Zuzana Martináková s najmladším synom. FOTO – PAVOL MAJER
Zuzana Martináková, politička: „Môj najstarší syn chodí na právo. Školu si vybral sám a urobil všetko preto, aby sa tam dostal. Predtým chodil na súkromné gymnázium na Čapkovu ulicu v Bratislavu. Túto školu sme vybrali preto, že on bol typom tínedžera, ktorý potreboval osobnejší, priateľskejší prístup, rád diskutoval a to táto škola poskytovala. A bola to dobrá voľba - mimoriadne sa mu tam páčilo, a preto sa rád výborne učil, aj keď škola bola omnoho náročnejšia, ako sa nám spočiatku zdalo. Druhý syn tento rok maturuje na súkromnom gymnáziu Mercury. To sme vybrali preto, že je zamerané na bankovníctvo, finančníctvo a manažment a to sa nám zdalo perspektívne, aj preto, že sa to učia po nemecky. Žiaci odtiaľ sa veľmi dobre uplatňujú na vysokých školách. Teraz sa vrátil z ročného pobytu na strednej škole v Škótsku - to mu dalo skúsenosti a zlepšil si aj jazykové znalosti. Rozdielne školy sme vybrali preto, že chlapci sú rozdielni - ten mladší je systematickejší a radšej sa pripravuje priebežne, skôr klasicky, u staršieho najviac zaváži prístup, potrebuje motiváciu viac ako akýkoľvek príkaz. Najmladší chodí do súkromnej škôlky, niežeby som si vyberala iba súkromné, je to skôr preto, že ja aj manžel máme veľmi nepravidelný pracovný čas a potrebujeme aby škôlka bola flexibilnejšia, aby sme tam mohli priviesť dieťa vtedy, keď nám to vyhovuje. Výber školy pre dieťa považujem za veľmi dôležitú vec. To je asi najviac, čo môže rodič pre dieťa urobiť: otvoriť mu cestu k tomu, čo naozaj chce.“
Daniel Pastirčák, kazateľ Cirkvi českobratskej a spisovateľ: „Prvým kritériom sú učitelia, Potrebujem vedieť akí sú. Lebo program školy môže byť výborný, ale v skutočnosti hodina závisí od človeka. V minulosti sme dali Damiána na úplne obyčajnú Základnú školu na Podjavorinskej ulici v Bratislave, pretože sme vedeli, že tam učí perfektná učiteľka. Ďalším kritériom je charakter školy - či na nej vládne monolitný režim a šablónovitá predstava o tom, ako má vyzerať žiak, alebo pristupujú k deťom ako jednotlivcom a zohľadňujú ich rozdiely. Náš syn mal napríklad problémy s dyslexiou a dysgrafiou, preto nás zaujímalo, či je škola schopná prijať takéto dieťa a pracovať s ním. A radšej dám prednosť škole, kde je v triede menej žiakov. Pretože v klasických megatriedach má učiteľ čo robiť, aby vôbec vyrozprával učivo, a vyučovací proces je potom nijaký. Samozrejme ma zaujíma aj etické prostredie školy a to vidieť už pri rozhovore s predstavenstvom školy a oceňujem ochotu školy spolupracovať s rodičom, vypočuť si aj kritiku alebo iný názor.“
Ján Figeľ, politik: „Deti chodia do cirkevnej základnej školy a na cirkevné gymnázium. A pretože za celé roky nemáme problémy, ani čo sa týka kvality školy, ani v oblasti vzťahov s učiteľmi, považujem to za dobré a stabilné riešenie. So školou som spokojný aj preto, že v prvom rade považujem za dôležitý a nenahraditeľný výchovný moment. Akokoľvek budú ovládať počítače, finančníctvo, akékoľvek manažérske schopnosti budú mať, keď nebudú mať vžité základy etiky a správne poradie dôležitosti vecí v živote, to im už nikto nenahradí. Vzdelanie bez výchovy je málo, ale výchova bez toho, aby bol človek pripravený obstáť v životných situáciách a v konkurencii, to tiež nestačí. Je, samozrejme, dôležité, aby škola nebola izolovaná, uzavretá do seba, ak chce pripravovať kvalitných ľudí. A obe tieto školy majú dobré výsledky, gymnázium aj z hľadiska akceptácie na vysoké školy.“
Monika Beňová, politička: „Môj syn už chodil na viaceré školy, teraz chodí na osemročné gymnázium v Petržalke. Vybrala som ho preto, lebo mi známi hovorili, že je tam dobrá výučba jazykov. Syn sa učí angličtinu a nemčinu a keďže predtým chodil na špeciálnu anglickú školu, z angličtiny je lepší. Škola je pomerne ťažká, musí sa veľa učiť, ale ide mu to. Je úspešný na rozličných olympiádach.“
Grigorij Mesežnikov, riaditeľ Inštitútu pre verejné otázky: „Máme sedem detí, z toho sú dvaja vysokoškoláci a päť detí je na základných alebo stredných školách. Školy sme vyberali tak, aby sme mali záruku, že poskytujú kvalitnú výučbu a najmä cudzie jazyky. Jedna dcéra napríklad skončila talianske gymnázium, jeden zo synov chodí na školu pre nadané deti, ale to je osobitný prípad, pretože bol už v prvej triede takto vytypovaný. Traja chodia na gymnázium a základnú školu na Vazovovej ulici v Bratislave. Všetci navštevujú štátne školy - dôverujeme im a myslím, že aj deti sú spokojné a do školy chodia celkom rady. Dvaja najstarší si vybrali vysoké školy v Prahe a v Brne, i keď urobili prijímačky aj v Bratislave. Myslím, že sa pre české vysoké školy rozhodli, aby si trochu spestrili život.“
Lea Fekete, módna návrhárka: „Nie je to jednoduché, rozhoduje mnoho faktorov. Človek by určite chcel, aby deti chodili do tých najlepších škôl, ale nie je zanedbateľné ani to, ako ďaleko musí dieťa do školy cestovať, aký je tam kolektív, či sa tam bude dobre cítiť. Ja sa snažím brať do úvahy aj ich možnosti. Moje deti chodia na osemročné gymnázium na Tilgnerovu ulicu v bratislavskej Karlovej Vsi. Poznala som tradíciu a kvalitu tej školy a vedela som tiež, že riaditeľka je veľmi tvorivá a náročná osobnosť. Táto škola mi maximálne vyhovuje. Je tam veľa kvalitných pedagógov, aj zahraničných lektorov, výučba jazykov je na vysokej úrovni, okrem toho majú deti aj počítače a škola stále niečo nové prináša. Pokiaľ viem, tak im vyhovuje a okrem toho má aj dobré výsledky - má skrátka punc. Túto tému som, samozrejme, prediskutovala aj so známymi. Myslím, že je to jedna z použiteľných ciest pri výbere školy. Obe deti sa učia zatiaľ výborne a predpokladám, že ďalej budú študovať niekde v zahraničí, ale základ všeobecného vzdelania, ktorý dostali na tejto škole, je podľa môjho názoru na veľmi dobrej úrovni.“
(gal, sr)
