Veronika Klúčiková (vpredu) a Broňa Švrčková sú naša ženská elita v sumo. V porovnaní so mužskými zápasníkmi sú to pekné štíhle dievčatá. Na fotografiíí sa snažia pretlačiť sumo zápasníka Michal Šándoriho. FOTO SME – PAVOL MAJER
Športová emancipácia je však pomalá, do ženského športu prúdi menej peňazí. Nemá toľko divákov, a teda ani sponzorov. Ženám sa viac darí v netradičných alebo individuálnych športoch. Cvičiť v kútiku telocvične je lacnejšie, ako prenajať si štadión. Pri kolektívnych športoch - napríklad futbale či hokeji - si šéfovia klubu dobre rozmyslia, ako rozdelia balík medzi mužov a ženy. „Ženy sa presadia, len ak sú skutočne výborné,“ hovoria športoví novinári. „Príkladom sú basketbalistky z Ružomberka. Boli skvelé, chodilo na ne veľa ľudí, tak boli aj sponzori.“ Ženy-športovkyne si teda pomáhajú, ako vedia.
Mnoho- mnohonásobná majsterka
„V júni som skončila školu, s karate sa však neuživíš, tak sme si so sestrou založili živnosť,“ hovorí Lucia Šoltésová (23), pätnásťnásobná majsterka sveta, dvanásťnásobná majsterka Európy a niekoľkonásobná, číslo si presne nepamätá, majsterka Slovenska. „S karate sa neuživíte. Kamarátke, ktorá napríklad trénuje lyžovanie, jej príjem úplne stačí.“ Lucia sa karate venuje už 17 rokov, trénerstvo študovala aj na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Teraz trénuje samu seba, po večeroch petržalské deti a okrem toho rozbieha podnikanie. „Ide o aromaterapiu, keď k nám prídete, uvoľníte stres z celého dňa, je to spojené s čínskou filozofiou a medicínou, to je mi blízke,“ hovorí. U sestier Šoltésových vás čakajú aromalampy, masáže, bahenné zábaly.
Pred ženami, ktoré sa venujú bojovým športom, majú muži väčšinou rešpekt. „V rámci zábavy som vždy počúvala, pozor na ňu,“ hovorí Lucia. Teraz má snúbenca, tiež karatistu. „Špotovec vždy športovca pochopí a vie ho podporiť, nešportovcovi nikdy nevysvetlíte, že nemôžete byť doma, lebo máte tréning. A rodina? Samozrejme, že ju plánujeme. Bude to moja priorita, ale karate je môj život, nechcela by som sa ho úplne vzdať. Už sme sa o tom rozprávali, keď bude mať tréning priateľ, budem pri deťoch ja, a potom sa vymeníme.“
Prišli sa pobaviť
Ženský hokej na Slovensku presne v týchto dňoch oslavuje desiate výročie. „Prvý zápas bol medzi Bratislavou a Žilinou. Odvtedy sa hokej v Bratislave rozpadol,“ hovorí Milica Maslovičová (24). Ako malá bola akvabelou, v pätnástich však prišla na to, že jej športom je hokej. „Keby som sa mohla živiť hokejom, neváhala by som,“ hovorí. Živí sa však podnikaním.
S kamarátkou založili salón pre ženy - masáže, kozmetika, sauna. Hokej už nehráva, nedalo sa to utiahnuť. „Menšie mestá dávajú hokejistom aspoň plochu zsdarmo, my sme si platili tri tisícky na hodinu prenájom. Postupne sa to začalo rozpadať, niektoré hráčky si založili rodiny, niktoré odišli hrať do Rakúska, niektoré do iných slovenských klubov.“ A čo na to muži? „Chalani hokejisti nás podľa mňa brali ešte horšie ako ostatní. My sme sa chodili od nich učiť, oni sa prišli pobaviť. Ale muži trénujú od šiestich rokov, my od pätnástich, prípravky pre ženy neboli.“
Bude koho trénovať?
Eva Prokopová (33) je futbalová trénerka, hráčka, manažérka, okrem toho dobrovoľná požiarnička a navyše zamestnaná. „Minule boli požiarnické preteky v Brne a potom zápas v Palárikove. Odviezli ma tam autom, musela som aj hrať, na poslednú chvíľu vypadla hráčka.“ Eva trénerstvo študuje diaľkovo na fakulte telesnej výchovy a športu, ako jediná žena. „Vraj som ako malá bola za troch chalanov,“ hovorí rodáčka z Gerlachova v Bardejovskom okrese. Teraz žije v Bratislave, prišla sem v devätnástich za prácou. „Doma ma veľmi nepodporujú, som z dediny, tam sa to berie tak, že žena sa má po škole vydať a mať deti. Keď som hrala hádzanú, to ešte tolerovali, ale futbal je pre mužov.“ Zopár voľných chvíľ Eva trávi písaním listov sponzorom. „Niektorí ani neodpíšu. Neviem, dúfam, že keď skončím to trénerstvo, budem mať ešte koho trénovať, už sme zaviedli aj členský poplatok, ženy si musia na tréning nosiť vlastné lopty. Dresy mi poslala kamarátka z Nemecka, ale minule nám tri ukradli.“
