V Šoporni vládne vzrušenie, začali sa návštevy a klienti domova vyzerajú blízkych.
Detské domovy, útulky pre zvieratá – to sú miesta, ktoré človeka chytia za srdce. Opustené detičky a psie oči vyvolávajú súcit. Ale domovy pre mentálne aj telesne postihnutých dospelých? Stavali ich za mestá, radšej nech ani nie sú na očiach. Nie je to príjemný pohľad, človek sa aj trochu štíti, maximálne sa zmôže na – chudáčik – a hneď jedným dychom dodá, ja by som sa teda o nich starať nemohol. A tí, čo môžu, sú v predstavách väčšiny altruistické materinské typy, hlboko veriaci alebo zúfalci, ktorým nezostalo nič iného.
Kto však príde do Šoporne, iste si poopraví uhol pohľadu. Je tam Domov sociálnych služieb pre deti a dospelých. Teda zrozumiteľne povedané, pre ľudí s najťažšími postihmi. Mnohí sú na vozíkoch, niektorí sa nemôžu hýbať vôbec. Klientmi sú autisti, ktorí náš svet nechápu a svet nechápe ich, i takí, ktorých svet je skoncentrovaný na cmúľanie cumlíka. Najvyspelejší vás milo privítajú, podajú ruku, ale učebnice osobitnej školy sú už pre nich priťažké. Takýchto ľudí je tu šesťdesiatšesť.
Napriek tomu to nie je depresívne miesto. Poschodový dom je utopený v zeleni, chlapci a muži sú vymydlení a riaditeľka vysoká, štíhla, emancipovaná žena. Šik účes, ľahunký kostým farby smotany, má schopnosti manažérky, ale aj otvorenú náruč slovanskej mamy. Vidno, že svoju prácu miluje a s chovancami, pardon, klientmi, ako ich tu volajú, to vie.
„Nemyslite si, ani u mňa to nebolo vždy tak. Keď som sem prišla, myslela som si, že je to peklo pekelné a neustále som si umývala ruky, dôslednejšie než chirurg. Dnes spolu jeme jablko, odpijú mi z kávy a máme sa nesmierne radi.“
Šani patrí k najväčším pýcham domova. Autistický chlapec, ktorý bol nebezpečný sebe aj okoliu, po tom, čo sa s ním začalo pracovať, sa usmieva, podáva ruku a so „svojím človekom“ Lenkou Kvietkovou sa dokonca bicykluje.
Z capa záhradník, zo záhradníčky riaditeľ
Mária Tóthová začala pracovať s duševne a fyzicky postihnutými náhodou. Do materskej bola majsterkou odborného výcviku, lenže potom prišla revolúcia a v Nitre sa zrušilo učňovské školstvo. Hľadala si novú robotu, až prišla až do Šoporne. Na verejnoprospešné práce, teda do záhrady. Vtedajšia riaditeľka však na prvý pohľad odhadla, že na polievanie mrkvy jej je škoda a zamestnala ju ako vychovávateľku.
„Bolo to pred desiatimi rokmi. Tí, čo dnes majú sedemnásť, mali vtedy sedem. Dojímali ma ich chudé krky. Mám vždy studené ruky a keď som ich pohladkala na zátylku, už ma podľa toho spoznali. Ale aj tak sa mi zdalo, že som sa ocitla v pekle. Mama mi doma vravela, prosím ťa, Mária, už tam viackrát nechoď, ty to nezvládneš. Lenže, ja som mala nápady, a zo dňa na deň lepšie. Napokon som zistila, veď to také strašné nie je, tuším vydržím. A rozhodla som sa vyštudovať špeciálnu pedagogiku.“
Dnes je Mgr. Mária Tóthová na čele domova, kde najmladší obyvateľ má sedemnásť a najstarší štyridsaťtri rokov.
„Donedávna bola veková hranica do dvadsaťosem, ale obmedzenie sme zrušili. Sú tu chlapci, čo v domove prežili celý život, keby zrazu museli ísť inam, umreli by žiaľom.“
Filozofiou je komunitná rodinná starostlivosť, kde sa rešpektujú ľudské práva. Preto sa nehovorí o chovancoch, ale o klientoch, a začína byť zvykom, že než personál vstúpi do izby, zaklope.
Ani najťažšie prípady tu nie sú odložené v uzavretých oddeleniach. Pokiaľ je teplý letný deň, mobilní aj imobilní chlapci a muži trávia siestu na terase.
„Tak ako všade, keď idete na návštevu.“
Každý pracovník sa musí naučiť makaton, posunkovú reč pre mentálne postihnutých, ktorú dokáže porozumieť aj človek s nízkym stupňom chápania. Pracuje sa podľa individuálnych výchovných plánov, pretože každý človek je iný, iné ho zaujíma a iné dokáže. Sú tu rôzne krúžky, možnosti rehabilitácie, športu, pracuje sa na pozemku, vyrábajú drevené hračky. A tiež sa cestuje, vrátane vozičkárov. Napríklad budúci týždeň sa chystajú do Talianska a potom na výlet do Nízkych Tatier.
Stratila sa láska
Mária Tóthová má plno projektov. Okrem iného je jednou z tímu povereného vládnou úlohou – vypracovaním programu sexuálnej výchovy v takýchto zariadeniach.
„Toto je dosiaľ obchádzaná téma, o ktorej však treba hovoriť. Týka sa nielen mentálne, ale aj zdravotne postihnutých ľudí trvalo ubytovaných v domovoch sociálnych služieb. Doteraz nemali právo na lásku, zvlášť žili muži a zvlášť ženy. Veď za socializmu sa nemalo vedieť, že existujú, nieto ešte takýto „ústupok“. S úplnou samozrejmosťou im odopierali základné ľudské práva, nesmeli si vybrať ponožky, akoby si vyberali v tomto? Pritom, aj naši chlapci vedia ľúbiť. Ako sa vedia okrášliť, keď máme spoločné akcie so zariadením, kde sú mentálne postihnuté dievčatá. Hoci, vypomáhajúce študentky sa im vidia krajšie,“ usmeje sa Mária Tóthová. Ale hneď zdôrazní: „Aby to preboha niekto nechápal, že teraz ideme zariadiť izbičky lásky. Nie je to o tom. Veď ani nie dve percentá všetkých mentálne postihnutých sú schopné trvalého sexuálneho vzťahu. Síce vravia – som zaľúbený, budeme spolu spať, ale oni vedľa seba naozaj spia. Stačí im držať sa za ruku, dbať, aby jeho láska mala na krku šál. Treba však rešpektovať aj ich pohlavný pud. Keďže v ústave nemôžu mať partnerky, časté sú homosexuálne vzťahy či sebaukájanie. Sú to delikátne témy, ale treba ich riešiť. Vo vyspelých krajinách je to samozrejmosť. V júli bude v Poprade prvé stretnutie odborníkov – lekárov, právnikov, zástupcov krajských úradov, ministerstva a tak ďalej, ktorí sa budú zaoberať sexuálnou výchovou a prípravou na manželstvo telesne a mentálne postihnutých ľudí.“
Floriško má Kristove roky a patrí k najbystrejším chovancom. Vyrezáva drevené hračky, skladá básne, športuje a vie sa postarať aj o zeleninovú hriadku.
Odsúdení na nepochopenie
Prezeráme si domov. Na prízemí sú herne, telocvičňa, rehabilitačné miestnosti. Na poschodí sú ťažšie prípady. Na chodbe sedí v kresle chlapec. Trochu schúlený, rytmicky sa kníše, ale inak pôsobí zdravo. Nezainteresovanému by pritiahli pohľad skôr iní, ktorých postihnutie je oveľa nápadnejšie. Pritom Jožko je jeden z najťažších prípadov a to, že tu pokojne sedí medzi ľuďmi prúdiacimi po chodbe, považujú opatrovateľky za zázrak. Roky odmietal zísť z postele, bol nebezpečný sebe aj okoliu. Dnes sa nechá od sestričky pohladkať, podá ruku, aj keď priveľa pozornosti je mu očividne nepríjemné. Jožko je autista a s autistami sa na Slovensku donedávna nepracovalo. Väčšinou sa ani nediagnostikovali a umiestňovali sa do domovov s diagnózou mentálna retardácia, s pridruženou poruchou správania. To je aj chlapcov prípad. V Šoporni majú autistov štyroch, oficiálne mal túto diagnózu jediný.
„Autizmus je veľmi ťažká porucha,“ vysvetľuje Mgr. Lenka Kvietková, ktorá sa tomuto problému venuje. „Podstatou pojmu je uzavretosť. Ľudia s autizmom žijú vo svete, ktorému nerozumejú a ktorý nechápe ich. Majú v živote chaos, uzatvárajú sa do seba a frustráciu vyjadrujú hnevom, krikom, búchaním sa do nosa. Nie je to agresivita v pravom slova zmysle, to iba my tak vnímame. Možno sa len zúfalo snažia nadviazať kontakty, ale nevedia, ako. Pritom ak autistovi vytvoríme podmienky, prispôsobíme prostredie, je schopný naučiť sa mnohému.“
Od tohto roku majú v Šoporni špeciálnu autistickú miestnosť. Zatiaľ slúži Šaňovi, sedemnásťročnému chlapcovi s diagnostikovaným autizmom. Všetci žasnú nad zmenou, ktorá sa s ním za pol roka udiala. Ten, ktorý sa sebapoškodzoval, bol agresívny voči okoliu, dnes návštevám podá ruku, usmieva sa a s Lenkou Kvietkovou sa chodieva bicyklovať. Hneď, ako sa naraňajkuje, netrpezlivo vyčkáva, kedy otvoria jeho miestnosť. V momente, keď dostal špeciálny priestor, kde vie, čo má robiť, agresivita zmizla. Radi by sa takto venovali aj ostatným autistom, ale na to by bolo treba ďalšie špecializované miestnosti, pretože každý chorý vyžaduje celého človeka. Nemôže sa s ním pracovať „na kolene“, lebo keď autista prijme nejaký stereotyp, veľmi ťažko sa ho zbaví. Aj Šani si už zaužíval, že jeho človek je Lenka, a keď niečo chce, hneď beží za ňou. Za nikým iným nechodí. To bude ďalší stupienok, aby sa naučil fungovať nielen so „svojím človekom“, ale aj v skupine, a tým sa znížila jeho závislosť.
Neživot? Život!
Šani má nádej zlepšovať si kvalitu života, v domove sú však aj takí, ktorí nemajú budúcnosť. V izbe stojí pri postieľke sestrička a drží detskú fľaštičku. V postieľke leží chlapček, má sotva meter. Vyzerá ako bábätko, ťažko uveriť, že má sedemnásť. Nedokáže nič, iba sať. Ak nemá cumlík, cucal by si kožu na rukách do krvavých rán. Preto ich musí mať mimo dosahu úst. Keď dopije, spokojne si pomrnkáva, naozaj ako pártýždňové dieťa. Nad sebou má prestretú bielu záclonu, aby ho neobťažovali muchy. A to je celé, nie je schopný ničoho iného, než z fľaštičky prijímať potravu a vylučovať. Sestričky ho doobeda vynášajú na slnko, oslovujú menom, pohladkajú, aj keď maximálnou odozvou je slabunký úsmev.
Ani od ďalších odsúdených na život-neživot sa nedočkajú viac. Je teplý deň, takže chorí posedávajú na terase. Je tu slepý mentálne retardovaný muž. Spieva si pesničku. Nenechá sa prerušiť, ďalšiu začne, až keď prvú dokončí.
Niekto ticho sedí v kresle, iný na vozíku a väčšina sa kníše ako listy vo vetre. Ktovie, čo sa im odohráva v hlave. Ale zdá sa, že je im príjemne. A dole v záhrade je vyslovene veselo. Po tráve sa zopár chlapcov naháňa so šteniatkami. Ďalší je šťastný, lebo dostal zväzok kľúčov, čo ho fascinuje najviac na svete. Najväčší ruch je pri bráne. Dnes majú prísť rodinní príslušníci. Všetci netrpezlivo vyčkávajú a potešia sa každému. Hneď podávajú ruky, pýtajú sa na meno, strúhajú komplimenty.
„Oni sú vlastne šťastní ľudia. Neuvedomujú si svoj handicap a sú so sebou spokojní. A my máme toľko mindrákov,“ pokrčí plecami Mária Tóthová a ide skontrolovať, či je všetko pripravené na rodičovské združenie.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
