Ako sa žije rodine z dvoch učiteľských platov? „Skromne,“ konštatujú pani Jarmila a pán Miroslav. Dúfali, že až skončí vysokoškolské štúdium syn Aleš, bude ľahšie. Ale absolvent fakulty telesnej výchovy a športu bol celý rok nezamestnaný, voľné miesto telocvikára sa v Starej Turej nečrtá. Využil čas, robí si doktorát, no finančne zostal závislý od rodičov. Z 3490 korún sociálnej podpory nevyžije. A tak sa mama s otcom uskromňujú aj naďalej.
„My sa už blížime k dôchodku, z tých platov vyžijeme, ale ľúto je nám mladých kolegov. Ako si majú založiť rodiny, z čoho? Veď keď zaplatia za byt a stravu, horko-ťažko im z tých 7450 hrubého zostane čosi na oblečenie. Z čoho si majú nasporiť?“ A ako žijú oni? Starú škodu si opatrujú ako oko v hlave, ak doslúži, na nové auto sa už nezmôžu. „V byte máme veci, ktoré sme si pokúpili ešte na začiatku sedemdesiatych rokov. Vylepšujeme iba v najnevyhnutnejších prípadoch,“ konštatuje pani Jarmila. „Výdavky kontrolujeme, napríklad dbáme, aby sme nepretelefonovali viac ako 500 korún, aj s elektrinou sme opatrní. Benzínu veľa neminieme, radšej jazdíme ekologicky na bicykli,“ dopĺňa manželku pán Miroslav.
Dunajčíkovci sú zaradení do desiatej platovej skupiny a ich mesačná hrubá mzda s osobným ohodnotením predstavuje okolo 12 500 korún, podľa nadpočetných hodín. Spolu teda majú približne dvadsaťtisíc čistého.
Najviac vydajú za potraviny, byt s inkasom ich vychádza asi na 3000 korún, obedy v školských jedálňach asi 1000 korún, telefón 500. Obaja majú ešte rodičov, ktorým treba pomáhať, a tak okolo 1400 korún precestujú. Nevzdali sa novín a časopisov, čo ich vyjde asi na osemsto korún mesačne. Založili si pripoistenie k dôchodku – stojí ich 2-tisíc.
Za posledných desať rokov ako rodina na dovolenke už neboli. Otec so synom si urobili výlet do Tatier pri päťdesiatke pána Miroslava.
Dunajčíkovci: „Slovenskí učitelia už dávno stratili motiváciu. Je nám ľúto, že náš syn má už predurčený život v rovnakých dimenziách ako my.“
