Matej Landl (1963) začínal s herectvom už v detstve, preslávil sa najmä seriálom Spadla z oblakov. Dnes je členom bratislavského divadla Astorka-Korzo 90. FOTO – ROMAN FERSTL

Včera sa začal najväčší medzinárodný divadelný festival na Slovensku, Divadelná Nitra. V jeho úvode odovzdali „dosky“, teda ocenenia za najlepšie divadelné počiny sezóny. Snáď najviac želiezok v ohni malo Štátne divadlo Košice. Predstavenie Bližšie od teba dosiahlo až šesť zo siedmich možných nominácií. Za mužský herecký výkon bol nominovaný aj Matej Landl. Dnes je už jasné, či si tristoročnú meter dlhú dosku, ktorá je zhmotnením uznania hercovi, odniesol on, Csongor Kassai alebo Marcel Ochránek. V čase, keď sme sa rozprávali, bol však víťaz ešte tajomstvom. Rovnako, ako volebné výsledky, ktoré Maťa Landla zaujímali minimálne tak ako výsledky divadelnej ankety. V spoločensko-politickom živote sa totiž angažuje rovnako vášnivo, ako účinkuje na divadelnom javisku.Pamätám si, s akou vervou ste sa v roku 1989 vrhli do novembrových udalostí. V martinskom divadle ste patrili k lídrom revolúcie, neúnavne ste obchádzali mítingy po Slovensku. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, takých bolo vtedy viac. Skôr ma prekvapuje, že vám to vydržalo. Z toho, čo sa deje na Slovensku, mi pripadáte rovnako vzrušený ako vtedy, diskutujete s rovnakým zápalom, máte rovnako energie. Žiadna dezilúzia sa nedostavila?

Isteže, ale prečo to vzdávať? Je najjednoduchšie povedať si, kašlem na to.

Kedy vás vlastne začali zaujímať veci verejné? Vždy ste boli typ, ktorý sa angažuje? Myslím, ešte pred Novembrom 89.

Aj za socializmu som si uvedomoval, aký obludný je komunizmus. Mal som veľmi múdreho, sčítaného a rozhľadeného otca. Bol právnik a presne nám pomenoval, o čom ten režim je. Mal som teda jednoznačný názor, ale tiež pocit, že sa s tým nedá nič urobiť. A aj strach. Príliš som sa preto neprejavoval. Odhliadnuc od toho, že som ešte nemal ani meno, aby som mohol robiť gestá, ako keď Milan Kňažko vrátil titul zaslúžilého umelca. No prišiel November a obrovská nádej, že sa to predsa len zmeniť môže. Vtedy ma to chytilo.

Angažujete sa na rôznych postoch. Podporovali ste kandidatúru poslanca konkrétnej politickej strany, pripojili ste sa k hnutiu mladých slovenských intelektuálov Nie je mi to jedno, v rámci akcie Druhý krok ste pred voľbami chodili po Slovensku a presviedčali ľudí, aby išli voliť. Nebolo to prvý raz, medzi voličov ste chodili aj pred štyrmi rokmi. Mohli by ste porovnať situáciu v „teréne“ vtedy a dnes?

Jednoznačne panuje väčšia skepsa. Mnohí ľudia sú sklamaní, iste aj oprávnene. Určite sa spravilo mnoho chýb, aj v zásadných veciach, niektoré sú skoro neodpustiteľné, ale kto z nás je dokonalý? A, hlavne, neomylný?

Vy nie ste skeptický?

Držím sa citátu „človeka treba hodnotiť podľa toho, čo sa mu v živote podarilo, a nie čo sa mu nepodarilo“. Za posledné štyri roky sa podarilo aj veľa pozitívneho, čo krajine pomohlo po marazme, čo tu bol štyri roky predtým.

Ako na vás reagujú bežní občania? Nálada už zase praje známym tváram?

Pozitívne. Nemal som žiaden konflikt. Ale je pravda, že zase až toľko som po Slovensku necestoval. Pred štyrmi rokmi som absolvoval skoro trojtýždňový pochod, teraz som stihol iba úvodné akcie. V Košiciach, kde som sa s ľuďmi stretával najviac, ma prijali veľmi milo. Aj takí, čo boli presvedčení, že voliť nepôjdu ani za svet. Mnohí sa so mnou lúčili – tuším, predsa len pôjdem. Nebavili sme sa o tom, koho budú voliť, pochopili, že podstatné je, aby išli.

Najlepšie sa o politike diskutuje v krčme, tak po piatom pive. Vtedy má každý gríf, ako to robiť. Máte nervy na diskutérov, ktorí elementárnu znalosť nahrádzajú často aj agresivitou? Alebo sú síce milí, ale hluchí k akýmkoľvek argumentom?

Mám veľmi dobrý tréning v rodine. Jeden rodinný príslušník má úplne opačné názory ako ja. Jeden čas to bývalo na našich stretnutiach až dramatické, dochádzalo ku konfliktom, i keď samozrejme iba slovným. Ale hlas sa zvyšoval. Dnes sa už dokážeme o politike normálne porozprávať. Naučil som sa byť tolerantný, akceptujem aj iný názor, akurát sa občas čudujem, že niektoré veci, podľa mňa veľmi jasné, nie sú niektorí ľudia jednoducho ochotní vidieť.

Nechajme politiku politikou a poďme k divadlu. Boli ste nominovaný na divadelnú cenu za mužský herecký výkon, nie však v domovskej Astorke v Bratislave, ale v Štátnom divadle Košice. Teraz je už jasné, že sa vám tam oplatilo cestovať. Ale na začiatku? Dnes sú herci rozmaznaní zárobkami v dabingu tak, že sa mnohým nechce hrať ani len v Bratislave, nieto sa ešte trmácať na druhú stranu republiky. Najmä do divadla, ktoré donedávna nemalo výrazné postavenie medzi slovenskými scénami, čo sa umeleckých výsledkov týka.

Mal som to uľahčené tým, že som do Košíc na skúšky lietal. Bojazlivo som totiž poprosil jednu leteckú spoločnosť o barter a na moje prekvapenie povedali áno. Teraz už cestujem vlakom alebo autom, ale už viem, že to stojí za to.

Bezplatné lety Bratislava – Košice ale neboli, predpokladám, hlavným argumentom.

Isteže nie. Dôležité bolo, že som ponuku dostal od Romana Poláka. Podstatná časť môjho divadelného života je totiž spojená s dvoma režisérmi – Jurajom Nvotom a Romanom Polákom. S Romanom tá väčšia časť, lebo ma ešte s Martinom Porubjakom hneď po škole stiahli do Martina. Bol som tam štyri roky a hral v jeho najúspešnejších tituloch, ako Rozewiczova Pasca a najmä Brechtov Baal. Roman má vlastne prsty aj v tom, že dnes hrám v Astorke. Po odchode z Martina mal v pláne zdramatizovať v Bratislave Kafkov Proces a s Porubjakom písali rolu Jozefa K priamo na mňa. Predstavenie nakoniec zaradila na repertoár Astorka, ktorá sa vtedy oddelila od Novej scény. No a keď sa Roman stal umeleckým šéfom v Košiciach, opäť si na mňa spomenul. Spoločne s British Council vymysleli projekt Bližšie od teba, ktorý mal režírovať režisér z Londýna Jan-Willem van den Bosh. Potreboval herca v mojom veku a Roman mu ponúkol mňa.

Neváhali ste?

Ani chvíľu. Okrem jedného hosťovania v SND som jedenásť rokov neopustil javisko Astorky, takže zmenu som skutočne potreboval. Tiež sa mi videlo zaujímavé spoznať prácu režiséra, ktorý pôsobí v Londýne. A v neposlednom rade ma provokovalo, že budem dva mesiace komunikovať v angličtine.

Aká to bola spolupráca?

Mnoho vecí bolo pre mňa nových. A je príjemné, ak človek po 25-ročnej divadelnej skúsenosti – na javisku som totiž od štrnástich rokov – zažije ešte niečo nové. Pritom to boli na prvý pohľad jednoduché veci, založené na dokonalom rozkrytí každej postavy. Jedna kuriozita – Jan-Wilém, ako sme ho volali, nám nedovolil škrtnúť zo scenára jediné slovo. Spočiatku som sa s ním často hádal o nejakej vete – dajme ju preč, retarduje dej! On pokojne aj na dve hodiny zastavil skúšku a diskutovali sme. Nakoniec ma vždy presvedčil, že nie veta retarduje dej, ale je to o tom, či ju budem alebo nebudem vedieť zahrať. Až keď som prišiel na to, „ako“, uznal som, že tá veta tam fakt patrí.

Bližšie od teba je súčasná hra o kríze vzťahov, o tom, že dnes je už prakticky nemožné udržať si lásku. Stotožňujete sa s tým?

Áno, poznám vo svojom okolí veľa vzťahov, ktoré sú v kríze, rozpadajú sa. Všetci priatelia, čo sa prišli pozrieť na predstavenie, čo bolo milým prekvapením, lebo som s tým nerátal, že sa im bude chcieť trepať sa do Košíc, vraveli – vynikajúce predstavenie, ale ten text! Každý sa v niektorej z pasáží našiel.

S čím ste sa identifikovali vy? Koniec-koncov, aj vy máte za sebou skúsenosť s rozpadom manželstva.

Nerád by som rozoberal súkromie, ale stále objavujem nové a nové repliky, ktoré mi pripomínajú môj život. Prežil som šťastnejšie aj nešťastnejšie vzťahové obdobia, aj konfliktné situácie, podobne ako Larry, ktorého hrám. Napríklad, obaja s Annou cítia, že patria k sebe, ale vzhľadom na to, čo si v rôznych životných situáciách povedali, koľko toho na seba nakričali, ako si poubližovali, nedokážu už spolu fungovať. Okolie to nechápe – títo dvaja by predsa k sebe mali patriť, prečo teda tak nezmyselne končia vzťah? Oni by možno aj chceli, ale nevedia to.

Hra Patricka Marbera určite nie je jednoznačná. Larry praktikuje sex cez počítač, prichádza do erotického klubu, kde sa v negližé vlní tanečnica pri tyči. Hlavná hrdinka, má toho, čo sa sexu týka, za sebou dosť, slovník postáv preteká vulgarizmami. Ako to na vás zapôsobí, keď dostanete do rúk takýto scenár?

Absolútne nie som prudérny človek, aj v slovenskom dabingu by som presadil viac žargónu, sem-tam aj vulgarizmus, no tu sa mi to pri prvom čítaní naozaj zdalo trocha „cez“. Ale to bolo, keď som text iba čítal. Nevedel som si to totiž predstaviť. No v silnej emócii na javisku je to zrazu absolútne presné. V texte nie je nič, čo by nešlo cez ústa. Repliky sú kruté, ale krutý je aj život.

Mimochodom, v jednej z úvodných scén si Larry hľadá partnerku cez internetový chat. Aký máte vzťah k tomuto médiu?

Rozporuplný, ako k technike všeobecne. Život bez mobilu či počítača si neviem predstaviť, ale celkove si myslím, že vzťahom skôr škodia než pomáhajú. Kedysi ste sa ráno rozlúčili a dohodli, že okolo šiestej budete doma. A bol pokoj. Teraz sa človek s mobilom neustále pokúša o kontakt. A keď volaný telefón nedvíha, sme nervózni, prečo a kde vlastne je a prečo ho má vypnutý a toľkokrát som ti volal a s kým si bola… No a zoznamovanie sa cez počítač? To nie je nič pre mňa. Ja chcem ženu spoznať v normálnom živote, keď sa budeme prechádzať po parku, alebo pôjdeme na drevenicu či na diskotéku. Chcem vidieť, ako sa mi pozerá do očí, a nie ako dokáže chatovať.

Keď vyjde náš rozhovor, už bude jasné, či ste dosku dostali, alebo nie. Čo si myslíte, zvládnete prípadnú prehru?

Samozrejme, žeby som sa viac tešil, keby som si dosku odniesol ja. Ale ak sa tak nestane, nebudem smutný, lebo mám skutočne silnú konkurenciu. Najmä Csongora Kassaia. V Klietke bláznov som ho síce nevidel, ale veľa ľudí mi vravelo, že je skvostný. Ak teda cenu dostane on, nebudem sklamaný. Budem sa tešiť z iných dosák pre našu inscenáciu. Pri toľkých nomináciách snáď na ňu nejaká vystane.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ