ILUSTRAČNÉ FOTO – ČTK
eľ náboženského vydavateľstva W Drodze. Tomasz Dostatni publikoval svoju úvahu, vychádzajúcu v podstatných častiach z prác českého katolíckeho teológa Tomáša Halíka, ako hlas v diskusii o súčasnej duchovnej situácii v strednej Európe, ktorú v posledných týždňoch priniesol poľský denník Gazeta Wyborcza.Známy český publicista Petr Příhoda, bývalý tlačový poradca premiéra Petra Pitharta, povedal, porovnávajúc dnešný český duchovný priestor s poľským, že medzi nimi musíme konštatovať „príkre rozdiely“. Percento veriacich v Poľsku je jedným z najvyšších v Európe, zatiaľ čo v Čechách je jedným z najnižších. Českí kresťania žijú v absolútnej diaspóre. Příhoda hovorí, že Česi o sebe dokonca sami tvrdia, že sú najbezbožnejším národom Európy. Bezbožní Česi to vyslovujú s hrdosťou, kresťanskí Česi zas so smútkom a s bezradnosťou.
Vzniká otázka, čo je príčinou tohto stavu. Nebol to len komunizmus, ktorý v Čechách zničil vieru. Príčin bolo viac. Ak sa však na chvíľu pristavíme pri komunizme, rýchlo zistíme, že osud cirkvi v Čechách bol neporovnateľne tragickejší než napríklad v Poľsku. Roku 1950 sa uskutočnil prvý proces proti desiatim rádovým sestrám. Rozsudky sa pohybovali od dvoch rokov odňatia slobody po doživotie. Mnoho ľudí súdených počas stalinizmu strávilo v žalároch a v ťažkých pracovných táboroch od desať do dvanásť rokov. V noci z 13. na 14. mája 1950 boli v celom Československu zlikvidované všetky mužské kláštory. Približne 2200 mníchov bolo internovaných. Do novembra 1950 zavreli väčšinu ženských kláštorov a uväznili vyše desaťtisíc mníšok. Zostali len mníšky v ústavoch pre najviac zdravotne postihnutých. Až do jesene 1989 bol kláštorný život v ČSSR oficiálne zakázaný. Boli zavreté duchovné semináre, internovaní všetci biskupi (až na jedného). Primas Čiech, kardinál Josef Beran, sedel vo väzení štrnásť rokov, neskôr ho prinútili emigrovať.
Perzekúcie sa skončili v polovici šesťdesiatych rokov. V neskoršom období spájala moc represálie s úsilím úplného podrobenia si oficiálnych cirkevných štruktúr. Ešte roku 1984 uväznila ŠtB všetkých tajných františkánov, aby ukázala, že o nich veľa vie. Dodnes žijú ľudia, čo strávili roky v komunistických väzeniach alebo uránových ba- niach. Niektorí z nich sú známi aj v Poľsku: napríklad historik Václav Vaško, teológ Otto Mádr, arcibiskup Karel Otčenášek alebo aj slovenský kardinál Ján Chryzostom Korec.
Katolicizmus podkutých čižiem
Príčiny odvrátenia sa Čechov od kresťanstva sú však zložitejšie. Už pred druhou svetovou vojnou bola Praha mestom s najväčším počtom neveriacich v Európe (vyše desať percent obyvateľov). Medzi inteligenciou bol tento počet prirodzene vyšší. A tu opäť treba načrieť do starších čias.
Roku 1918, keď vzniklo Československo, hlásilo sa ku katolicizmu na území novej republiky milión veriacich a tristo kňazov. Časť z nich tvorí novú, národnú československú cirkev husitskú. Na dennom poriadku je heslo: „Preč s Viedňou, preč s Rímom.“
Môžeme sa však vrátiť ešte ďalej do minulosti. V náboženských dejinách Čiech tvorí prelomový medzník bitka na Bielej Hore (1620). V dvojhodinovom zápase zrazili habsburské vojská na kolená protestantské Čechy. O niekoľko rokov nariaďuje cisár Ferdinand II. konvertovanie na katolicizmus alebo emigráciu. Čechy opustí okolo 350 šľachtických a 30-tisíc meštianskych rodín.
Takto by sme sa dostali po stopách dejín až do čias stredoveku – Jan Hus sa vydal na koncil do Kostnice, kde ho roku 1415 upálili. Smutná je história vzájomných katolícko-husitsko-evanjelických vzťahov. Ale boli to práve ony, ktoré po stáročia formovali postoj Čechov k náboženstvu. Náboženské vojny, vzájomné akty barbarstva, vraždenie a vyháňanie tvarovali českú dušu, ktorá už v dnešnej dobe nenachádza svoju každodennú stravu.
Môj priateľ, kňaz Tomáš Halík, profesor na Karlovej Univerzite v Prahe, píše: „Keď si uvedomíme násilnú rekatolizáciu v 17. storočí so všetkými hrôzami útlaku evanjelikov, musíme skonštatovať, že so žiadnym z európskych národov nemá katolícka cirkev také bolestné účty ako práve s Čechmi. Keď po bitke na Bielej Hore začali opäť zavádzať katolicizmus, zdalo sa, že na prvky náuky svätého Vojtecha sa úplne zabudlo. Keď Vojtech zasadal v 10. storočí v Prahe na biskupský stolec, prichádzal bosý – na znak pokory a pokánia. Keby katolíci z čias baroka nezabudli na to, že do srdca národa českého nemožno vstúpiť ani v podkutých čižmách, ani v šatách hýriacich zlatom, zrejme by dnes Čechy nepatrili ku krajinám s najmenším počtom veriacich. Ale možno je česká nábožnosť bojazlivá, skrytá, neostentatívna, je niečím, čo sa nachádza v trinástej komnate českého srdca a nie je prístupné zvyčajným mierkam používaným v sociologickom výskume.“
Halík vie, čo hovorí, lebo sám prešiel tou cestou: „Ja sám som vyrastal bez viery, bez náboženskej výchovy. Som dnes vďačný Bohu, že ma k sebe priviedol okľukou a že som mohol najprv dobre teoreticky i prakticky spoznať svet ateizmu. Umožňuje mi to lepšie pochopiť svet neveriacich a predsudky, umožňuje mi to porovnať oba svety.“
Zľaknutá nábožnosť
Akí sú dnešní Česi vo vzťahu k náboženstvu? Sú silne poznačení náboženskými vojnami, násilnou rekatolizáciou, silným procesom sekularizácie, prenasledovaním z čias komunizmu. Nepochybne sú ľahostajní vo veciach náboženských. Ale nie je to ľahostajnosť vyplývajúca z ostrého antiklerikalizmu. Skôr je to maska, ktorá zakrýva pravú tvár.
Odpoveď poskytuje kniha Tomáša Halíka Radil som sa s cestami, kde tento kňaz píše: „Je česká spoločnosť skutočne ateistická? Keď sa našich obyvateľov niekto spýta, či veria v Boha, málokto jednoznačne odpovie, áno, nie, alebo neviem. Väčšina ľudí by odpovedala: áno, ale…, nie, ale… V tej úplnej nejasnosti vzťahu k náboženstvu by si malo veľa ľudí vyjasniť svoj postoj. Aj ja, ktorý považujem problém viery za svoju základnú životnú hodnotu, by som najradšej odpovedal: áno, ale… Keďže je veľa vecí, ktoré ľudia stotožňujú s náboženstvom, musím sa ako veriaci kresťan a teológ radikálne dištancovať.“
Je možné analyzovať ďalej a spýtať sa, či je ten trend k „neštandardnej“ religióznosti všeobecný alebo je typicky český?
Halík odpovedá: „Tak je to aspoň v západnom kultúrnom okruhu, ku ktorému patríme. Ale jeho špecifický český variant ma mimoriadne trápi. Keď sa dívame na významné osobnosti českej kultúry v priebehu posledných sto rokov – Bolzano, Havlíček, Palacký, Masaryk, Šalda, Čapek, Patočka, Havel – nikto z nich nie je ateista! Naopak, pre každého z nich jestvuje čosi, čo by sme mohli nazvať skutočným náboženským rozmerom. Ale každý z nich by mal ťažkosti, keby mal tento rozmer označiť klasickou kresťanskou terminológiou. Často sa uchyľujú k opisom: podobnosť Boha, akýsi Boh, tajomné stopy nekonečnosti, obzor obzorov, vertikálny rozmer života atď.“
„Raz,“ hovorí Halík, „som tento jav v diskusii s Petrom Pithartom nazval zľaknutou nábožnosťou v Čechách – s dovetkom, že tento názov treba doplniť o otáznik.“
„Bojím sa ľahostajných“
Ak som si vybral Tomáša Halíka za sprievodcu po prechádzke českou nábožnosťou, bolo to preto, aby aj nám ostatným umožnil hlas intelektuála počuť pravdy, ktoré sa dotýkajú nás i našej nábožnosti.
Halík v istom okamihu robí zaujímavé porovnanie: „Taliansky sedliak má dokonalú skúsenosť: Vie, kedy je farár dobrým priateľom, kedy má rád karty a víno, kedy si s ním môže vypiť pohár piva a kedy pracuje na svojom svätom úrade a vôbec mu neprekáža, aby ho považoval za náboženskú autoritu. V Čechách je to iné: najprv ukáž čistotu a poctivosť svojho života, a potom mi prípadne niečo povedz o Pánu Bohu! Môžeme tu použiť teologické, logické, psychologické argumenty, ale karty sú u nás rozdané takto. Česi sú k cirkvi prísni, tak by sme to mohli zhrnúť.“
Sú to silné slová, ale ak chce človek porozumieť tomu druhému, musí sa na neho pozrieť najmä jeho vlastnými očami. Jeho okuliarmi.
Halík ďalej píše, že mnoho z tej náboženskej ľahostajnosti, náboženského analfabetizmu a diletantstva vzniklo preto, lebo my, katolíci, sme neboli na seba dosť prísni, ako by sme mali byť vzhľadom na to, čo hlásame.
„Toho sa bojím,“ píše Halík. „Nebojím sa však antiklerikalizmu ani bojovného ateizmu. Tam, kde ľudí čosi na cirkvi dráždi, od nej aspoň niečo očakávajú, a to očakávanie sa môže nakoniec aspoň čiastočne splniť, alebo dokonca zmeniť na pochopenie paradoxu, ktorým je cirkev. Nenávisť voči cirkvi môže byť často Hassliebe – týmto pekným, nepreložiteľným slovom vyjadrujú Nemci zmes pocitov, kde je na jednej strane nenávisť a na druhej láska. Nenávisť, ktorá sa môže zrodiť zo zradenej, frustrovanej, zranenej lásky, je najpálčivejšia, a napriek tomu zostane ambivalentným pocitom, ktorý sa môže nanovo zmeniť na lásku. Nebojím sa nenávisti, žeravej kritiky, bojovného ateizmu. Odtiaľ ešte môže viesť cesta k láske. Bojím sa netolerantných, ktorí nič nehľadajú a ktorým sme úplne ľahostajní. Bojím sa ich tak isto ako katolíckeho nedostatku záujmu o duchovný rozvoj súčasného sveta.“
TOMASZ DOSTATNI
(Gazeta Wyborcza)
