FOTO SME – ĽUBOŠ PILC a DESANA DUDÁŠOVÁ
Feldekovci vo voľbách zvýšili šance na výhru. A bolo to lepšie ako výhra v športke.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC a DESANA DUDÁŠOVÁ
Keď sme nechávali Olinke Feldekovej rozhovor na autorizáciu, mali sme trochu strach. Predsa len – sú to spisovatelia. A navyše – zhovárali sme sa spoločne večer, v príjemnej atmosfére. Naše obavy sa však nepotvrdili. Aj keď sa Ľubomír Feldek smial: „Tá vodka urobila svoje. Taký otvorený rozhovor spolu s manželkou som ešte pred novinármi nezažil.“ Feldekovci pritom tento rok oslávili štyridsiate druhé výročie sobáša. A hoci sa v roku 1995 odsťahovali pre nevraživosť niektorých ľudí do Prahy, momentálne trávia väčšinu času v Bratislave. Pochopiteľne tu aj volili.
Tak ako ste si zvolili?
Oľga Feldeková: „Som veľmi spokojná.“
Aj ste k tomu výsledku dopomohli?
Oľga: „Áno, vďaka tomu, že sme taká početná rodina, že deti myslia tak ako my a majú volebné právo, myslím, že sme dosť zásadne pomohli.“
Boli ste aj na nejakom mítingu? Dali ste si pivo a guláš zadarmo?
Oľga: „Nie. Možno, aby sme neurobili niečo kontraproduktívne.“
Ľubomír Feldek: „Treba ale povedať, že sme neprepásli ani jednu príležitosť v médiách, aby sme zreteľne povedali svoj názor.“
Nemáte doma ani žiadne propagačné materiály? Od žiadnej strany?
Oľga: „Nemáme. V Bratislave bývame sústavne raz u jednej, raz u druhej dcéry. Iba som videla zasypané mesto plagátikmi akejsi dámy. Keď sme po tom šliapali, z poriadkumilovnosti som niektoré pozbierala a hodila do koša.“
Neuvažujete trochu o tom, že sa vrátite do Bratislavy natrvalo?
Oľga: „Na to, aby sme zase prevážali všetko haraburdie, sme už dosť starí. A tristo kilometrov je taká malá vzdialenosť, že človek je za chvíľu tu alebo tam. Dve deti máme tu, dve tam, piate v Nemecku. Keď vstúpime do Európskej únie, rozmýšľať nad tým už ani nebudú dôvody.“
Ľubomír : „Aby som to upresnil. Moja žena je slovenská občianka, trvale zahlásená len v Bratislave. Ona ani nemá právo hovoriť, čo hovorí. Ak by sa znova spustila železná opona, išla by rovno cez našu manželskú posteľ.“
Oľga: „Ale deti mám v Prahe!“
Ľubomír: „Ale ty si tam načierno. Keby česká cudzinecká polícia vedela, že si tam načierno, hneď ťa vypoklonkuje. A pokiaľ ide o mňa, je úplne jedno, kde je človek fyzicky. Spisovateľ jednoducho nemôže odísť, aj keby chcel.“
Prečo ste vlastne odišli?
Ľubomír: „Niekedy vám život môže znepríjemniť jeden človek. Keď som sa pozeral na výsledky volieb a videl som, že v Bratislave drvivo vyhrali ľudia mojej krvnej skupiny, pýtal som sa sám seba – Prečo som vlastne odišiel, keď som žil medzi ľuďmi, ktorí ma mali radi a ktorí rozmýšľali ako ja? Pravdepodobne som odišiel preto, lebo päť, desať svíň ma ustavične prenasledovalo. Bol som v strese, podľahol som dojmu, že žijem medzi nepriateľmi. Boli to tie Mečiarove nátlakové skupiny. Nemohol som zdvihnúť telefón, nemohol som otvoriť list, aby tam nebol dátum – vtedy a vtedy budeš mŕtvy. Nikdy som sa nesťažoval, považujem to za svoj osobný pôvab, teraz sa na okamih sťažujem. Je to výnimka potvrdzujúca pravidlo.“
A čo hovoríte na úspech „našich“ komunistov?
Oľga: „Mám pocit, že veľa ľudí na Slovensku stráda, nemá peniaze. Ten hnev a zúrivosť je niečo podobné, ako keby som sa ja povadila so svojím manželom a v hystérii by som hodila vázu, ktorú milujem, o stenu. Bolo by mi to ľúto, ale to gesto by som urobila v pominutí zmyslov. Tak si myslím, že toto je ten prípad.“
Ľubomír: „Poviem vám jednu anekdotu, ktorú rád rozpráva Ferko Mikloško. Je nejaká komunistická schôdza a vo vedľajšej miestnosti varia čaj. Zrazu čajník vybuchne, všetci sa hodia na kolená a predseda kričí – Bože, nezabíjaj nás, my nie sme komunisti, iba sa tak robíme. Ferko Mikloško je presvedčený, že na našom kresťanskom Slovensku nikdy nebol úprimný komunizmus. Rozhodne je na tom niečo pravdy. V roku 1946, keď vyhrali v Čechách komunisti, vyhrali na Slovensku demokrati. Som presvedčený, že aj Ševcovi komunisti sú falošní. Len tak sa robia.“
Môže za váš odchod teda hlavne Mečiar?
Ľubomír: „Je to zrejme môj úhlavný nepriateľ. Mečiar ma zrejme nepokladá za dobrého spisovateľa Ivana Hudeca, ktorý nikdy nenapísal ani jednu dobrú vetu. Musím však povedať, že si vážim ľudí, ktorí nikdy za žiadnych okolností neodídu. Takí ľudia sú soľou zeme.“
Čo v Prahe robíte?
Ľubomír: „Praha ma prijala veľkolepo. Na uvítanie uviedlo Divadlo Na zábradlí moju hru. Stále dostávam objednávky na divadelné hry, knihy, nemôžem sa sťažovať. České kultúrne prostredie miluje slovenskú kultúru. Viac ako ktorúkoľvek inú.“
Oľga: „Nezabudni povedať, že ty si šťastný tam, kde som ja.“
Ľubomír: „Teraz som v Prahe nešťastný, lebo moja žena je v Bratislave. Takže sa teraz veľmi často zdržujem tu.“
Aký je váš bežný pracovný deň?
Oľga: „Ak môžem hovoriť o svojom manželovi, sedí od štvrtej, od piatej rána až do noci pri počítači. Na záhradnej stoličke. A má od nej na zadku mozole. Neverila som, že je možné mať na zadku mozole, a on ich má. Striekam mu večer na zadok sprej proti popáleninám, aby si ráno mohol ako tak sadnúť.“
Ľubomír: „Veľmi mi to nepomáha. Oveľa lepšie by si urobila, keby si mi kúpila kvalitnejšiu stoličku. To ti ešte nezišlo na um?“
Chcete tým naznačiť, že vaša manželka zarába momentálne viac ako vy?
Ľubomír: „Zdá sa, že áno.“
Oľga: „Žartuješ.“
Ľubomír: „Ty nevieš, ako málo zarábam, pretože si skromná. Literatúra, samozrejme, nie je o zarábaní. Dokonca ani o pracovaní. Nikdy v živote som nepracoval. Mám to šťastie, že som sa vždy v živote zabával. Pre mňa je práca zábavou a zábava prácou.“
Oľga: „Ja okrem relácie Sedem, s. r. o., kde účinkujem, píšem do jedného periodika, občas. Mali sme nedávno veľmi vážne chorú dcéru, takže to je hlavný dôvod, prečo som stále v Bratislave. Chystám sa opäť niečo napísať. Čakám, kým budú kratšie dni a dlhšie večery.“
Baví vás účinkovanie v tej relácii, aj keď ste pôvodne spisovateľka a vyjadrujete sa najmä písmom?
Oľga: „Vnímam to tak, že sa vyskytujem medzi celebritami a ľuďmi, ktorí sú zvyknutí účinkovať na javisku. Sú slávni, múdri a vtipní. Aj keď som sa medzi nich dostala, viem, že odo mňa nikto až tak veľa neočakáva, ja im nemôžem konkurovať. Baví ma to, tí ľudia sú aj mimo nakrúcania neuveriteľne vtipní, vlastne pracujú neustále. Stále z nich vychádzajú skvelé postrehy a príhody.“
Sleduje vaše televízne vystúpenia aj manžel?
Oľga: „Vie byť niekedy veľmi protivný. Hlavne ako jazykový purista. Dáva pozor, či hovorím spisovne. My na Orave napríklad hovoríme šak, nie však. A on ma ide za to zabiť. Už som si na neho vymyslela taktiku. Keď to spolu pozeráme. Vždy, keď má prísť chvíľa, že poviem niečo, čo by sa mu nemuselo páčiť, začnem to zahovárať. A najistejšie mám, keď ho začnem za niečo chváliť.“
A za čo by ste vy najviac skritizovali manžela?
Oľga: „Môj muž je napríklad hrozne neporiadny. Istý čas som ho síce za to kritizovala, ale už mi je to jedno. Už to považujem za jeho pôvab. Inak, ja nekritizujem prvá, ja sa vždy iba bránim, keď on zaútočí. A on mi vyčíta aj to, že mám veľmi dobrú obranu.“
Máte spolu päť detí, čo robia?
Oľga: „Najstarší syn má štyridsať rokov, je vydavateľom v Prahe. Aj tu majú filiálku. Vydávajú knihy, ako by sme my s manželom písali, takže od nás nič nechcú. Druhá dcéra je redaktorka vo vydavateľstve Reader‘s Digest, okrem toho robila sprievodkyňu po Bratislave, hovorí niekoľkými cudzími jazykmi. Ďalšia dcéra skončila pantomímu v Nemecku a tam aj robí, okrem toho učí na škole, kde vyštudovala. Tretia dcéra končí FAMU, štúdium fotografie, nedávno tu mala výstavu, teraz má výstavu v Prahe. Fotí najmä mužské akty.“
Ľubomír: „ To má po tebe.“ (Smiech.)
Oľga: „Najmladšia dcéra skončila konzervatórium, herectvo a spev, spieva šansóny, hrá v muzikáli Mníšky a vo Zvolene v hre Smrť v ružovom, hrá Edit Piaf. A ešte máme vnuka a vnučku.“
Voláte sa navzájom dedko a babka?
Oľga: „Ja som chcela zostať dlhšie mladá, preto ma všetci volajú Olinka.“
Prečo ste nezostali v politike? Neuvažujete o vstupe do nej?
Ľubomír: „Politika je aj o organizačnom talente, o schopnosti riadiť ľudí, o schopnosti rozkázať. Ja som nikdy nevedel rozkázať ani svojej žene.“
Oľga: „To je jediné, čo si vedel!“
Ľubomír: „Ani teraz ti neviem rozkázať, aby si bola ticho, keď ja hovorím.“ (Smiech.) „Je pravda, že som bol oslovený tesne po novembri 1989. Ale odmietol som to a som rád.“
Prečo sa zvyknete pohádať?
Oľga: „On mi najčastejšie nadáva, keď dlho telefonujem. Ja mu potom hovorím, že on telefonoval predtým dlhšie. On sa ma vždy snaží presvedčiť, že to telefonovali jemu. Alebo – keď ma presviedča, čo si mám obliecť.“
Ako ste si porozumeli s počítačom, predsa len, ste asi odchovaný na písacom stroji.
Ľubomír: „Kamarát mi poradil, že si mám kúpiť Macintosh, že to je počítač pre hlupákov. Môžem to potvrdiť. Je to písací stroj svojho druhu a nekazí sa. Mám ho asi osem rokov a ešte som nečítal návod, nebolo treba. Viem na ňom písať a tlačiť. Bill Gates môže ísť do riti s tým svojím komplikovaným písičkom.“ (Smiech.)
Oľga: „Stáva sa, že prichádza za mnou a hovorí – Tragédia sa stala, tragédia. Moja dvojdňová robota zmizla. Potom hovorí: Nevadí, mám to v hlave. Dva dni potom pracuje na tom, čo už raz urobil.“
Dopriali ste si v posledných rokoch aj dovolenku niekde v zahraničí?
Oľga: „Nedopriali, aj keď mi to môj muž sľubuje už desať rokov. Že ma niekam zoberie. Vlani mi sľúbil, že ma vezme do Juhoslávie, už som sa na to veľmi tešila, zrazu za mnou jedného dňa prišiel s tým, že dostal fantastický nápad. Hovoril – Od dnešného dňa máme dovolenku, nikam nepôjdeme, ale začneme fajčiť. A budeme fajčiť asi tri týždne, lebo toľko trvá normálna dovolenka. A tak naša dovolenka trvá už asi rok. A ja som už skoro stratila hlas. Predtým sme nefajčili asi deväť rokov.“
Ľubomír: „Nefajčili sme, keď sme boli mladí, lebo sme nechceli mladí umrieť. Teraz nám to už nehrozí.“
Máte rituály, ktoré dodržiavate?
Oľga: „Áno, žijeme mimoriadne nezdravo. Ráno na lačno pijeme čiernu kávu a ja si k nej dám poslednú cigaretu, ktorá zostala odvčera.“
Ľubomír: „To súvisí s mojím rituálom. Ja v noci vyfajčím všetky cigarety okrem jednej. Tú jej nechám.“
Oľga: „Potom ide kúpiť ďalšie cigarety, a keď sa vráti, už varím druhú kávu a teším sa na cigarety. Potom mám taký pocit, že omdliem, rýchlo si odkrojím chlieb, obyčajne nenájdem ani maslo, zjem to a potom si môžem dať ďalšiu cigaretu. Vyhýbam sa ovociu, ponocujem a som rada na svete. A ešte ma každý týždeň núti podávať športku. Hovorí mi, že to nemôžem nechať na náhodu.“
Ľubomír: „Lenže si nedáva na tom záležať. Ešte nikdy sme nevyhrali.“
ROMAN KRPELAN
