Na meranie vedomostí žiakov základných a stredných škôl vymysleli odborníci vzdelávacie štandardy. Tie určujú, čo majú žiaci kedy vedieť. Plynule čítať by už napríklad mali vedieť v 2. ročníku základnej školy. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Odborníci na vzdelávanie si už roky lámali hlavy nad tým, ako zmerať vedomosti žiakov. Výskumy totiž potvrdili, že nie je známka ako známka, a že trojkár na gymnáziu môže vedieť presne toľko, ako jednotkár na strednej odbornej škole. A tak prišli na svet vzdelávacie štandardy.
Čo je to štandard
Štandard je to, čo by dieťa malo vedieť, aj keď ho, ako sa hovorí, zobudíte o polnoci. Sú to vedomosti, ktoré by mu nemali vyfučať z hlavy. Deviatak by vôbec nemal mať problém so štandardami napríklad z tretej triedy. (Túto skutočnosť plánuje pri kontrolách škôl využiť i Štátna školská inšpekcia).
„Vzdelávací štandard má viacero funkcií – pomáha najmä regulovať vyučovací proces – či a ako žiaci učivo zvládli, ak nie, čo nezvládli, čomu sa treba viac venovať, ktoré poznatky by bolo treba lepšie vysvetliť či zopakovať,“ vysvetľuje námestníčka hlavného školského inšpektora Mária Uhereková.
Prvé vzdelávacie štandardy pre základné školy schválené ministerstvom školstva boli vydané v rokoch 1998 až 2000. Prax však ukázala, že učitelia ani rodičia ich dodnes veľmi nepoužívajú. Podľa zistení inšpekcie dokonca niektorí učitelia o štandardoch nič nevedia. A ani väčšina rodičov o ich existencii nemá ani poňatia (pozri anketu na ďalšej strane).
Na čo je to dobré?
„Učím už tridsať rokov a vždy som si vystačil so svojím spôsobom učenia. Načo by som mal teraz učiť podľa akýchsi štandardov?“ myslí si učiteľ z malej horskej dedinky. Neželá si byť menovaný, lebo „by to nerobilo dobrú krv“.
„Štandardy? Medzi nami – sú nanič,“ myslí si učiteľka z katedry humanitných vied jednej zo slovenských univerzít.
Mária Uhereková hovorí, že je to preto, lebo „sú to nové pedagogické dokumenty, s ktorými učitelia nemajú skúsenosti. Mnohí z nich sa naďalej spoliehajú na učebnice a niektorí ťažko prijímajú fakt, že žiaci nemusia vedieť všetko, čo v nich je. Potom im uniká dôraz na základ.“
Význam vzdelávacieho štandardu často bagatelizujú. Neporovnávajú obsah učebných osnov s tým, čo vyžaduje štandard a ako sa to odlišuje od učebnice. Autori učebníc však dnes pozerajú na žiakov, ktorí majú záujem vedieť viac, rovnako ako na žiakov, ktorí sa učiť veľmi nechcú. Texty v učebniciach majú často výberový charakter a učitelia a žiaci sa môžu rozhodovať, ktoré časti sú pre nich dôležité.
Používanie štandardu má rezervy
Ministerstvo školstva nezisťuje, ako vzdelávacie štandardy učitelia používajú. Len ich schvaľuje, tvorí ich Štátny pedagogický ústav. Viera Rosinová z odboru základných škôl ministerstva však hovorí, „že je to pre učiteľov niečo nové, čo sa ešte len dostáva do ich povedomia“.
Niektorí učitelia ťažko prijímajú fakt, že žiaci nemusia vedieť všetko, čo je v učebnici, a naďalej zotrvávajú na starom spôsobe učenia: naučiť všetkých žiakov všetko. To je však nereálne a u slabších žiakov tak vytvárajú doslova traumu zo školy.
Slabú prácu učiteľov so štandardmi potvrdzuje i kontrola inšpekcie.
„Z meraní výsledkov žiakov z matematiky, slovenského jazyka a prírodovedných predmetov na základných školách vyplýva, že žiaci nedosiahli úroveň predpísanú vzdelávacím štandardom. Z toho usudzujeme, že učitelia majú stále ešte rezervy s jeho používaním,“ myslí si Mária Uhereková.
SOŇA REBROVÁ
