Prvý konkrétny výskum ohľadom šikanovania žiakov potvrdil, že sa s niektorou jeho formou stretlo až 44 percent slovenských žiakov.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Až 44 percent detí z 2776 opýtaných žiakov sa priznalo, že bolo obeťou šikanovania. Vyplýva to z prvého konkrétneho výskumu na túto tému, ktorý nedávno urobili v dvadsiatich základných školách v Bratislave, Košiciach, Námestove a Dolnom Kubíne. Výsledky prieskumu potvrdili, že s niektorou formou šikanovania sa stretlo každé druhé dieťa na Slovensku. Aktéri šikanovania svojim obetiam najčastejšie nadávajú, vysmievajú sa im, urážujú ich, rozširujú o nich klamstvá, ohovárajú ich rodinu. Časté sú aj prípady, keď im niečo zoberú, pokúšajú sa ich udrieť alebo kopať. Zhruba štvrtina detí priznala, že musela robiť niečo, čo nechcela, prípadne ubližovať iným.
Skrytý a neriešený problém
„Šikanovanie je na Slovensku ešte stále skrytým a neefektívne riešeným problémom,“ myslí si Eva Tomková zo sekcie základných a stredných škôl a školských zariadení ministerstva školstva. Podľa nej k tomu prispieva predovšetkým neinformovanosť a strach obetí, a tiež nevhodný prístup pedagógov a riaditeľov škôl, ktorí neradi priznávajú existenciu šikanovania na škole. „Podľa Pedagogicko-psychologických pokynov sú však učitelia povinní zabezpečiť ochranu detí, monitorovať zmeny v ich správaní a v prípade podozrenia kontaktovať príslušný odbor sociálnych vecí a políciu,“ upozorňuje E. Tomková. Dodáva, že „šikanovanie nie je hanbou, ale vážnym problémom, o ktorom sa musí otvorene hovoriť“.
Deti však o svojich problémoch otvorene nehovoria. Až takmer tretina o svojich zážitkoch zo šikanovania radšej mlčí. Ak sa zdôveria, tak najprv kamarátom a až potom rodičom.
Podľa psychologičky Evy Smikovej je to aj preto, že deti nie vždy nájdu dôveryhodnú osobu, ktorej môžu svoje problémy rozpovedať. Ak ju aj nájdu, nie je isté, že im bude vedieť v ich probléme poradiť.
Výsledok delenia rol
Psychologická teória pôvod šikanovania viac-menej vysvetľuje. Podľa nej v každej skupine nad sedem ľudí sú rozdelené roly. Niekto ju vedie, ďalší sa mu podriaďuje, nájde sa v nej čierna ovca i šašo, ale aj expert, ktorý stále filozofuje a hlási sa.
„Tieto roly sa v kolektíve podelia. Záleží od učiteľa, ako ich rozozná a dokáže ‘ukočírovať‘ vzťahy v triede. Či vie v správnej chvíli pozdvihnúť pasívnejšieho žiaka, alebo stlmiť agresívneho jedinca,“ hovorí školská psychologička Adriana Hlavatá.
Aj preto šikanovanému dieťaťu nemusí pomôcť, ak ho rodičia preložia na inú školu.
„Časom sa opäť dostane do tej svojej roly. Napríklad z málo komunikatívneho dieťaťa sa zo dňa na deň nestane zhovorčivé. Po čase všetci v kolektíve zistia, aké je, a ono sa znovu zaradí do štruktúry,“ hovorí psychologička. „V komunite detí sa dá prežiť, ale musíte vedieť, ako na to.“
Školenia pre učiteľov
Záleží od učiteľov, rodičov a psychológov, ako vedia proti šikanovaniu bojovať. Niektorí sa snažia ho nevidieť , iní by chceli pomôcť, ale nevedia ako. Konštruktívne riešenia pozná len pár pedagógov.
Situácia by sa však mohla čoskoro zlepšiť. Centrá výchovnej a poradenskej psychológie a metodické centrá začali ponúkať školenia tohto typu.
Niektorí učitelia prišli na riešenie aj sami. Riaditeľka košickej školy vymyslela urnu na problémy žiakov. Cirkevné školy zase zaviedli desaťminútovku rozprávania o pocitoch žiakov každý deň pred začatím vyučovania. „Je to veľmi jednoduché a pritom účinné. Kde však na bežnej škole vziať desať minút času?“ zamýšľa sa psychologička Adriana Hlavatá.
SOŇA REBROVÁ, tasr
