FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
, odtrhnutá od reality, od podmienok, v ktorých musí žiť,“ tvrdí sociológ Prof. PhDr. PETER ONDREJKOVIČ, PhD., z Fakulty sociálnych vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. „Toto je východisko, z ktorého musíme vychádzať – urobiť všetko preto, aby sa vzťah školy s regiónom čo najviac upevnil.“
Znie to pekne, ale funguje to u nás aj v praxi?
„Nie vždy. Dôvodov je viac. Jedným z nich je napríklad to, že si školy chránia svoj majetok. Majú málo peňazí, a tak naň dávajú pozor – zamedzením prístupu verejnosti do školy počas vyučovania, a samozrejme, aj po vyučovaní. Výsledok? Ak v škole nie je celodenné vyučovanie, sú jej priestory prázdne a nevyužité, čo je nesmierna škoda. Druhú príčinu vidím v rodičovských združeniach, ktoré boli kedysi veľmi formálne a násilné, a tak sa aj dnes ľudia netvária veľmi nadšene, keď treba ísť zase do školy na nejakú schôdzu. Dobrou myšlienkou boli rady školy. Školy sa však báli, že im do činnosti bude ‘kafrať‘ niekto, kto tomu nerozumie, a tak v nich prevažujú učitelia a predstavitelia verejnosti sú tam len na ukážku a vyslovene formálne.“
Školy v zahraničí s rodičmi väčšinou výborne spolupracujú. Program pre deti – a to aj víkendový – často vymýšľajú spoločne. Myslíte si, že by sme sa k tomu časom mohli dopracovať aj u nás?
„Som presvedčený, že sú pre to vytvorené podmienky. Musíme len začať učiteľov pripravovať na spoluprácu s verejnosťou, a to už počas štúdia na učiteľských prípravkách. Tým, čo už učia, by mohli pomôcť metodické centrá, tie môžu najviac ovplyvniť kvalifikovanosť učiteľov pre takúto prácu. Nemusí to byť osobitný kurz komunikácie s verejnosťou. Stačilo by pri všetkých stretnutiach metodického charakteru hovoriť s učiteľmi aj na túto tému a zdôrazňovať ju.“
U nás sa však rodičia takmer boja vstúpiť do školy, a ani učitelia ich tam veľmi nechcú.
„Áno, je tam taká atmosféra. Myslím si, že s tým súvisí aj dnešná legislatíva. Ak totiž niekto vojde do školy, za jeho bezpečnosť a všetko, čo sa s ním deje, zodpovedá škola. Preto tam školy radšej nikoho nechcú. Keby došlo k nejakému úrazu, alebo by sa niečo stratilo, zodpovednosť je na nich. To treba premyslene zmeniť. Nie je to totiž také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Iné sú podmienky na školách v Bratislave, kde ich je veľa, a iné v malej obci, kde je škola len jedna. Ale práve v obci by bolo vyslovene aktuálne, aby sa vzťah školy k verejnosti zmenil. Prispelo by to totiž k zatraktívneniu života v obci.“
Hovorili ste, že sa musí zmeniť legislatíva, učitelia, rodičia. To sa zrejme nepodarí za pár dní či mesiacov.
„Veru nie, je to beh na dlhé trate. Ale niekde treba začať. Ja by som nezačínal rodičmi, ale ako som už spomínal, s učiteľmi a následne s legislatívou. Vždy sa totiž nájde cesta aj pri existujúcej legislatíve, ak je dobrá vôľa. Odteraz už sú zriaďovateľmi škôl vyššie územné celky a obce by mali mať záujem, aby škola, ktorú budú financovať, bola využitá aj popoludní. Nielen žiakmi, ale i širšou verejnosťou.“
Dnešní učitelia sa toho musia naučiť veľa – zmenili sa zákony, štýl učenia, dokonca aj deti. Majú sa učiť vychádzať s rodičmi, otvoriť školy verejnosti. Nie je toho na nich priveľa?
„Musím vám dať zapravdu. Ale treba povedať aj to, že byť učiteľom, nie je zamestnanie, ale povolanie. Práca s verejnosťou, a to aj mimo vyučovania, by pre neho mala byť záležitosťou jeho ďalších výchovno-vzdelávacích možností. Viem, že sa to pekne povie, keď dnes učiteľ nie je finančne ani morálne dobre ohodnotený. To je ďalší problém. Vidíte, že ide o celý komplex otázok, ktoré nemožno vytrhnúť z kontextu. Treba sa však rozhodnúť pre metódu hlavného článku – povedať si, s čím treba začať, a nie sa večne vyhovárať na to, že to nie je jednoduché a nakoniec neurobiť nič.“
SOŇA REBROVÁ
