Riešením nesúladu môže byť v istých prípadoch používanie „politicky korektných označení“: napríklad z maďarskej strany v prípade Uhorska častejším používaním prívlastku historické pred slovom Magyarország, zo slovenskej strany častejším používaním výrazu „územie dnešného Slovenska“. Aj pojem Felvidék môžeme nahradiť slovom Slovensko alebo literárnym výrazom Felföld.

Komunikačný problém alebo otázka identity?

V prvom rade však potrebujeme „politicky korektné myslenie“: komunikačno-psychologické napätie by sa mohlo redukovať skôr prostredníctvom skutočného porozumenia významu pojmov, ktoré používa druhá strana, ako len ich zmenou. Preto je potrebné, až nevyhnutné, rozšíriť si navzájom vedomosti o druhej strane.

Maďarské etnografické regióny v Karpatskej kotline

Na slovenskej strane asi nie je také evidentné, že maďarská verejná mienka má v súvislosti s minulosťou a prítomnosťou slovenského národa, jeho históriu a kultúrou veľké nedostatky a medzery, čo je v prvom rade chybou vyučovania dejepisu, no do istej miery sú za to zodpovedné aj médiá.

Vo výučbe dejepisu sa neobjavujú osobnosti slovenskej histórie a aj bohatý literárny život oboch národov, ktorý má veľa styčných bodov, je predstavený z národného hľadiska. Na obidvoch stranách platí, že susedný národ sa dostane do popredia v domácej kolektívnej pamäti len vtedy, ak sa to nejakým spôsobom spája aj s históriou vlastného národa, avšak posledných 150 rokov sú to väčšinou len negatívne udalosti.

Preto aj individuálny názor obyčajného maďarského občana o Slovákoch je značne skreslený a väčšinou je ovplyvnený dvoma faktormi. Na jednej strane sa objavujú krivdy, ktoré sa páchali na Maďaroch v rokoch 1945 až 1948 alebo na Slovensku po roku 1993 – v týchto prípadoch sa slovenská strana zjavuje len ako „páchateľ“.

Druhým faktorom sú osobné a rodinné tradície, zážitky, čiže každodenné dojmy získané na Slovensku, ktoré dnes pravdepodobne úplne podliehajú náhode a sú buď pozitívne, alebo negatívne. Negatívne pocity môžu mať prevahu napríklad pre zlé spomienky alebo vtedy, ak sa pocit cudzinectva na Slovensku náhle spája s myšlienkou, že dané územie ešte kedysi Maďari nepovažovali za cudzí štát.

Maďari o Slovákoch, Slováci o Maďaroch

Maďarská spoločnosť má pomerne nejasné, útržkovité vedomosti nielen o Slovákoch, ale aj o Maďaroch žijúcich v zahraničí. V rokoch 1948 – 1989, počas komunizmu, bola otázka maďarských menšín zakázanou témou tak vo verejnom živote, ako aj v školstve, kde sa ňou vôbec nezaoberali.

Aj tu sa potvrdil význam a fungovanie tradícií malých skupín a osobných tradícií, resp. skúseností. V Maďarsku na prelomu tisícročí vedelo o existencii Maďarov na Slovensku len tri štvrtiny mladých ľudí medzi 14. – 18. rokom. A to, aký je približný počet alebo percentuálne zastúpenie Maďarov na Slovensku alebo napríklad v Bratislave, nie je úplne známe ani vysokoškolákom, študentom zaoberajúcim sa medzinárodnými vzťahmi, ale ani staršej generácii v Maďarsku.

O spoločenskej situácii a problémoch zahraničných Maďarov značná časť maďarskej spoločnosti nemá ani základné poznatky a vedomosti. Dosvedčuje to aj fakt, že v Maďarsku často označujú a volajú slovenských Maďarov zjednodušene len Slovákmi a nie slovenskými Maďarmi alebo Maďarmi zo Slovenska.

Ak si všimneme údaje sociálnych psychológov, treba vyzdvihnúť niekoľko smerodajných ukazovateľov. Slováci na južnom Slovensku si o Maďaroch ako o ľuďoch vytvárajú pozitívnejší obraz ako Slováci žijúci severnejšie. (Považujú ich napríklad za usilovnejších, priateľskejších, ako tí, ktorí nemajú s nimi osobný kontakt.) Okrem toho si na južnom Slovensku oveľa menej ľudí myslí, že „spolužitie (Maďarov a Slovákov) nikdy nebude dobré“ (Zora Bútorová – Tatiana Rosová).

Avšak nie je rozdiel medzi Slovákmi žijúcimi severnejšie či južnejšie, ak treba vyjadriť názor na Maďarov ako na národ: pokladajú ich za do istej miery povýšeneckú skupinu, ktorá je hrdá na svoj národ. Aj iné výskumy poukazujú na obmedzenosť dialógu: 80 % Slovákov súhlasí s tým, že Slováci môžu „ďakovať“ Maďarom za „tisícročné utrpenie“ a 70 % predpokladá, že Maďari majú expanzívne úmysly.

Sila historického vedomia sa javí zrejme aj v tom, že na juhozápadných územiach Slovenska, ktoré najviac postihla vnútorná kolonizácia a Benešove dekréty, považujú miestni Maďari Slovákov za menej sympatických ako na východe Slovenska.

Posilnenie ochoty takticky a strategicky spolupracovať na základe vzájomného spoznávania zostáva nevyužitou príležitosťou Strednej Európy. Neznamená to s „proeurópskym“ úsmevom zabúdať na minulosť, keď je neslušné predkladať problémy, ktoré sa zdajú byť včerajšímí (ale v skutočnosti sú často dnešnými).

Znamená to schopnosť jednej strany predostierať problémy nie z pozície urazeného, ale orientovať sa na ich riešenie a taktiež ochotu druhej strany nevidieť za predloženými otázkami iba zlomyseľnosť, ale iné úmysly. Napätia a protiklady totiž nezmiznú, keď o nich nehovoríme: ostanú v spoločnosti utajené a ak nie sú vedome vyslovené a prediskutované, zjavia sa na najneočakávanejšom mieste a v najneočakávanejšej chvíli.

Autor: István Kollai