Na Azerbajdžan máme smolu

Slovensko má na Azerbajdžan smolu. Jedna z najmladších krajín európskej a svetovej federácie futbalu (FIFA a UEFA) bola naším súperom v troch zo štyroch kvalifikácií o postup na ME alebo MS. V dvoch sériách sme si s futbalistami od Kaspického mora poradil

Slovenská futbalová reprezentácia po prílete do Baku pri hoteli Crescent Beach na pobreží Kaspického mora. Na snímke zľava tréner Jozef Adamec a hráči Vladimír Labant, Ondrej Šmelko a Juraj Buček počas tréningu na hotelovej pláži.

i, vo štvrtej napoly. Zhodou okolností v najlepšie rozbehnutej, keď sa už mnohým črtali obrysy štadiónov v Japonsku a Kórei, kde sa budú hrať MS 2002.

Azerbajdžan bol najvzdialenejším súperom. Do Baku sa za ním z Bratislavy letí tri a pol hodiny. Prvú kvalifikáciu sme s „Azermi“ hrali v roku 1995 v tureckom Trabzone, lebo vtedy bola vojna o Náhorný Karabach. Vyhrali sme tesne 1:0.

V tomto roku sme strácali. Mladé mužstvo hralo 0:0, áčko podľahlo 0:2. Azerbajdžan dal v kvalifikácii iba tri góly. Všetky nám.

Tréner Jozef Adamec tvrdil, že sme hrali dobre, len sme nemali šťastie. Usmialo sa na nás na palube lietadla, keď sme sa dozvedeli, že Turecko doma remizovalo s Macedónskom 3:3. Vtedy ožila teoretická nádej na postup.

To by sme však museli vyhrať doma s Tureckom a Moldavskom, potom v Macedónsku a Turci musia stratiť okrem bodov u nás aj po dva so Švédskom alebo Moldavskom.

Nádej zomiera posledná. Alebo – my stále takto špekulujeme.

Smutný tréner Jozef Adamec po prehre 0:2 opúšťa štadión

Výmena posádky

Do Baku letela vymenená posádka TU 154 M Slovenských aerolínií, lebo nadšenie tej predchádzajúcej, ktorá lietala len za úspechmi, po prehre vo Švédsku vyprchalo. Kým do Švédska letelo 155 pasažierov (lietadlo má 157 miest), pri ceste do Azerbajdžanu bolo na palube okrem dvoch futbalových tímov len 15 ľudí navyše, z toho osem novinárov. Letel aj jeden súkromník, 40-ročný podnikateľ Ján Bilička z Košíc, ktorý je fandom futbalu a baví ho poznávať svet. Azerbajdžan ešte nevidel. Cestou domov si pochvaľoval zážitky, ba ani naša prehra ho nešokovala. Vraj mladé krajiny bývalého Sovietskeho zväzu majú kolísavú formu, podobne ako naši, a tak sa dá vždy čakať hocijaký výsledok.

Lacnejšiu cestu do Baku, než je cez Moskvu s jedným nocľahom, alebo raz do týždňa z Viedne, využil aj provinciál Saleziánov Dona Bosca z Bratislavy Vladimír Fekete. Rodák z Chorvátskeho Grobu, odkiaľ sú slávni futbalisti Popluhár a Cvetler. Adamcovi odovzdal pozdrav od Juraja Kadleca, niekdajšieho hráča Trnavy, ktorý sa raz v Ríme od mužstva oddelil, emigroval a vyštudoval teológiu. Dnes je kňazom na misiách v Južnej Amerike.

„V Azerbajdžane je 90 percent moslimov, desať percent sa hlási ku kresťanstvu. V Baku máme misiu, v ktorej sú traja naši spolubratia. V priestrannom dome je kostol a aj priestor pre všetky aktivity. Pomáhajú chudobným po duchovnej stránke, ale je tam aj vývarovňa,“ povedal pri návrate z Azerbajdžanu.

Milionársky hotel

Po vyše hodinovej ceste z letiska, ktoré je od Baku vzdialené 30 kilometrov, sme sa ubytovali v hoteli Crescent Beach Baku. Bolo to ako oáza v púšti. Klimatizované priestranné izby, bazén v hoteli aj na terase, fitnesscentrum, upravená pláž, hoci ropu je z vody stále cítiť. A v noci hlučná diskotéka. Čo stálo v meste 3–4 doláre, tu to bolo za 13–15 dolárov.

Za závorami na fotobunku, cez ktoré do hotelového komplexu púšťali iba mobilom ohlásené návštevy na mercedesoch a bavorákoch, je bežný Azerbajdžan. Holé svahy, suché stromy, prach, krivé cesty. Na pobreží mora spústa veží a vežičiek, z ktorých dnes mnohé oddychujú. Čas im zobral krásu aj výkonnosť. Ropa vystrekuje sem-tam aj samovoľne do jazierok. Vrtné súpravy sa plavia aj po Kaspickom mori, ktoré je rozdelené medzi päť krajín – Rusko, Kazachstan, Turkménsko, Irán a Azerbajdžan.

Azerbajdžanská vláda uzavrela v roku 1997 zmluvy o ťažbe s podnikateľmi zo Západu. Majú vyše 75-percentný podiel v štátnej spoločnosti Socar. V nej má prvé slovo azerbajdžanský prezident Gajdar Alijev, ktorý v roku 1998 vyhral s viac než 75 percentami hlasov druhý raz voľby. Podľa opozície boli zmanipulované. Bývalý špičkový komunistický funkcionár (v roku 1941 absolvoval vysokú školu sovietskej tajnej služby, bol šéfom KGB Azerbajdžanu, predsedom strany, podpredseda vlády, v roku 1987 ho Gorbačov odvolal) uplatňuje prozápadnú politiku a podieľa sa na zapojení západných firiem a seba do ťažby ropy. V Azerbajdžane je 80-percentná nezamestnanosť.

Spor dvoch prezidentov

V Azerbajdžane žartom vravia, že s Alijevom nič nové. Predtým zostávalo 20 percent ťažby ropy doma a 80 percent išlo do Moskvy, dnes zostáva tiež 20 percent doma a 80 percent ide rodine Alijeva, do jeho strany a spoločnosti, ktorú ovláda. V štáte sú isté len zamestnania v armáde a polícii. Na každého piateho Azerbajdžanca pripadá jeden vojak alebo policajt. Tam sú sociálne istoty. Životné minimum je 45 dolárov, ale za vychytené miesto v polícii treba vraj zaplatiť 2000 dolárov. Z neho je ale renta až do smrti. Kúpiť sa vraj dá aj miesto ministra – stojí 2 milióny dolárov.

Alijev sa dostal aj pod paľbu kritiky prezidenta futbalového zväzu Fuada Musajeva, takže pár týždňov pred zápasom s nami sa zdalo, že sa bude hrať opäť mimo Azerbajdžanu. Alijev nechcel tých, ktorým velí rebel Musajev, pustiť na „svoj“ národný štadión Tofika Bachramova. Napokon sa hralo v Baku, prezident štátu si to rozmyslel, ale na čestnej tribúne sedeli členovia jeho sprievodu a vlády. Futbalový prezident bol v hľadisku a naši s Františkom Laurincom na novinárskej tribúne.

Baku je mesto plné historických pamiatok.

Dievčia veža i macdonaldy

Pod starobylými múrmi historickými Baku sú macdonaldy, pizzerie, značkové obchody Huga Bossa, Armaniho, Adidas či Pumy. V bočných uličkách je chudoba.

„Boli sme v izbe pod zemou, bez svetla, bez vody, v nej matka so štyrmi deťmi. O otcovi, ktorý odišiel za prácou do Ruska, nič nevedia,“ rozprával salezián Fekete.

Sprievodca Elchin nám ukázal viacero historických pamiatok, z ktorých nad všetky čnie 28 metrov vysoká Dievčia veža. Legenda hovorí, že v čase, keď mesto okupovali nepriatelia, bola milenkou ich veliteľa jedna dievčina z Baku. Lenže ozval sa v nej národovecký cit, milého zabila a sama skočila z veže do Kaspického mora, ktoré vtedy dosahovalo až po vežu. Dnes je už niekoľko kilometrov nižšie a stále klesá. Meno hrdinky sa nezachovalo, preto názov Dievčia veža.

Neobišli sme ani pamätník hrdinov. Tam sme museli chvíľu čakať, kým Elchin dokončí modlitbu za padlých, pri ktorej si neustále utieral čelo a odriekal nám nezrozumiteľné slová. Na hore nad mestom sú tri druhy hrobov. Pamätníky padlým v II. vojne, potom tým, čo padli, keď Gorbačov poslal do mesta tanky, a napokon hrdinom z Náhorného Karabachu. To je boľavá rana Azerbajdžancov. Karabach patril vraj im, Arméncov tam presídlili kedysi z Iránu, pri sčítaní ich však bolo vyše 60 percent a Azerbajdžancov vyhnali. Iní však tvrdia, že Karabach Azerbajdžanci predali. Preto sa Arméni čudovali, keď sa začalo strieľať – vraj prečo, keď je to dohodnuté.

Štadión v pohotovosti

Futbalový štadión bol pod dohľadom vojska a polície. Vojaci dostali za odmenu vstupenku. Policajti boli medzi divákmi a v prvom rade okolo celého štadióna. Hľadisko poctivo sledovali aj na tých miestach, kde nikto nesedel.

Azerbajdžan hrá futbal pre radosť, tvrdili naši sprievodcovia, väčšinou presvedčení, že Slováci nemôžu prehrať. Ba našli sa aj takí, ktorí nám verejne fandili, za čo dostali nakladačku od národovcov.

Keď sme sa jedného z azerbajdžanských kolegov pýtali, aká bude pravdepodobná zostava, odvetil: „Hrať budú tí, čo sú zdraví.“

Azerbajdžan najviac inklinuje k Turecku, cezeň sa tlačí aj do európskych štruktúr. Po kvalifikácii v Burse, kde Turci vyhrali 3:0, boli azerbajdžanskí hráči v športovom centre Besiktasu Istanbul, kde sa na nás pripravovali až do zápasu. Ale aj tak sme mali vyhrať. Domáci napokon hrali ako v Turecku. V bráne dali šancu juniorskému brankárovi Dahangirovi Hasanzademu, ktorý najprv vychytal nulu proti dvadsaťjednotke a potom aj proti nášmu áčku. Kramarenko, inak gólman Dinama Moskva, sedel na klavičke. Vraj nie je vo forme, nech si teda mladý zachytá.