FOTO SME - SOŇA REBROVÁ
Aj keď sa už o šikanovaní hovorí otvorenejšie ako pred pár rokmi, školy si s jeho riešením dávajú na čas. Psychologička PhDr. EVA SMIKOVÁ, pracovníčka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie a Centra výchovnej a psychologickej prevencie, si myslí, že je to preto, že riešiť šikanovanie učiteľov doteraz nikto neučil a ani to nebolo ich úlohou.
Majú učitelia na riešenie šikanovania vôbec čas? Často nestíhajú ani odučiť učivo, nieto sa ešte venovať problémom v triede.
„Je to trochu problém. Kedy má dieťa učiteľa osloviť? Naháňať ho cestou z triedy po skončení hodiny? Alebo cez prestávku počas oddychu? Či po vyučovaní, keď učiteľ odchádza domov a je rád, že všetko odučil? Najdôveryhodnejšie osoby pre deti sú rodičia. Ale aj tu vzniká otázka, koľkí z nich mávnu rukou a dieťaťu povedia: veď si to nejako vyrieš, čože je to ukradnutá desiata či kopanec. A tých iniciatívnejších rodičov, ktorí sa snažia problém riešiť, zase neradi vidia v škole, lebo im nedajú pokoj.“
Kto má teda deťom pomôcť? Školský psychológ?
„Ten je na to ideálny – v prípade, že ho deti poznajú, vedia, čo robí a zvykli si za ním chodiť. Nebudú dôverovať niekomu, koho poriadne ani nevideli a je pre nich len akýmsi čudom zavretým v kancelárii. Na to, aby dieťa povedalo, čo ho trápi, treba čas.“
Podľa prieskumu Unicefu spred roka len tri percentá detí udávali, že pociťujú šikanovanie. Váš prieskum udáva až 44 percent detí. Čím si to vysvetľujete?
„Bol to trochu iný prieskum. Neprišli sme len tak do triedy a nerozdali papiere, ale sme s deťmi o šikanovaní hovorili. Vysvetlili sme im, že ide o dlhodobý jav, ktorý zahŕňa nielen fyzické, ale aj psychické týranie, nadávky. Keď sme im vymenovali, čo všetko považujeme za šikanovanie, percentá trochu vyskočili. Číslo vyzerá byť vyššie aj preto, že dnes je tento jav viditeľnejší, viac sa o ňom hovorí. Ale možno to bolo také aj pred dvoma, tromi rokmi. Len to nikto nedal do číselnej podoby a nezaoberal sa otázkou, čo s tým.“
Dá sa nejako rozoznať šikanované dieťa?
„Aj cudzí človek, ktorý vkročí do školy, okamžite zistí, aká tam je atmosféra, čo by sa dalo zlepšiť. Keď vojdete do triedy a sadnete si s deťmi, ten, kto si sadne po vašej pravej ruke je obeťou šikanovania. Má strach a sadne si vždy k autorite – na to nemusíte robiť žiaden test. Ale je pravdou, že nie každý učiteľ vie ‘čítať‘ zo sociálnej atmosféry v triede, všímať si, čo sa tam deje.“
Ako sa dá šikanovanie riešiť, existuje na to nejaký návod?
„Nepomôže, ak sa týmto problémom bude zaoberať len pár učiteľov v škole. Šikanovanie totiž nevykoreníme tým, že budeme s deťmi besedovať, chodiť na prednášky či pozerať filmy. Filozofia školy musí byť nastavená tak, aby všetci vedeli, že je to niečo ponižujúce, nedôstojné človeka. A veľa závisí aj od vedenia školy – či je prístupné riešeniu tohto problému, či ho nezľahčuje a nepopiera. Doteraz to fungovalo tak, že ak niekde vyšiel najavo prípad šikanovania, hneď sa celá škola označila za zlú, lebo to vraj nevie zvládnuť. Vôbec to nie je pravda, tieto prípady sú a učitelia nemusia byť na ne pripravení. Nikto ich totiž neučil, ako majú reagovať.“
Dnes sa to už učia?
„Máme program, pomocou ktorého sa snažíme učiteľov priamo ovplyvňovať. Naši vyškolení psychológovia chodia do škôl v svojom regióne. Hasia vypuklé prípady, ale snažia sa im aj predchádzať, vzdelávať učiteľov. Tí od nás často čakajú konkrétne návody – keď žiak urobí to, čo mám urobiť? Ale na to neexistuje jednoduchý návod, závisí to od učiteľa, ako vie riešiť rôzne situácie v triede. Často vyjde najavo, že veľa ľudí by sa na toto povolanie ani nehodilo. Je tragédiou, keď sa na to príde až počas praxe.“
Aký máte recept na riešenie šikanovania?
„Predchádzať mu. Prípady, s ktorými si už učitelia nevedia rady a volajú nás preto k nim, sú len špičkou ľadovca. Vznikli preto, lebo im to klíma v škole dovolila.“
SOŇA REBROVÁ
