Most sa zrútil, trať uzavreli.

Nemí svedkovia sú aj tieto vagóny.

FOTO - Archív

Koľajnice zostali na súkromnom pozemku.

I dnes je stanica skutočným skvostom.

Spojiť Francúzsko so Španielskom po železnici cez Pyreneje je nápad starý asi ako železnica sama. Návrh sa zrodil v hlavách obchodníkov zo severošpanielskeho regiónu Aragón, ktorí chceli izolovanú oblasť spojiť so svetom. Vtedy asi závideli Kataláncom a Baskom, čo na obchode zarábali už roky.

V časoch priemyselnej expanzie v Aragóne iste nečakali, že železničné spojenie, ktoré sa začína v Zaragoze a končí sa v juhofrancúzskom Pau, stroskotá na vojnách a ignorancii. „Pozrite sa na stanicu, je to nádhera obalená v špine a lenivosti mocných,“ hovorí Ana Villaruelová, rodáčka z dedinky Canfranc, ktorú si inžinieri začiatkom storočia zvolili za miesto, kde sa budú stretávať obchodníci z oboch krajín.

Canfranc, tak ako aj celá trať, je po dvoch vojnách posledným dôkazom zašlej priemyselnej slávy. Nepúta však pozornosť pre technickú vyspelosť, ale pre nacistické zlato.

Po sláve zopár faciek

V roku 1853 Španieli prvýkrát Francúzom navrhli železničné spojenie cez stredné Pyreneje. V Paríži sa však na ponuku nereagovali.

Ohlas prišiel až v roku 1885, keď Madrid začal s výstavbou trate z metropoly severoaragónskej provincie Huesca do mestečka Jaca, ktoré leží priamo na úpätí Pyrenejí. Po 24 rokoch budovania mostov a tunelov železnicu dotiahli až pred horské štíty v dedine Canfranc. Tá sa mala podľa plánov stať prvou medzinárodnou stanicou so všetkým, čo bolo v tých časoch pre obchod potrebné.

„Pôvodne mala medzinárodná stanica stáť na francúzskej strane, tam však nenašli miesto,“ vraví asi 75-ročný Segundo, rodák z Canfrancu, ktorý začiatkom 50. rokov s rodičmi odišiel do Madridu.

Do roku 1908 robotníci ukončili budovanie tunelu pri dedine Somport, ležiacej priamo na francúzsko-španielskej hranici. S prvými francúzskymi dedinami Bedous a Oloron koľajnice spojili v roku 1928. „Vtedy prišli do Canfrancu všetci, ktorí mali v Madride alebo v Paríži vplyv. Prišiel francúzsky prezident Gaston Doumergue aj španielsky kráľ Alfonso XIII.,“ hovorí Rebeca, správkyňa múzea pri stanici Canfranc, ktorá sa spolu s ďalšími aktivistami snaží o obnovenie stanice. „Otvorili stanicu, ktorá bola modernistickým skvostom. V hornej časti bol hotel, dole bola colnica, úložné priestory, reštaurácie,“ dodáva.

Projekt stanice bol na tie časy plný dôvtipu. Budova je dlhá 240 metrov, má 365 dnes porozbíjaných okien, dvojjazyčné nápisy a široké nástupište.

Nič však netrvá večne a v prípade Canfrancu to platí zvlášť. Prvou fackou prosperujúcej dráhy bola hospodárska kríza, ktorú o pár rokov neskôr nasledovala občianska vojna. „Pamätám si ten deň. Na stanicu prišli vojaci generála Franca. Zabarikádovali vstup a bez priepustky sa tam nedalo ani vojsť,“ hovorí Segundo.

Tunel v Somporte frankisti podľa neho zablokovali ako prvý, lebo sa báli, „že sa do krajiny dostane pomoc pre republikánov“. Po skončení občianskej vojny prišiel konflikt svetový, ktorému sa Franco snažil vyhnúť. Aspoň sa to tak tvrdilo, lebo Canfranc dokazuje opak.

Nacistické zlato

Doteraz sa nepodarilo poriadne zdokumentovať, čo sa na stanici počas druhej svetovej vojny dialo. Tajomstvá sa na povrch dostávajú iba pomaly.

„Vždy tam bolo veľa nemeckých vojakov, boli ubytovaní v staničnom hoteli. Raz za čas sa objavila kopa vagónov, okolo bolo plno psov a ani španielskych policajtov nepustili ku stanici. Doteraz nikto nepovedal, prečo,“ hovorí Segundo.

Médiá iba nedávno rozpitvali príbeh dokumentov, na ktoré na stanici minulý rok v novembri narazil 40-ročný Jonathan Díaz, francúzsky šofér autobusu na linke Olorón – Canfranc. V asi tisícke papierov sa píše o zlate, ktoré podľa všetkého nacisti ukradli Židom počas razií. Žltý kov vozili cez Canfranc.

Šoféra ťahala zvedavosť, poháňaná rozhovormi s miestnymi obyvateľmi. Tí mali v čerstvej pamäti spomienky na nemeckých vojakov, o ktorých sa do konca Francovej diktatúry v roku 1975 rozprávať nemohlo. „O zlate vedeli všetci, nikto však netušil, prečo to vozili cez Canfranc,“ hovorí Ana.

V listoch, na ktoré Díaz narazil v jednom z opustených hangárov, sa hovorí o prevoze 82 ton zlata, z ktorých 12 ton zostalo v Španielsku. Papiere, obsahujúce komunikáciu medzi colníkmi, ležali rozhádzané po zemi. Jonathan Díaz tisíc hárkov pozbieral a odovzdal na radnici. Tam zistili, že okrem zlata cez Canfranc prešli aj štyri tony striebra, desať ton hodiniek či 4 tony ópia, ktoré skončili nevedno kde. Medzi „tovarom“ nechýbali ani zlaté zuby či šperky, ktoré hitlerovci nestihli pretaviť. Komu ich vzali, papiere nepíšu.

Preto začali Canfrančania žiadať, aby sa pôvod kovu vyšetril v spolupráci s Nemeckom, odkiaľ zatiaľ nikto nereagoval. „Ani by nemusel, stačí, keby aspoň potvrdili, že to ukradli Židom alebo iným obetiam,“ tvrdí Rebeca.

Podľa historikov sa zlato presúvalo v rokoch 1941 až 1944 zo Švajčiarska, známej práčky nacistických peňazí. Okrem Španielska a Portugalska ho previezli aj do Južnej Ameriky. „Vraj sa to použilo na nákup volfrámu, ktorý nacisti potrebovali na pancier,“ domnieva sa Segundo.

Volfrám, ktorým sa pancierovali tanky, pochádzal zo severošpanielskej Galície a Portugalska. Niečo vymenili aj za železo z baní v okolí Salamanky.

„To, že sa tadiaľ vozilo zlato, vedeli všetci. Keď ten šofér našiel papiere, ľudia sa začali tváriť, že za všetko sú zodpovední Nemci. Prečo sú zodpovedné miesta ticho a prečo neotvoria archívy?“ pýta sa Ana Villaruelová, podľa ktorej je „psou povinnosťou španielskej vlády povedať, čo sa cez Canfranc vozilo“.

Anin otec strávil na stanici dobrých desať rokov. V Canfrancu okrem neho stále žije aj šéf colnice alebo susedia, ktorí nejednému novinárovi opísali, ako sa cez Canfranc presúvali vagóny, z každej strany strážené nemeckými vojakmi. No iba šofér Díaz sa stal zo dňa na deň hrdinom, hoci nie pre všetkých. Španielska železničná spoločnosť RENFE ho obvinila z krádeže a podobne skončil aj novinár Ramón J. Campo z regionálneho denníka Heraldo de Aragón, ktorý papiere zverejnil.

Zachránila aj stovky životov

Novinár Campo na rozdiel od Jonathana Díaza Canfrančanov aspoň trochu potešil. Potvrdil totiž, že okrem zlata medzi Canfrancom a Francúzskom pendlovali aj utečenci a Židia. „Bola to úniková cesta pre tisíce Židov, členov francúzskeho hnutia odporu, vojakov alebo špiónov,“ vraví Segundo a ukazuje pritom na okolité kopce. „Tieto hory zachránili tisíce životov,“ dodáva.

Ako príklad spomína príbeh istého Alberta Le Laya, vraj špióna, ktorý cez známych v Canfrancu previezol zbrane pre členov protifašistického odporu. „Canfrancom prešla prvá vysielačka, ktorú francúzsky odpor použil, aby sa skontaktoval s Londýnom. Prešiel tadiaľ aj prvý kufor s 25 miliónmi frankov, ktoré partizánov držali pri živote,“ tvrdí Campo vo svojej knihe, kde cituje spomienky Le Laya. Toho pred Gestapom zachránil iba útek, mimochodom tiež cez Canfranc.

„História sa voči našej dedine správala svinsky. Stanica, ktorá mala slúžiť obchodu a mieru, je dnes dôkazom všetkej špinavosti, o ktorej sa nikto nechce baviť,“ odôvodňuje úpadok stanice i trate aktivistka Rebeca.

Dráha i stanica upadli do zabudnutia. Dopravu totiž ani po vojne poriadne neobnovili a posledným klincom do rakvy sa stala nehoda z marca 1970. Vtedy sa na francúzskej strane pri moste L‘Estanguet vykoľajil vlak. Od toho dňa neprešiel cez stredné Pyreneje ani vagón. „Podľa medzinárodnej dohody z roku 1904 je francúzska železničná spoločnosť SNCF povinná spojenie obnoviť. Doteraz sa tak nestalo a mnohí sa spoliehajú už iba na to, že sa riešenie nájde niekde za spoločným stolom v Bruseli,“ upokojuje dotieravých turistov Rebeca.

Francúzska strana po havárii rozmontovala mosty a ak sa niečo po koľajniciach do Canfrancu dovalí, tak je to malý motorizovaný vlak z mestečka Jaca. Dvakrát za deň vypľuje hŕstku zvedavcov, ktorí sa prejdú po koľajniciach, hodia euro do kasy na obnovu trate a nezabudnú sa opýtať na nacistické zlato.

JURAJ TOMAGA, Canfranc – Bratislava

FOTO – AUTOR