VÝTVARNÉ UMENIE
Matisse a Picasso - Profesor a Minotaurus
Matisse - Picasso. Grand Palais. Paríž. Výstava potrvá do 6. 1. 2003
„Nikto sa nikdy nepozeral na Matissove maľby pozornejšie než ja a nikto si nikdy neprezeral moje diela pozornejšie než on,“ pripomína výstavný katalóg slová Pabla Picassa. „Len jeden človek má právo ma kritizovať - Picasso,“ povedal zase Henri Matisse.
Výstava, ktorá mala premiéru v londýnskej Tate Modern, je odvčera sprístupnená v parížskom Grand Palais. Jej príprava trvala sedem rokov a o jej cene sa radšej len šepká. Najviac počuť číslo jedna miliarda libier, čo je vraj len veľmi zdržanlivý odhad. Čo ponúka? Stotridsať obrazov, štyridsať kresieb a tridsať plastík z rokov 1906 až 1960, z prestížnych múzeí a súkromných zbierok.
Na výstave sú aj obrazy, ktoré si vymenili pri prvom stretnutí. Kontakt sprostredkovala Gertruda Steinová. Matisse (na fotografii je jeho obraz z roku 1947) si vtedy vybral Picassovo zátišie a Španiel Francúzov Portrét Marguerity. Picasso si ho zavesil vo svojom ateliéri a dovolil priateľom, aby do neho triafali šípkami. Ich rivalita bola jedným z veľkých podnetov ich tvorby.
Ide o viac oslnivú ako výbušnú, viac príťažlivú ako presvedčivú konfrontáciu diel dvoch umelcov, konštatuje Le Figaro, ktoré upozorňuje, že Matisse a Picasso sa v mnohom nezhodujú. „Matisse je pocit a jasnosť, je profesorom, ako ho nazývali. Picasso vyjadruje sexualitu a bulímiu objavov, je to Minotaurus.“
Obidvaja umelci sa už na výstave stretli. Bolo to v londýnskom Albert and Victoria Museum roku 1946. Vtedy musela polícia chrániť Picassove diela, pretože ich verejnosť považovala za neprijateľnú deformáciu ľudských tvarov. Matisse mu to závidel. Ale Picasso si zase povzdychol nad dokonalosťou Matissových farieb: „Je to kúzelník.“
HODNOTENIE: *****
ĽUDO PETRÁNSKY
TELEVÍZIA
Je tam niečo? Nie je tam niečo?
Zrnenie. Televízia Markíza. Pondelok 22.35 h
Na obrazovku Markízy vstúpila nová šou. Copytovci sú novými zabávačmi v Markíze.
Medzi nimi sú aj kmeňové tváre Markízy Petra Bernasovská, Martin Nikodým a neopozeraný klaun Juraj Mokrý. Juraj Mokrý je mladý muž, ktorý nastúpil vždy na konci programu Je to možné? Joža Pročka. Ku koncu sa zjaví drobný, mladý dravý hlupáčik z oravskej televízie a spovedá celebrity. Vtip je v tom, že reportér je fiktívny, celebrity ozajstné. Smelý debil s mikrofónom je vďačným symbolom doby. Na Štrbskom Plese si počkal na Vladimíra Žirinovského, a kým ho vyviedla ochranka, získal interview - perlu: idiot pred kamerou verzus idiot od televízie. Štipka podvratného humoru uprostred otupnej Pročkovej škodoradosti.
V novej šou má Juraj Mokrý kľúčovú úlohu konferenciera. Bude sa v nej vedieť pod kanárikovsky žiarivými reflektormi „zhovadiť“ rovnako radostne? Zatiaľ to tak nevyzerá. Vôbec nie je jasné, ako nová šou dopadne. Zatiaľ sme sa nejako búrlivo nenasmiali. Hlavným bodom sú štylizované prekáračky záhoráckych tetiek. Sú smiešne, pokiaľ sa dívate na kamennú tvár urastenej tetky Popoviča v šatke a s ružovým rúžom, keď sa medzi rečou pýta: „Je tam niečo? Neni tam niečo?“ a letmo skontroluje podpazušie.
Pri ostatných sa skôr zdvorilo čaká na smiech. S Popovičom vstupuje na naleštenú scénu Markízy celkom iný humor, ako tam doteraz vládol: dramatickejší, súčasnejší, tvrdší, poetickejší, riskantnejší, možno intelektuálnejší. Ale veselší než to, čo dnes musí zo seba žmýkať unavená zostava Noga - Skrúcaný - Piško, ktorú to nablýskané médium už vyžmýkalo. Možno Popovič znesie viac.
HODNOTENIE:**
MARTA FRIŠOVÁ
LITERATÚRA
Dokonalá zvrhlosť
Amélie Nothombová: Vrahova hygiena. Preložila Jarmila Fialová. Paseka, Praha 2002
Amélie Nothombová je slávna spisovateľka. Pôvodne belgická, ale ako sa patrí na významných frankofónnych autorov, publikuje vo Francúzsku. Knižky vydáva už desať rokov: čo rok, to ďalšia Nothombová. V rebríčkoch predajnosti je tým pádom neustále hore, dokáže ju predbehnúť iba škandalózny Michel Houellebecq. Väčšina Francúzov podlieha zmedializovanému variantu literatúry. Nothombová na rozdiel od Houellebecqa aj dobre vyzerá. Dnes ju čítajú všetci.
Román Vrahova hygiena nie je napriek titulu nijaká detektívka. Aspoň nie v tom zmysle, že by nás niekto nútil pátrať, kto je vrah. Otázkou totiž nie je, kto zabil, ale prečo. Vrahom je staručký slávny spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny, požívačný obézny cynik, ktorý kedysi uškrtil svoju dospievajúcu sesternicu. Čin aj motív vyčíta z jeho knihy mladá novinárka, čo sa pripravuje na interview s na smrť chorým umelcom: Vrah chcel zabrániť, aby sa obeť stala dospelou ženou a prispela k rozmnožovaniu ľudstva. Zvrhlosť? Možno. Napokon, tá je dnes vo francúzskej literatúre žiadaná. No nebyť zvrhlý, nemohol by sa hlavný hrdina dať vtiahnuť do dialógu o vine a treste, o svete reklamy, o feminizme a miznúcom vplyve literatúry. Je to svižné, dráždivé, všetko v odstupňovaných dávkach a sýtych odtieňoch.
Vymyslené tak bizarne a úžasne, až to čitateľa irituje. Amélie Nothombová je rázna žena. Vie sa aj vlichotiť kritike námetom ako z klasickej tragédie a čitateľa oslniť virtuóznym prejavom. Niečo však tomu príbehu chýba, aj keď remeslo bolo odvedené dokonale. Chýba mu čosi, čomu by ste verili, o čom by ste uvažovali. Keď dočítate, môže vám prísť trošku ľúto, že ste si radšej nezobrali na čítanie niečo iné.
HODNOTENIE: ****
ANDREA PUKOVÁ
