostane, ale je sklamaná, pretože práve tam, kde očakávala solidaritu, ktorú vlastnia cudzinci a vyhnanci, narazí na nepochopenie a nezáujem, kultúru čudného chápania osudovosti, zahrňujúcu pokoru a mlčanlivosť takmer absolútnu.

Na tomto mieste je treba uviesť, že Iva Pekárková utečenecký tábor dobre poznala už v roku 1985, keď sa rozhodla emigrovať. Láger v rakúskom Traiskirchene. Nazvala ho „očistcom“ a chcela o tejto známej zlej inštitúcii napísať knihu. Tridsaťdva chwanov je do určitej miery náhradkou.

Iva Pekárková patrila k najpočetnejšej skupine utečencov, ktorú netvorili členovia disidentskej elity, ale neznámi ľudia, „bezmenní“, ktorým bolo určené prejsť prvým okruhom danteovského pekla v utečeneckých táboroch. Nasledoval pobyt v Spojených štátoch, kde sa autorka tejto knihy „živila ako sa dalo“ – ako sociálna pracovníčka, barmanka a taxikárka.

Iva Pekárková píše o sebe, o všetkom, čo prežila, nesentimentálne a s úprimnosťou takmer nemilosrdnou. Neodpustí sama sebe, ale ani druhým. Nepozná ekonómiu tajomstva a ušľachtilosť mlčania, ale tieto nedostatky dokáže preklenúť rozprávačským štýlom a umením pozorovať a načúvať.

Základným pocitom a nebojím sa povedať i posolstvom tejto knihy je cudzinectvo, vôbec nie radostné poznanie, že veru nielen „vo svete“, ale predovšetkým doma sme cudzinci, ľudia veľmi jednoducho vykoreniteľní a priamo predurčení na žitie niekoľkých životov a hranie niekoľkých väčších i menších úloh. Iva Pekárková sa nazýva „notorickou cudzinkou“ a je ňou i potom, keď prejde turistickým rajom, ale i opióvým peklom Thajska. Predovšetkým o tom je táto kniha.