Víťaz volieb: labourista Tony Blair

Ak by tieto voľby mali svoju tvár, nebola by to ešte stále trochu chlapčenská tvár víťazného Tonyho. Nebola by to ani tvár sklamaného šéfa konzervatívcov Williama Hagua, ktorý až po krutej prehre pochopil, že za nič nestál a že sa celé roky usmieval nadarmo.

Tvárou týchto volieb sa stali tí, čo zostali doma.

Istotou je kriket

Ako vyzeral posledný týždeň pred voľbami? Plynul úplne pokojne. Asi tak, ako sa dokáže vliecť kriketový zápas Anglicka s Pakistanom. Tento súboj sledovali päť dní takmer všetci chlapi v krčmách na veľkých plátnach alebo televízoroch umiestnených tak, aby na ne každý videl. Kriket má pravidlá, do ktorých kontinentálny Európan prenikne len ťažko. Ale určite ho zaujme, že kriket má prestávku na obed a ďalšiu, popoludňajšiu, na čaj.

Dosť dlho to s Angličanmi vyzeralo dobre, snáď mohli Pakistancov aj poraziť. Veď práve oni ich túto hru naučili. Napokon prehrali. Opäť.

Angličanom to však až tak veľmi neprekáža. Na hru sa totiž nepozerajú len pre víťazstvá národného tímu. Oni milujú kriket ako taký. To ľudia z kontinentu chápu trochu ťažšie. Kriket je v stále multikulturálnejšej Británii istotou.

Nová cuisine

Kráľovstvo kráľovnej Alžbety sa dynamicky mení. Hneď po príchode napríklad zistíte, že sa tu už dá aj dobre najesť. Najobľúbenejším jedlom síce zostávajú fish and chips, ale čísla nepustia. Kedysi bolo na ostrovoch 15-tisíc stánkov s týmto jedlom, dnes ich už je len 8500. Práve v gastronómii sa asi najjasnejšie prejavuje, ako sa ostrovy obohatili vďaka prisťahovalcom z celého sveta. Taliani, Gréci, Francúzi, Indovia, Číňania.

Angličania nemali ani vlastné slovo pre národnú kuchyňu – dodnes si pomáhajú francúzskym výrazom cuisine.

Práve konzervatívci si zrejme nevšimli, že Veľká Británia už nie je len o tých, čo jedia fish and chips. Ktovie, možno aj preto vyhoreli vo voľbách druhý raz po sebe.

Čudní hostia

Penzista prichádza do volebnej miestnosti v Chelsea.

„Či ja pôjdem voliť? Neviem, ale asi áno. Ako nás zasiahla slintačka a krívačka? Nás nezasiahla, nám práve pomohla. Viete, ľudia prestali chodiť na jazerá do Cumbrie, kde toho bolo najviac, a tak sme mali stále plno. Ale tých chudákov mi je ľúto. Pekne si to tu užite.“

Naša landlady z blackpoolskeho hotelíka, akých sú tu tisíce, sa ukázala ako príjemná pani. Spočiatku sa síce trochu okúňala to keď zistila, že má ubytovať na izbe dvoch mužov, ale po ubezpečení, že ide o britského politológa a slovenského novinára, povolila a zaviedla nás do malej útulnej izby. Pätnásť libier za noc a raňajky, to nie je najhoršia cena.

Pred konferenčným centrom, kde sa konajú stranícke zjazdy labouristov aj konzervatívcov, sme sa stretli s poslancom Gordonom Mardsenom. Mimochodom, jeden z gayov, ktorý so svojou sexuálnou orientáciou nerobí žiadne tajnosti.

Zaviedol nás do svojej obľúbenej, nečakane tichej reštaurácie.

Tak ako každú sobotu, Blackpool zaplnili opité tlupy vyrevujúcich mužov. Skupinky žien v rôznych, väčšinou svadobných kostýmoch, sa s nimi ochotne bavili a nahlas sa koketne chichotali na ich štipľavých poznámkach.

Preplnené krčmy nestačili, ľudia postávali aj na uliciach.

Intelektuál v divokom meste

Blackpool, to je mesto kolotočov, lacných suvenírov, hracích automatov, barov a fantastickej horskej dráhy. Kedysi najpopulárnejšie prázdninové centrum, dnes mesto s trochu smiešnym pozlátkom. Je to už len odraz starej Británie, na ktorú tu na mólach spomínajú za bieleho dňa postarší turisti a rodičia s deťmi. Večer ju v baroch zapíjajú tvrdí chlapíci a vyzývavé ženy.

Možno práve to sú tie tváre, ktorým patrili tieto voľby.

Labouristovi Mardsenovi sa tu však darí. Bolo tak trochu zvláštne počúvať, ako sa angažuje v parlamente za európsku integráciu, ako sa snaží britských podnikateľov presvedčiť o tom, že stredná Európa je miestom, na ktoré sa treba sústrediť.

Muž, ktorého zvolili obyvatelia tohto zvláštneho mesta, hovorí presvedčivo. Naša časť Európy ho zaujala ešte ako študenta v sedemdesiatych rokoch. Najmä po podpise Helsinskej zmluvy v roku 1975 a následných perzekúciách disidentov. Spomína aj Chartu 77.

Hovorí uvoľnene, objednáva výborné červené víno. Nepapagájuje labouristické predvolebné frázy, pokojne povie, že vláde sa zďaleka nepodarilo dosiahnuť všetko, čo si zaumienila.

Pár dní pred voľbami je úplne pokojný, uvoľnený. Neskôr sa ukázalo, že vedel, prečo – svoje kreslo obhájil s prehľadom. Konzervatívneho protikandidáta predstihol o vyše osemtisíc hlasov. Okrem intelektuálnych debát myslel totiž aj na blackpoolsky život každodenný.

Pot a plač v Oldhame

Kratučká zástavka na obed v Oldhame, kde sa nedávno dve noci za sebou odohrávali vážne rasové nepokoje.

Oproti prevažne bielemu Blackpoolu je na prvý pohľad zjavné, že sme v etnicky pestrejšom meste. Všetci taxikári sú Ázijci, ulice sú farebnejšie. V reštaurácii dávajú kriket a my si k nemu dávame indické karí, na ostrovoch teraz asi najmódnejšie jedlo. Najväčší milovníci karí vraj organizujú súťaže. Kto zje pikantnejšie karí, ten vyhráva. Pri súťažiach sa plače a potí.

Porazený: konzervatívec William Hague s manželkou Ffion

Zdravá krajina

Mierime do kraja Williama Haguea, do Yorkshire. Cesta sa vinie kľukatými cestami pomedzi statky a vresoviská. Z červeného volkswagenu sa Británia javí ako zdravá krajina. Na zelených lúkach sa pomaly posúvajú malé biele bodky – ovce, ale aj strakaté kravy. Slintačku a krívačku už nevidieť. Z nákazy sa však budú farmári a väčšina hoteliérov ešte dlho spamätávať.

Yorkshire však chorobou až tak veľmi neutrpel. Už na prvý pohľad je jasné, že ľudia sa tu o voľby zaujímajú viac ako v Blackpoole. Sympatizanti politických strán si zvyknú pár dní pred voľbami vylepiť do okna plagát s menom svojho kandidáta, prípadne si do záhrady pred domom zapichnú tabuľu.

Politické farbičky

Spontánne tak vznikajú miestne politické mapy. S troškou zjednodušenia vyzerajú takto – tam, kde sa žije lepšie, sú modré plagáty konzervatívcov. S horšou sociálnou situáciou sa to ešte vždy labouristicky červenie. No a pomedzi tieto základné farby to začína žltnúť vďaka nenápadne sa lepšiacim liberálnym demokratom.

Labouristická politika sa však v posledných rokoch stále viac vyfarbuje do modra. Výsledkom je, že sa to začína červenieť aj vo veľmi dobrých štvrtiach.

Voľby však napokon ukázali, že politická mapa sa od roku 1997 prefarbila vďaka voličom len trochu. Každá zo strán kde-tu uchmatla súperovi volebný obvod, ale základné farebné spektrum sa zmenilo len málo. V zásade sú pre politické strany najdôležitejšie tie volebné obvody, ktoré sú farebne najrozmanitejšie.

Vzácny jazvečík

V Knaresboroughu nás privítal David Oldman, jeho manželka Hana a jazvečica Nancy. V okne žltý plagát liberálnych demokratov. David, ktorý dokončuje na londýnskej univerzite doktorandskú oprácu o krízach v Československu v 20. storočí, predpovedá, že konzervatívci tu s liberálnymi demokratmi opäť prehrajú. Labouristi tu nemajú nárok. Ukázalo sa, že jeho prognózy boli presné.

Vyrážame na prechádzku s jazvečíkom. Pravdepodobnosť vidieť psa tohto plemena vo Veľkej Británii sa rovná možnosti vidieť na slovenskej ceste Rolls Royce. Po prvej svetovej vojne totiž tieto psíky na ostrovoch takmer vyhubili – pre ľudí symbolizovali Nemecko. V starej uličke Knaresboroughu Nancy úplne šokovala malé dievčatko, ktoré si priložilo ruku k ústam, keď ju uvidelo. Taký malý a taký dlhý pes! kričali jej prekvapené oči.

A prečo majú Oldmanovci jazvečíka? Hana je z Čiech a s jazvečíkom vyrastala. Teraz má svojho anglického.

Paxmanov test

Večer sa s Oldmanovcami pozeráme na jeden z najťažších Blairových predvolebných testov. V televíznom štúdiu ho hostí Jeremy Paxman, postrach politikov. Pár dní predtým zničil v priamom prenose Haguea, ktorý sa všeobecne považuje za zdatného diskutéra. Na záver programu sedel Hague už celý zničený a len sa usmieval na drsných Paxmanových šľahoch. Paxman je známy tým, že je schopný položiť aj desať ráz tú istú otázku, robí grimasy, je nepríjemne sarkastický a pohotový.

Blair napokon obstál až na počudovanie dobre, vydržal aj tlak Paxmanovej formulky: „Neodpovedáte na moju otázku“. Blair s bojovným úsmevom odvetil, že odpovedá spôsobom, aký považuje za vhodný. Premiér dokázal z kúta vždy na poslednú chvíľu uskočiť. Ďalšia televízna poprava sa nekonala.

Na zdravie

Volebný deň. „Volil si?“ pýta sa v krčme na londýnskej Portobello street mladý muž. Práve bol prebaliť na toalete asi dvojročné dievčatko.

O štyri hodiny zatvoria volebné miestnosti.

„Nie,“ krčí ramenami jeho kamarát a zdá sa, že ho to vôbec nezaujíma.

„Koho som mala voliť? Mám dieťa, a tak sa mi zdalo, že najlepšie bude voliť labouristov,“ hovorí mladá mamička, ktorá sa cíti v krčme spolu s manželom aj dcérkou očividne dobre. Kamarátka prikyvuje a hneď prehadzuje tému na zážitky z poslednej party.

Niekto volil, niekto nie, čo na tom záleží. Dvakrát Jack Daniels pre dámy. Cheers, na zdravie.

Rekordné rátanie

Britov volebná noc veľmi nezaujala. Posledné dvoje voľby, to boli príbehy so zápletkou solídnej anglickej detektívky, ale teraz? Od začiatku bolo jasné, kto vyhrá, a tak sa len čakalo, o koľko.

O veľké vzrušenie sa už tradične postarali voliči vo volebnom obvode Sunderland South. Nejde o výsledok, vždy tam vyhrávajú labouristi. V Sunderlande však chcú ako prví oznamovať, ako dopadli, a tak lámu rekordy v rýchlosti sčítavania hlasov. Je to dobre zorganizované – tím v červených tričkách uháňa šialeným tempom. Od volebných miestností vodiči expresne odvážajú urny, na centrálnom príjme ich očakávajú bežci, ktorí ich odnášajú sčítacím komisárom. V Sunderlande sa v každých voľbách zlepšujú. Tentoraz to zrátali za 42 minút. Pomáhajú im aj leniví voliči. Oproti posledným voľbám ich prišlo o desať percent menej.

Dobojované

Rátanie hlasov pokračuje, skvelí novinári z BBC trápia najmä konzervatívcov. Paxman úraduje. Oproti nemu sedí podpredsedníčka konzervatívcov Anne Widecombová, ktorá stále tvrdí, že mali excelentnú kampaň. Paxman sa ironicky usmieva a berie do ruky mincu – jednu libru.

„Aký malo zmysel zachraňovať libru v týchto voľbách? Predsa ju ešte stále mám,“ hovorí Widecombovej, ktorá nechce priznať, že konzervatívna kampaň za nič nestála.

Na ďalší deň sú ľudia zaplavení štatistikami: štyria z desiatich voličov zostali doma. Len každý štvrtý oprávnený volič hlasoval za labouristov. V parlamente bude 13 poslancov z etnických menšín, 116 žien – o 23 menej ako v poslednom parlamente. Osem gayov alebo lesbičiek otvorene sa hlásiacich k svojej orientácii. Jeden jediný nezávislý.

Je to jasné. Na to, aby sa zaplnila dolná snemovňa v londýnskom Westminstri, sa volebné urny zaplnili až podozrivo málo.

MAREK CHORVATOVIČ